Duchovné zamyslenie na nedeľu Svätej rodiny, 26. decembra 2021

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!

Na Vianoce hlaholí nebeský spev anjelov a v srdciach žiari Jezuliatko v jasliach, lebo pohľad na betlehemské dieťa patrí k najkrajším na svete. Český spisovateľ Karel Jaromír Erben, v básnickej zbierke Kytice má baladickú báseň Štedrý deň. Pozostáva z piatich častí a v tretej idú dve dievky na zamrznuté jazero spoznať svoju budúcnosť. Vyrúbu do ľadu otvor a uvidia dva protipólne svety. Hana spozná v kostole svojho milého Václava a Mária zbadá rakvu s čiernym krížom. V tichosti nahliadnime s nimi aj my:

„Ach, vidím, vidím, je mlhy mnoho,	Něco se černá mezi bílými,
všecko je mlhou zatmělé;	však mi se rozednívá již;
červená světla blýskají z toho	jsou to družičky, a mezi nimi, proboha!
zdá mi se býti v kostele.	rakev, černý kříž!“

Vo štvrtej časti sa prvá vydá a druhá umiera. Krásnu Erbenovu baladu využívam k tomu, aby som vyjadril dva protipóly Vianoc. Môžu to byť Vianoce svetla v duši, ako je v balade vyjadrený šťastný obraz svadby, alebo Vianoce bez Jezuliatka, čo je obraz pohrebu a smrti. K tomu, aby sme aj napriek obavám slávili radostné a pokojné Vianoce, nám dáva duchovnú radu, kňaz a básnik z Moravy, František Sušil. Jeho slová pochádzajú z obdobia mnohých vojenských konfliktov a povstaní v Európe, v Číne, v Mexiku i v Severnej Amerike, ale aj z doby zjavenia sa Božej Matky v Lurdoch v r. 1858. Nechajme prehovoriť básnika:
       


