Hora zostala na svojom mieste (2)

Podnet k zamysleniu nad našou vierou v Roku viery:

 

 

„Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 18, 42).

„Ježiš, keď videl ich vieru, povedal porazenému…“ (Mt 9, 2).

„Žena, veľká je tvoja viera; nech sa ti stane, ako si želáš!“ (Mt 15, 28).

Celé Evanjelium je jednou demonštráciou Tvojej „slabosti“ voči viere. Samé príbehy, ako ten so stotníkom (Lk 7, 9), kde nedokáže ukryť Tvoj obdiv, Tvoju radosť voči viere hovoriaceho.

Ja, Pane, vzdal som sa z prinášania Ti radosti. Pretože nemám vieru. Musel by som pripojiť k zoznamu hriechov, ktoré predstavujem spovedníkovi: „… Okrem toho sa uznávam vinný, že som neurobil omrvinku radosti Pánovi pre nedostatok mojej viery“.

Nie. Nikdy som nebol schopný darovať Ti takú vieru, ktorá by upútala Tvoju pozornosť. Preto sú mi adresované Tvoje výčitky. Ja som príčinou Tvojho rozčarovania.

„Ešte vždy nemáte vieru?“ (Lk 8, 25).

„Prečo sa bojíte, vy maloverní?“ (Mt 8, 26).

„Napokon sa zjavil samým Jedenástim, keď sedeli pri stole, a vyčítal im neveru a tvrdosť srdca“ (Mk 16, 14).

„Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“ (Lk 24, 25).

Veril som, že verím, pretože som si pomýlil „pravdy viery“ s vierou. Klamal som sa, keď som myslel na to, čo verím. Naproti tomu budem súdený – Tebou i ľuďmi – z toho, kým sa stanem pod vplyvom čnosti viery.

Moja viera – hoci musím povedať – môj nedostatok viery – môže predstaviť celú  dokumentáciu na základe článkov vyznania viery, stránky najlepších teologických traktátov, slov. Ale nie je v stave ukázať jedinú dôležitú dokumentáciu: fakty a skutky viery.

Preto sa  len ja sám považujem za kresťana, ale často ním  nie som. Medzi týmito dvoma skutočnosťami jestvuje priepasť. Dnes Ťa, Pane, chcem prosiť, aby som bol kresťanom nielen podľa mena, ale aj predovšetkým svojím životom.

 

 

 

 

(Spracované podľa myšlienok a úvah A. Pronzata)