Poslostvo Urbi et Orbi Benedikta XVI.

Drahí bratia a sestry v Ríme a na celom svete, ako aj vy, mužovia a ženy milovaní Kristom!

Dnes nad nami zažiarilo svetlo, pretože sa pre nás narodil Pán.

 
Drahí bratia a sestry v Ríme a na celom svete, ako aj vy, mužovia a ženy milovaní Kristom!

Dnes nad nami zažiarilo svetlo, pretože sa pre nás narodil Pán.

Liturgia svätej omše na úsvite nám pripomenula, že noc už ustúpila a deň sa priblížil. Svetlo, ktoré vychádza z betlehemskej jaskyne nás ožiaruje.
Sväté Písmo a liturgia nám však nehovoria o prirodzenom svetle, ale o inom druhu svetla, o osobitnom svetle, ktoré smeruje a je orientované smerom k „nám“, teda k „nám“, pre ktorých sa v Betleheme „narodilo“ dieťa. Toto „my“ označuje Cirkev, veľkú rodinu veriacich v Krista, ktorí s nádejou očakávali nové narodenie Spasiteľa a dnes toto tajomstvo slávia ako stále aktuálne.

Na počiatku, okolo jasličiek v Betleheme, bolo toto „my“ ľudským očiam takmer neviditeľné. Ako nám sprostredkúva Evanjelium svätého Lukáša, bolo tam okrem Márie a Jozefa len niekoľko pokorných pastierov, ktorí prišli k jaskynke po upozornení anjelom. Svetlo prvých Vianoc bolo ako oheň zapálený v tme. Všade okolo bola tma, zatiaľ čo v jaskynke žiarilo svetlo, ktoré „osvecovalo každého človeka“ /Jn 1,9/ Všetko sa však odohralo v úplnej jednoduchosti a skrytosti, presne podľa Božieho štýlu, akým pôsobí v celých dejinách spásy. Boh má záľubu v zapálení obmedzených svetiel, ktoré potom však ožiaria okolie svojimi lúčmi. Pravda, tak ako Láska, ktoré sú obsahom tohto svetla, sa zapália tam, kde je toto svetlo prijaté. Následne sa rozšíri sústrednými kružnicami, akoby skrze dotyky, v srdciach a mysliach tých, ktorí sa slobodne otvoria jeho žiare a sami sa tak stanú prameňom svetla. Práve dejiny Cirkvi sa začínajú v chudobnej jaskynke v Betleheme a počas storočí sa stanú Ľudom a zdrojom svetla pre svet. Aj dnes prostredníctvom tých, ktorí idú v ústrety Dieťaťu, Boh zapáli oheň v noci sveta, aby povolal ľudí spoznať Ježiša v „znameniach“ svojej spasiteľnej a oslobudzjúcej prítomnosti a aby tak rozšíril to „my“ veriacich v Krista na celé ľudstvo.

Kdekoľvek je „my“, ktoré prijíma Boha, tam žiari aj Kristovo svetlo, hoci často vo veľmi ťažkých okolnostiach. Cirkev, ako Panna Mária, ponúka svetu Ježiša, Syna, ktorého ona sama prijala ako dar. On prišiel oslobodiť človeka z otroctva hriechu. Ako Mária, ani Cirkev nemá strach, pretože toto Dieťa je jej silou. Ale ona ho nemá iba pre seba: ponúka ho tým, ktorí ho hľadajú s čistým srdcom, ľuďom tejto zeme a utláčaným, obetiam násilia a tým, ktorí prahnú po dobre ako dôsledku pokoja. Aj dnes, pre ľudskú rodinu poznačenú ťažkou ekonomickou krízou, no ešte viac tou morálnou, poznačenú bolestivými ranami vojen a konfliktov, spôsobom zdieľania a vernosti človeku, Cirkev opakuje s pastiermi: „Poďme do Betlehema“ /Lk 2,15/, tam nájdeme našu nádej.

„My“ Cirkvi žije tam, kde sa narodil Ježiš, vo Svätej Zemi, aby pozvalo jej obyvateľov opustiť každú myšlienku po násilí a odvete a aby sa zasadili s obnovenou silou a veľkorysosťou na ceste pokojného spolužitia. „My“ Cirkvi je prítomné aj v iných krajinách Stredného Východu. Ako nepomyslieť na ťažkú situáciu v Iraku a malého stáda kresťanov, ktorí žijú v tomto regióne? Častokrát sú vystavení násiliu a nespravodlivosti, ale stále sú naklonení poskytnúť vlastný príspevok pri budovaní spoločného spolužitia, ktoré je odlišné od logiky stretov a odmietania suseda. „My“ Cirkvi pôsobí na Srí Lanke, na Kórejskom poloostrove a na Filipínach, ako aj v iných ázijských krajinách, ako kvasinky opätovného zjednotenia a pokoja. Na africkom kontinente neprestáva dvíhať hlas k Bohu, aby prosila o ukončenie zneužívania v Demokratickej republike Kongo. Pozýva obyvateľov Guiney a Nigérie k rešpektovaniu práv každej osoby a k dialógu. Obyvateľov Madagaskaru pozýva k prekonaniu vnútorných rozdelení a vzájomnému prijatiu sa. Všetkým pripomína, že sú povolaní k nádeji, napriek drámam, skúškam a ťažkostiam, ktoré ich ťažia. V Európe a Severnej Amerike „my“ Cirkvi naliehavo vyzýva prekonať egoistickú a technicistickú mentalitu, napomáhať spoločnému dobru a rešpektovaniu najslabších osôb, počínajúc tými ešte nenarodenými. V Hondurase pomáha opätovne začať cestu inštitucionálnej obnovy. V celej Latinskej Amerike „my“ Cirkvi je faktorom identity, plnosti pravdy a činorodej lásky, ktoré nemôže nahradiť žiadna ideológia, je apelom k rešpektovaniu neodcudziteľných práv každej osoby a jej integrálneho rozvoja, je ohlasovaním spravodlivosti a bratstva, je zdrojom jednoty.

Verná poslaniu, ktoré jej zveril Zakladateľ, je Cirkev solidárna s tými, ktorí sú zasiahnutí prírodnými pohromami a chudobou. Z pohľadu exodu tých, ktorí opúšťajú svoju zem a sú nútení kvôli hladu, netolerancii alebo kvôli ničeniu životného prostredia odísť ďaleko, je Cirkev prítomnosťou, ktorá ohlasuje potrebu prijatia. Jedným slovom, Cirkev všade ohlasuje Kristovo Evanjelium napriek prenasledovaniu, diskriminácii, útokom a indiferentnosti, častokrát nepriateľskej. Všetko toto jej však zároveň dovoľuje zdielať osud so svojim Učiteľom a Pánom.

Drahí bratia a sestry, akým veľkým darom je pre nás byť súčasťou spoločenstva, ktoré je pre všetkých! Práve zo spoločenstva Najsvätejšej Trojice, z jej srdca, zostúpil na svet Emmanuel, Ježiš, Boh s nami. Tak ako pastieri v Betleheme, aj my kontemplujme plní úžasu a vďaky toto tajomstvo lásky a svetla! Požehnané Vianoce všetkým!