Duchovné zamyslenie na 2. veľkonočnú nedeľu, nedeľu Božieho milosrdenstva, 11. apríla 2021

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Na veľkonočnú vigíliu v roku 2010 hovoril v homílii pápež Benedikt XVI. príbeh z apokryfnej knihy Život Adama a Evy, ktorý je súčasťou starej židovskej legendy. V starobe bol Adam ťažko chorý a mal veľké bolesti. Eva už nemohla počúvať jeho bolestné vzdychy a v túžbe, aby sa mu trochu uľavilo ho požiadala, aby jej časť bolestí daroval. Adam to neurobil, ale poslal ženu, aj so synom Sethom, do oblasti niekdajšieho Raja, odkiaľ boli prví rodičia vykázaní. Zo stromu života, z ktorého jedli zakázané ovocie, mu mali priniesť olej milosrdenstva, ktorý ho zbaví bolestí. Eva a Seth prišli k rajskej bráne. Na znak pokánia si sypali na hlavu popol, v pokore sa váľali v prachu a prosili Boha, aby k Adamovi poslal anjela s olejom milosrdenstva, ktorý ho uzdraví. Po mnohých prosbách a dlhom čakaní sa im zjavil archanjel Michal, ktorý im oznámil, že Adam žiadny olej nedostane, lebo musí zomrieť.

        Nejakí kresťanskí autori, neskôr túto židovskú legendu literárne upravili a do úst archanjela vložili slová, ktoré mal povedať Sethovi: „Olej milosrdenstva od vekov naveky bude daný tým, ktorí sa zrodia z vody a Ducha Svätého. Syn Boží, bohatý na lásku, Kristus – Pomazaný, zostúpi do hlbín zeme a privedie tvojho otca do Raja, k stromu milosrdenstva.“

        V evanjeliu dnešnej 2. veľkonočnej nedele (Jn 20, 19-31), sa Ježiš po zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom a dal im moc „odpúšťať hriechy“ (Jn 20, 23). Tomáš vtedy medzi nimi nebol a keď mu o tom ostatní rozprávali, nechcel tomu uveriť. O osem dní sa im Ježiš opäť zjavil a Tomáša vyzval: „´Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!´ Tomáš mu odpovedal: ´Pán môj a Boh môj!´“ (Jn 20, 27-28). Správu o Ježišovom zjavení sa apoštolom zaznamenali aj evanjelisti Marek (porov. Mk 16, 14) a Lukáš (porov. Lk 24, 36-43). Evanjelista Matúš síce toto Ježišovo stretnutie s apoštolmi nespomína, ale zaznamenal, že sa Ježiš po zmŕtvychvstaní ukázal ženám a prikázal im: „´Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia´“ (Mt 28, 10).

        Titul nedele Božieho milosrdenstva ustanovil v Jubilejnom roku 2000 pápež sv. Ján Pavol II., ako deň veľkých milostí a duchovného požehnania. V tejto súvislosti je hádam významná otázka: Čo je Božie milosrdenstvo? V homílii 17. 3. 2013 pápež František na ňu odpovedal takto: „My si hriechy a chyby vyčítame, aj pripomíname jeden druhému. Ježiš nie. On je milosrdný. Ježiš má osobitnú schopnosť ´zabúdať´ a nikdy sa ´neunaví´ odpúšťať. Nikdy!“ Dnešná Kristova výzva pochybujúcemu Tomášovi: „A nebuď neveriaci, ale veriaci“ (Jn 20, 27), je nielen apel povzbudenia, ale tiež prejavom pochopenia, súcitu a odpustenia. To isté môžeme vnímať v súvislosti trojitého Petrovho zapretia Krista (porov. Mt 26, 34; Mk 14, 30. 66-69; Lk 22, 34.58-62; Jn 13, 38 a 18, 17.25-27) a veľkodušného Ježišovho odpustenia v udelení apoštolského primátu (porov. Mt 16, 18-19; Jn 21, 15-17). Tiež na Petrovu otázku: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz? Ježiš mu odpovedal: ´Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz´“ (Mt 18, 21-22). „Keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak sa obráti, odpusť mu! A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: Ľutujem, odpusť mu!“ (Lk 17, 4).

        Téma Božieho milosrdenstva nám poskytuje obnoviť si vzťah ku skutkom telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré sú kresťanskou praxou Božieho zľutovania a súcitu.