        V evanjeliu vianočnej nedele (Lk 2, 41-52) je zvesť o Ježišovi, ktorý sa rodičom stratil v Jeruzaleme. Evanjelista sv. Lukáš píše: „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počúvali, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: ´Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!´“ (Lk 2, 46-48).
        Včera sme slávili prvý a hlavný vianočný sviatok, slávnosť Narodenia Pána. Keby dnes nebola nedeľa, tak by sme si pripomenuli druhý vianočný sviatok sv. Štefana, prvého mučeníka Cirkvi, ale liturgicky slávime Svätú rodinu. Tento sviatok v rímskokatolíckej Cirkvi vždy spadá na prvú nedeľu po slávnosti Narodenia Pána, čo je práve dnes.
        Duchovná úcta k svätej rodine má hlbokú tradíciu, ale sviatok Svätej rodiny pre celú Cirkev stanovil až pápež Benedikt XV. v r. 1921. Na začiatku 19. stor., po dobe osvietenstva, všetky odvetvia kultúry a umenia ovládol romantizmus. Na konci 19. stor. nastúpila doba realizmu, ktorá nebola iba umelecká, ale aj bytostne bolestná. Po 1. svetovej vojne bol svet hospodársky i ľudsky v troskách. Viaceré monarchie boli zvrhnuté, medzi nimi aj Habsburská ríša. Z rozpadnutej Rakusko-Uhorskej monarchie vznikla prvá Československá republika. Nepokoje, choroby, hlad, nezamestnanosť, chudoba a drahota boli každodennou realitou. V rokoch 1921-29 americká centrálna banka (FED) navýšila počet zlatom nekrytých peňazí zo 42 na 68 miliárd dolárov, čo spôsobilo 63 percentnú infláciu a vyústilo do svetovej hospodárskej krízy. Keď k tomu pridáme pre porazené Nemecko nie najšťastnejšie záväzky Versaillskej zmluvy, boľševickú revolúciu v Rusku s následným vznikom komunistického Ruska a zakrátko aj Sovietskeho zväzu, tiež nástup komunizmu v Číne, vznik fašizmu v Taliansku, zrod rôznych ľavicových proletárskych hnutí so značným odporom k Cirkvi, morálny rozpad hodnôt, aj existenčné i duchovné ohrozenie rodín, tak máme malú mozaiku veľmi ťažkej doby. Pápež Benedikt XV., v čase veľkého hmotného i duchovného strádania, poukázal na chudobnú nazaretskú rodinu, ako vzor lásky, trpezlivosti a ideál spolužitia. Rozbúrené rodiny mala duchovne a ľudsky prežiariť Svätá rodina, ako nádej do budúcnosti.
        Keď urobíme skok do súčasnosti, niečo sa nanovo opakuje. V r. 2020 sa americký žurnalista Scott Pelley spýtal šéfa americkej centrálnej banky Jerome Powella: „Dá sa povedať, že vy ste zaplavili systém peniazmi?“ Powell odpovedal: „Áno, to sme spravili.“ Pelley na to: „Odkiaľ ste ich zobrali? Vy ste ich vytlačili?“ „Áno“, odpovedal Powell, „my sme ich vytlačili digitálne“ (www.cbsnews.com). Samozrejme, že sa pritom jedná o peniaze nekryté zlatom, čo má negatívny vplyv na reálnu hodnotu aktív vo svetovej ekonomike. Žiaľ, mentálne nastavenie ľudstva a súčasná duchovná slepota, je ešte niečo zlovestnejšie. Kdesi som čítal, že sa dnes „zviera humanizuje a človek animalizuje“. Sapienti sat!
        Belgický dramatik Maurice Maeterlinck napísal v r. 1890 divadelnú hru Slepci. Dej nás prenáša do prastarého lesa, v ktorom na pni sedí v čiernom plášti zahalený starý kňaz. Jeho hlava je sklonená, tvár bledo-sinavá a dlhé biele vlasy mu padajú až k chudým rukám, ktoré má zopäté medzi kolenami. Po jeho pravej strane sedí šesť slepých starcov a po ľavej šesť slepých žien. Len jedna z nich je ešte mladá. Táto slepá spoločnosť je na vychádzke, ale kňaz, ktorý ich viedol, zrazu stíchol. Jeden zo starcov zavoňal kvety. S námahou ich našiel a natrhal. Boli to asfodely, kvety podsvetia či smrti, ktoré v mytológii rastú na miestach strateného alebo zabudnutého raja. Keď nastala noc a vtáctvo stíchlo, slepci čakali na povel kňaza. Začali sa nahlas odpočítať, ale kňaz mlčal. Bol mŕtvy. Všetkých ovládla obava, ako sa dostanú domov? V tichu starého lesa započujú kroky, ktoré zrazu stíchli. Jedna starena vykríkne: „Kto si?“ Iná starena zvolá: „Zmiluj sa nad nami!“ Vtom v náručí jednej ženy hlasito zaplakalo dieťa. Podľa detského plaču neznámy chodec slepcov našiel a zachránil.
        Posolstvo tejto divadelnej hry vyjadruje presvedčenie, že celé veky bol človek bez Boha „slepý, stratený a žijúci v tme“. Až prišlo dieťa, Jezuliatko, ktoré ožiarilo svet a stalo sa svetlom pre „mŕtve oči“ ľudstva.
        Milí priatelia, spoločne s pánom farárom vám ďakujeme, že môžeme v tejto krásnej obci pod považskými horami medzi vami a s vami žiť. Požehnané Vianoce a dni plné Božej lásky vám želáme slovami českého básnika a profesora slovanskej filológie Františka L. Čelakovského, ktorý sa v r. 1840 v básnickej zbierke Růži stolistá so sto básňami vyznáva:

„Ať se jak chce moře zmíta	směle Bohem uloženou
člunek mého života,	podnikaje výpravu,
ať ho stíhá bouře litá,	spěchám duší nezhroženo
živlů vztek a mrákota,	k nebeskému přístavu.“

Tieto nádherné slová osvetľujú momentálnu temnotu a dvíhajú naše duše k nebesiam. „Nech sa ako chce more zmieta“, v Boha svoju nádej skladajme. V každom dni, Ježiš, Mária a Jozef, nech sú nám posilou i ochranou a raz aj „nebeským prístavom“. A keďže sú Vianoce, milí priatelia, prijmite odo mňa pod stromček aj túto báseň: