Duchovné zamyslenie na 3. nedeľu v pôstnom období 7. marca 2021

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!

Anglický dramatik William Shakespeare, napísal v roku 1596 komédiu Kupec benátsky. V nej Bassanio požiadal benátskeho kupca Antonia o pôžičku, aby sa mohol uchádzať o ruku bohatej Portie. Antonio si peniaze pre Bassania vypožičal u úžerníckeho žida Shylocka. Podpísal pritom úpis, že ak peniaze v čas nevráti, Shylock dostane libru jeho mäsa. Krásna Portia mala tri krabičky a Bassanio mal uhádnuť, v ktorej z nich sa nachádza jej portrét. Podarilo sa mu to a nevesta bola jeho. Medzitým Antonio čakal na návrat svojich lodí s tovarom, aby mohol splatiť dlžobu. Nestalo sa tak. Shylock od neho žiadal naplniť dohodu. Bassanio mu ponúkol oveľa viac ako požičal Antoniovi, ale on trval na libre mäsa. Celá záležitosť sa dostala na súd. Sudkyňou bola zamaskovaná Portia, ktorá rozhodla: „Úžerník má právo na libru mäsa, ale bez nároku na kvapku krvi.“ Takto Shylock spor prehral.

Zvláštne nedorozumenie môžeme vnímať v biblickom posolstve evanjelia dnešnej nedele (Jn 2, 13-25). Ježiš rozhorčene hovorí ľuďom v jeruzalemskom chráme: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!.. Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (2, 16.19). Všetci traja synoptickí evanjelisti venujú pozornosť tejto téme, aj keď nie je isté, či sa jedná o tú istú udalosť (Mt 21, 12-17; Mk 11, 15-17 a Lk 19, 45-46).

Keď Ježiš horlivo bránil kultové sväté miesto Židov, ktoré nazval domom modlitby, dotýka sa proroctiev Izaiáša a Jeremiáša. „Zavediem na svoj svätý vrch a rozradostním ich vo svojom dome modlitby; ich celopaly, ich obety budú ľúbeznými na mojom oltári. Veď môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ (Iz 56, 7). „Vari je tento dom, ktorý sa volá mojím menom, lotrovský pelech vo vašich očiach? Choďte k môjmu príbytku do Šíla, kde som sprvoti ubytoval svoje meno, a pozrite, čo som z neho urobil pre zločinnosť svojho ľudu, Izraela!“ (Jer 7, 11-12). V slovenskom preklade SZ z r. 1955 je termín „pelech lotrovský“ preložený ako „skrýša lupičov“. Kupci si zrejme mysleli, že chrám ich ochráni a zakryje podvody, ako pred verejnosťou zlodejský brloh, čiže skrýša lupičov zakryje zločiny zlodejov. Po dobytí územia Kanaánu, čo boli fenické mestské štáty na čele s Melchisedekom v Jeruzaleme a Chíramom v Tyre, ktorí uctievali Slnko a Venušu, bola svätyňa v Šíle na území kmeňa Efraim judaistickým a monoteistickým svätým miestom aj s Archou zmluvy. Archa bola honosne pozlátená truhlica so vzácneho akáciového dreva s dvomi zlatými adorujúcimi cherubínmi. Obsahovala dve Mojžišove kamenné tabule desatora, misu s mannou a Áronovu palicu z Egypta. Bola najdôležitejším duchovným symbolom Božej prítomnosti. V Šíle pôsobil veľkňaz Héli. Anna, manželka Elkanu, si tam po mnohých rokoch neplodnosti vymodlila syna Samuela, ktorý sa stal Héliho nástupcom. Svätyňa v Šíle slúžila ľudu 370 rokov, kým ju v r. 1050 pred Kr. nezničili Filištínci, čo spomína aj prorok Jeremiáš (7, 12). Ďalšie svätyne boli roztrúsené po celej krajine, v Sícheme, v Megidde, v Dáne, v Lajíši, v Chebróne, aj inde. Národu i kultu tak chýbali dôležité prvky zjednotenia. Tie sa objavil v 10. stor. pred Kristom, po nástupe doby kráľov.

Vtedy bol na Chrámovej hore, hebr. Har ha-Bajit – Chrámový vrch, na vrchu Moriá, kde Abrahám obetovať syna Izáka, vybudovaný prvý Jeruzalemský chrám – Šalamúnov. Židia ho volali Bejt ha-mikdas – Dom svätosti. Kráľ Dávid preniesol Archu zmluvy zo Šíla do Jeruzalema a  kráľ Šalamún ju umiestnil v chráme vo Svätyni svätých, hebr. kódeš ha- kodáším, vyloženej zlatom. Dôležitou súčasťou chrámu bola Menora, zo zlata zhotovený sedem ramenný svietnik s Dávidovou hviezdou, ktorý mal symbolizovať horiaci ker na púšti, z ktorého Mojžišovi prehovoril Boh. V Šalamúnovom chráme ich vraj bolo až jedenásť. V r. 586 pred Kr. chrám zničil kráľ Nabuchodonozor a ľud odvliekol bo babylonského zajatia. Po skončení zajatia, o 70 rokov neskôr, sa za perzského kráľa Kýra II., v r. 520 pred Kr., začal stavať druhý chrám. Vybudovali ho navrátilci z Babylonu pod vedením Zorobbábela, ktorý pochádzal z Dávidovho rodu. Archa zmluvy už v ňom nebola a stál tam iba jej podstavec zo Šalamúnovho chrámu. Menora bola už len jedna. Druhý chrám bol oveľa skromnejší ako prvý. Napriek tomu o ňom prorok Aggeus hovorí: „Vtedy naplním tento dom slávou... Väčšia bude sláva tohto posledného domu ako prvého...“ (Ag 2, 7b-9). Aj prorok Malachiáš píše: „Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu. I zaraz príde do svojho chrámu Panovník...“ (Mal 3, 1). Toto sú proroctvá vzhľadom na budúcu prítomnosť Mesiáša. Takmer o päťsto rokov sa v ňom konala Ježišova obriezka, obrad bar-micva, čiže uvedenie medzi dospelých mužov, v ňom Ježiš horlil za duchovnú čistotu chrámu a urobil tam aj niektoré zázraky (Mt 21, 14). V 2. stor. pred Kr. bol druhý chrám vojskom sýrskeho seleukovského kráľa Antiocha IV. Epifanesa znesvätený. Antiochus v ňom zakázal židovský kult a chrám zasvätil pohanskému Diovi. Ukradol z neho aj Menoru. Proti pohanskému kultu v r. 167 pred Kr. povstal židovský kňaz Júda Makabejský, hebr. Yehudah ha-Makabi. Hrdinskí Makabejci helenistických utláčateľov vyhnali. Rubens o tom namaľoval slávny obraz Triumf Júdy Makabejského. Židovský Sviatok svetiel alebo Sviatok zasvätenia – Chanuka, je spomienkou na znovuvysvätenie chrámu po Antiochovom znesvätení. V roku 20 pred Kr., kráľ Herodes I. Veľký, druhý chrám za rok a pol obnovil. Volali ho tretí chrám alebo Herodesov. Prestavba celého komplexu Chrámovej hory trvala ďalších 80 rokov a vraj mala nádheru z čias Šalamúna. Už v r. 70 po Kr., v židovskom povstaní, všetko zničili Rimania. O 60 rokov neskôr zrovnali so zemou aj Jeruzalem. Na jeho troskách vyrástla rímska Aelia Capitolina s pohanskými chrámami, ktoré neskôr kresťania prestavali na kostoly a kláštory. Proti Rimanom v r. 132 po Kr. vojensky povstal Šimon bar Kochba, ale neuspel. Z obdobia hradieb druhého chrámu dodnes zostalo iba malé torzo v podobe Múru nárekov. Od 7. stor. po Kr., po obsadení Jeruzalema Arabmi, sa Chrámová hora stala tretím najsvätejším miestom aj islamu. Dodnes na nej stoja mešity al-Aksá a Skalný dóm. Keď Ježiš vyzval „zbúrať chrám, ktorý za tri dni postaví,“ všetci boli presvedčení, že hovorí o Jeruzalemskom chráme, nedotknuteľnom symbole kultu, viery a národa. Jeho slová považovali za bohorúhanie. On však hovoril o „chráme svojho tela“, len mu nerozumeli.

Milí priatelia, v čase pandémie sú už pridlho „zbúrané“ naše kamenné, či drevené chrámy. Okrem túžby po ich otvorení ešteže máme príležitosť doma horliť za čistotu chrámov našich duší a sŕdc. V pôstnej dobe sme pozvaní v sebe budovať duchovný dom svätosti, v ktorom prebýva Boh. Svätá Matka Tereza nám pokorne radí: „Nemusíme robiť veľké veci, iba malé s veľkou láskou.“ Dostojevskij to umocňuje: „Kto chce vidieť živého Boha z tváre do tváre, nech ho nehľadá na prázdnom nebi svojho myšlienkového sveta, ale v ľudskej láske.“

Kňaz: Štefan Kováč Adamov

Zamyslenie_3_pôstna_nedeľa.docx