        Skutky telesného milosrdenstva konáme, keď hladným dávame jesť, smädným dávame piť, nahých zaodievame, pocestných prijmeme do domu, väzňov potešujeme, chorých navštevujeme a mŕtvych na poslednej ceste odprevádzame. Skutky duchovného milosrdenstva praktizujeme, keď hriešnikov napomíname, nevedomých poučujeme, pochybujúcim poskytneme radu, trpiacich potešujeme, krivdy trpezlivo znášame, urážky ochotne odpúšťame a za živých i mŕtvych sa modlíme. Konaním týchto skutkov sa veriaci človek formuje do podoby dobrého, súcitného a na potreby blížneho i vnímavého kresťana.

        V jednej tichej parížskej ulici žil mladý maliar Max Jacob (1876-1944). Pochádzal z chudobnej židovskej rodiny a maľovaním obrazov si privyrábal na skromné živobytie. Do synagógy nechodil a modlitbu nepraktizoval, lebo veľa času venoval maľovaniu, aby mal z čoho žiť. Predsa však pri maľbe obrazov občas premýšľal o Bohu, živote i večnosti, čo zohralo svoj význam. Priatelil sa s Picassom, ktorého učil po francúzsky.

        Jedného dňa sa Max z knižnice vrátil do svojej izby. Pri jeho obraze krajinky, ktorý visel na stene, spozoroval hmlistú postavu muža, ktorý bol zahalený plášťom. Podľa známych obrysov spoznal, že je to postava vzkrieseného Krista. Ježiš mal pokojnú a žiarivú tvár. Umelec pokorne padol na kolená a zvolal: „Pane, odpusť mi!“ V tom okamihu sa mu postava Ježiša stratila z očí. Tento zážitok tak hlboko oslovil mladého umelca, že vyhľadal katolíckeho kňaza a požiadal ho o výuku vo viere. V roku 1915 prijal aj sviatosť krstu. Po krste prežíval najkrajšie chvíle svojho života. Bol Bohu nekonečné vďačný za dar viery. Tak veľmi ho miloval, že celou dušou zatúžil stať sa kňazom, aby mohol ľuďom ohlasovať, akým šťastím je pre človeka viera a dar Božieho odpustenia. Viac rokov, tento maliar, spisovateľ a básnik, žil v kláštore Saint-Benoit-su-Loure, kde ho pre rasové dôvody v roku 1944 zatklo gestapo. Odvliekli ho do koncentračného tábora v Osvienčime, kde aj v tom roku zahynul.

        Na svojej apoštolskej ceste v Iraku, v chaldejskom Ure, v dome praotca Abraháma, Svätý Otec František povedal: „Z tohto pramenného miesta viery, zo zeme nášho otca Abraháma potvrdzujeme, že Boh je milosrdný a že tou najrúhavejšou urážkou je znesvätiť jeho meno nenávidiac brata. Nevraživosť, extrémizmus a násilie sa nerodia z náboženského ducha, sú zradou voči náboženstvu.“

        V dnešnú nedeľu sme z iniciatívy katolíckych biskupov Slovenska hlasom zvonov, ktorý zaznie napoludnie zo všetkých katolíckych chrámov, pozvaní k modlitbe za všetky obete pandémie. Pán Boh nech je milosrdný viac než desať tisícom obetiam, ktoré u nás podľahli nákaze a tiež nech posilňuje všetkých príbuzných, blízkych, aj priateľov.

        Milí priatelia, rakúsky spisovateľ Karl Heinrich Waggerl nás obohacuje krásnou myšlienkou: „Kto odsudzuje blížneho, môže sa mýliť. Kto mu odpustí, nemýli sa.“ Usilujme sa byť ľuďmi dobrého a súcitného srdca, aby sme vyvažovali neľudskú hrubosť, násilie i agresivitu, ktorá v spoločnosti narastá. Grécky filozof Epiktétos povedal: „Nie nad tým človekom treba plakať, ktorý sa narodil alebo zomrel, ale nad tým, ktorý zaživa stratil ľudskosť.“ Buďme obnovenými veľkonočnými ľuďmi, ktorí sa úprimne stotožňujú so slovami žalmistu: „Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky“ (Ž 89, 2).