„Hľa, Boh je moja spása; dúfam a nebojím sa, lebo moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom.“ Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy.
MP3 nahrávka / Slávnostný úvod Veľkonočnej vigílie
MP3 nahrávka / Homília - Vdp. kaplán Vladimír Uhrin
MP3 nahrávka / Záver - Prianie pána dekana a to slávne: IĎTE ŠUNKU JESŤ ! :-)
Fotogaléria - slávenie Veľkonočnej vigílie
V tento deň sa nekonajú nijaké liturgické obrady. Dokonca aj sväté prijímanie sa môže podať len zomierajúcim ako viatikum (pokrm na cestu).
Je chybné hovoriť o obradoch Bielej soboty. Lebo hoci časovo sa slávia v sobotu, liturgicky patria už do Veľkonočnej nedele – slávia sa až po západe slnka.
Veľkonočná vigília – noc, ktorou sa začína Veľkonočná nedeľa.
Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína veľkonočnou vigíliou. To znamená v sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka (Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný. Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a slávi Kristovo zmŕtvychvstanie, Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.
, Veľkonočná vigília pôvodne bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. Liturgia veľkonočnej vigílie sa začína zapaľovaním a požehnaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece – paškálu. Táto svieca je stredobodom veľkonočnej slávnosti. Po slovách „Kristus, svetlo sveta - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).
Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova (3 až 7 čítaní zo Starého zákona a dve čítania z Nového zákona), ktorej súčasťou je aj slávnostné Aleluja (spieva sa prvý raz od Popolcovej stredy) , liturgiu krstu (ak niet krstencov, tak sa iba posvätí krstná voda a obnovia sa krstné sľuby)a bohoslužbu obety. V našich krajoch je zvykom sláviť aj obrad vzkriesenia, ktorý sa však odporúča preložiť až na nedeľné popoludnie ako manifestáciu viery celého farského spoločenstva v Kristovo zmŕtvychvstanie.
Po Veľkej noci nasleduje osemdňová oktáva Kristovho zmŕtvychvstania, ktorá pozostáva z týždňa bezprostredne po Veľkej noci a končí sa Nedeľou Božieho milosrdenstva. V minulosti sa nazývala Biela nedeľa, keďže v roku 389 cisár Theozodius Veľký (379-385) vyhlásil celotýždenné svätenie veľkonočných sviatkov, aby novopokrstenci, ktorí počas tejto oktávy nosili svoje biele krstné rúcho, mohli dostávať ďalšie ponaučenie z kresťanskej náuky. A práve biele krstné rúcho sa slávnostne odkladalo v posledný deň veľkonočnej oktávy, ktorá potom dostala názov Dominica in albis deponendis (Nedeľa odkladania bieleho rúcha, t. j. Biela nedeľa). V Ríme sa odkladanie bieleho rúcha slávnostne vykonávalo v Lateránskej bazilike. Týždeň trvajúce svätenie Veľkej noci sa postupne skracovalo na tri, neskoršie na dva dni a od roku 1951 už ani Veľkonočný pondelok nie je prikázaným sviatkom.