SVÄTÝ OTEC BENEDIKT XVI. O PASTIERSKEJ SLUŽBE KŇAZA

Ruský spisovateľ Lev Tolstoj rozpráva v jednom krátkom príbehu o prísnom panovníkovi, ktorý požiadal svojich kňazov a mudrcov, aby mu ukázali Boha a mohol ho tak uvidieť. Mudrci túto jeho túžbu splniť nedokázali. Vtedy sa istý pastier, ktorý sa práve vracal z poľa, ponúkol, že sa podujme na túto úlohu kňazov a mudrcov. Kráľovi však povedal, že jeho oči nie sú schopné Boha uzrieť. A tak teda chcel kráľ vedieť aspoň to, čo Boh robí. „Na to, aby som mohol odpovedať na túto
tvoju otázku – odpovedal pastier panovníkovi – si musíme vymeniť šaty“. Panovník, hoci váhavo, no predsa pobádaný zvedavosťou nad očakávanou odpoveďou, súhlasil. Pastierovi podal svoje kráľovské šaty a seba dal obliecť do jednoduchého odevu chudobného muža. A vtedy zaznela aj odpoveď: „Toto je to, čo robí Boh“.

Čítajte ďalej v detaile článku ...

A naozaj, Boží Syn – pravý Boh z Boha pravého – zanechal svoj božský jas: „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným... až na smrť na kríži“ (porov. Flp 2,6n.). Ako hovoria Otcovia, Boh vykonal „sacrum commercium – posvätnú výmenu“: vzal si to, čo bolo naše, aby sme my mohli prijať to, čo bolo jeho a stali sa tak podobnými Bohu.

Kristus si obliekol naše šaty: bolesť i radosť z toho, čo to značí byť človekom; hlad, smäd, únavu; nádeje i sklamania; strach zo smrti, ako aj všetky naše tiesne až na smrť. A nám dal svoje „šaty“ V Liste Efezanom nám ho Pavol predstavuje ako neustálu úlohu: „Máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života! ...[Musíte] si obliecť nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte...“ (Ef 4,22-26).

K tejto teológii krstu opätovne prichádzame v novom spôsobe a s novou naliehavosťou i pri kňazskej vysviacke. Je to výmena vo vysluhovaní sviatostí, odkedy kňaz koná a hovorí „in persona Christi – v osobe Krista“. On pri svätých tajomstvách nepredstavuje seba samého, ani nehovorí slová, ktoré by vyjadrovali jeho samotného, ale hovorí za Iného – za Krista.

Táto udalosť – obliecť si Krista – sa nám vždy nanovo premieta pri každej svätej omši, keď si ako kňazi na seba obliekame liturgické paramenty. Skutočnosť, že stojíme za oltárom oblečení do liturgických paramentov, sa musí stať viditeľným vyjadrením pre prítomných, ako aj pre nás samých, že tam stojíme „v osobe niekoho Iného“. Napríklad „alba“: Texty modlitby, ktoré vysvetľujú albu a štólu, pripomínajú slávnostné šaty, do ktorých otec zaodial márnotratného syna, keď sa otrhaný a zašpinený vrátil domov. Keď pristupujeme k sláveniu liturgie, v ktorej konáme v osobe Krista, vtedy si všetci uvedomujeme, akí sme od neho vzdialení; vtedy si všímame, koľko nečistoty je v našom živote. Jedine On nám môže dať slávnostný odev; urobiť nás hodnými toho, aby sme predsedali pri jeho stole a boli v jeho službe.

Ornát. Tradičná modlitba, ktorá sa prednášala počas obliekania si ornátu, v ňom videla symbol Pánovho jarma, ktoré nám ako kňazom bolo uložené. Pripomínajú sa v nej Ježišove slová, ktorými nás pozýva vziať na seba jeho jarmo a učiť sa od neho, ktorý je „tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Niekedy by sme chceli Pánu Ježišovi vyčítať: „Pane, veď tvoje jarmo nie je vôbec ľahké. Práve naopak, na tomto svete je hrozne ťažké“. No keď sa následne zahľadíme na Neho, ktorý niesol všetko
– ktorý na sebe zakúsil poslušnosť, slabosť, bolesť, všetku tmu, vtedy vyhasnú tieto naše ponosy.

„Poslušnosťou pravde si očistite duše“ (porov. 1Pt 1,22). Je to poslušnosť voči pravde, ktorá robí dušu čistou. A je to spolunažívanie s klamstvom, ktoré ju znečisťuje. Poslušnosť pravde začína malými pravdami v našej každodennosti, ktoré môžu byť častokrát náročné a bolestivé. Táto poslušnosť sa následne rozširuje až po bezhraničnú poslušnosť pred samotnou Pravdou, ktorou je Kristus. Takáto poslušnosť nás ako kňazov nielenže očisťuje, ale predovšetkým nás robí slobodnými pre službu Kristovi a tým pre spásu sveta, ktorá vždy začína najskôr poslušným očistením vlastnej duše prostredníctvom pravdy. My kňazi môžeme ukazovať cestu k pravde len ak sa my sami – v poslušnosti a trpezlivosti – necháme očistiť pravdou.

„Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou“ (Ž 23,4). Pastier potrebuje prút proti divej zveri, ktorá by chcela vtrhnúť do stáda; proti zbojníkom, ktorí hľadajú svoju korisť. Okrem prútu tu máme aj palicu, ktorá má pastiera podopierať a pomáhať mu prekonávať zložité úseky. Oboje patria aj do úradu Cirkvi, do úradu kňaza. Aj Cirkev musí používať pastiersku palicu – palicu, ktorou chráni vieru proti tým, čo ju falšujú, i proti orientáciám, ktoré sú v skutočnosti dezorientáciami. Správne použitie palice môže byť službou lásky. Nejde o lásku, keď sa nechajú šíriť herézy, prekrúcanie a kazenie viery, akoby bola čímsi, čo sme si my sami vymysleli. Akoby už viac nebola Božím darom, vzácnou perlou, ktorú by sme si nemali nechať zobrať. Zároveň sa však táto palica musí neustále meniť aj na pastiersky prút – prút, ktorý by pomáhal ľuďom kráčať po zložitých cestičkách a nasledovať Pána.

(Z knihy: Benedikt XVI., „Drahí bratia kňazi“).