Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
V dobe, keď na našom území žili Kelti, v antickom Ríme osem rokov pred Kristom, Publius Ovidius Naso napísal svoje najslávnejšie dielo Metamorphoses – Premeny. Pracoval na ňom šesť rokov. Narodil sa v roku 43. pred Kr. v talianskom Sulmo. Pochádzal z bohatej rodiny. V Ríme a v Aténach študoval právo, rečníctvo, históriu a literatúru. Metamorfózy sa považujú za výnimočné dielo západnej kultúry. Je to skvost rímskeho epického básnictva, ktorý v pätnástich knihách, takmer s 12-tisícami riadkov, obsahuje vyše 250 helenistických a rímskych bájí podmanivej obrazotvornosti.
Ovídiova poézia mala podstatný vplyv na neskoršiu európsku básnickú tvorbu. Významne ovplyvnila literárne myslenie Dante Alighiera i Shakespeara a po boku Vergília, aj nášho Hollého, Kollára i mnohých ďalších. V stredoveku sa mu dostalo významného titulu magister amoris – učiteľ lásky. Prvý rímsky cisár Octavius Augustus, ktorý prikázal vykonať aj prvý súpis ľudu v Palestíne (Lk 2, 1-14), vraj pre báseň carmen et error – báseň a omyl, ho v roku 8. po Kr. z mravných dôvodov vypovedal z Ríma do nehostinnej Tomidy. Je to dnešná Konstanca v Rumunsku pri Čiernom mori. Tam napísal kajúce Žalospevy a Metamorfózy zničil. Augustus v roku 14. po Kr. zomrel. Ovídius vrúcne túžil vrátiť sa z exilu do Ríma, ale odpustenie nedostal ani od cisára Tiberia, za ktorého vlády bol ukrižovaný Ježiš Kristus.
Zomrel vo vyhnanstve v roku 17. po Kr. a ešte stihol svoje slávne dielo antiky nanovo spísať. Metamorfózy v rozmanitých podobách, sú každodennou súčasťou ľudského života. Príroda je bohatá knižnica krás, ale aj neustálych premien. Štyri ročné obdobia svojimi variáciami vyjadrujú mnohé životné vlastnosti. Sú v nich slnko i chlad, teplo a zima, svetlo i tma, sucho a dážď, víchor i vánok, hojnosť a prázdna, práca i odpočinok, začiatok aj koniec. Nenápadne a tichunko sa podobajú premenám hrozna v dobré víno, či zrna vo voňavý chlieb. Veľkou knihou premien je ľudský život. Detstvo, mladosť, dospelosť, staroba i smrť, sú fázami premien, ktorých sme dennodennou súčasťou. Každý deň má svoje ráno, poludnie, večer i noc. Má svoje radosti a starosti, námahu, aj odpočinok. Život nám poskytuje priestor ešte pre vzácnejšie premeny. Odohrávajú sa v túžbach, v poznaní, v mysli, v srdci a v duši človeka. Ako sa za posledné desaťročia zmenil štýl života, bývanie, kultúra, vzdelanie, zvyky, móda, myslenie, religiozita, morálka a iné, je dobre známe. Život obsahuje tisíce viditeľných i skrytých premien. Tou najdôležitejšou bude v tajomstve smrti definitívna premena v Život.
Slovo evanjelia dnešnej nedele (Mk 9, 2-10), nám ponúka udalosť premenenia Ježiša na vysokom vrchu, za prítomnosti apoštolov Petra, Jakuba a Jána. Pritom „z oblaku zaznel hlas: ´Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho´“ (9, 7). Zážitok premenenia opisujú aj evanjelisti sv. Matúš a Lukáš (Mt 17, 1-8; Lk 9, 28-36). Očitým svedkom premenenia bol apoštol sv. Peter. Vo svojom druhom liste píše: „On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: ´Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.´ A tento hlas sme počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu“ (2 Pt 1, 17-18). Hora Tábor, hebr. Har Tavor, arab. Džebel Tabor a gr. Horos Thabor, sa nachádza na v Galilejskej oblasti Izraela, asi 17 km západne od Genezaretského jazera a má výšku 575 metrov. V staroveku bola výhodným vojenským strategickým miestom, nakoľko sa nachádzala v blízkosti starobylej Via Maris – Morskej cesty. Bola to najdôležitejšia obchodná cesta zo staršej doby bronzovej, ktorá hospodársky pozdvihla zaostalé územia a spájala Egypt so Sýriou a Mezopotámiou. Túto cestu spomína aj prorok Izaiáš, keď hovorí „lebo nebude tma tam, kde je teraz súženie. V predošlom čase znevážil krajinu Zabulona a krajinu Neftaliho, v poslednom však zvelebí pobrežie mora, Zajordánsko, Galileu pohanov“ (8, 23). Prorok vyjadril nádej na lepšie časy aj z pozície budúcej prítomnosti Mesiáša na týchto zaznávaných miestach. Staroveký kresťanský učenec Origenes je prvý, kto v 3. stor. po Kr. horu Tábor stotožnil s miestom premenenia Ježiša. Jeho mienku podporili sv. Cyril Jeruzalemský, aj sv. Hieronym.
V Biblii sa hora Tábor po prvýkrát spomína v Knihe Jozue: „Hranica siaha k Táboru, Sehesime, Bet-Šemešu a hranica končí na Jordáne“ (19, 22). Jedná sa o hranicu medzi kmeňmi Zabulon, Isachar a Neftali, ktoré uvádza aj Izaiáš. Najznámejšou udalosťou, ktorá sa viaže k tejto hore, je za čias prorokyne Debory víťazstvo Izraela nad veliteľom spojeného vojska Sisarom, ktorý bol služobníkom kanaánského kráľa Jabina, ako o tom podáva svedectvo Kniha Sudcov (4, 4-23). Sisara sídlil v Harosete, hebr. Charóšeth, na západnom výbežku Ezdrelonskej nížiny pri rieke Kišon, ktorá vyvierala spod hory Tábor. Pretože tam vtedy žila zmes rôznych pohanských národov sa aj volal Charóšeth haggóim – Haroset pohanský. To je už spomínaná „Galilea pohanov“, o ktorej píše prorok Izaiáš (8, 23).
Taliansky renesančný maliar Raffaello Sanzio, na konci svojho života namaľoval svoje najdôležitejšie i najkrajšie dielo, obraz Premenenie Pána. Na ňom stojí Ježiš v ľudskom tele a s tvárou prežiarenou Božím jasom uprostred dvoch prorokov, Mojžiša a Eliáša. Na dolnej strane obrazu sú Peter, Jakub a Ján. Oproti nim stoja ďalší apoštoli, ktorí sa skláňajú nad trpiacim posadnutým chlapcom. Tvár má skrútenú od bolesti. Jednu ruku dvíha dohora k nebu a druhá smeruje dolu, do temnoty. V dolnej časti obrazu je aj postava krásnej ženy. Symbolizuje vieru a apoštolom i chorému chlapcovi ukazuje najvyššiu hodnotu – Božstvo Kristovo. Žena viery je v pohybe a vyzýva aktérov obrazu, aby bezradne nestáli, ale s nádejou putovali k Ježišovi, milovanému Synovi Božiemu.
Pražský, po nemecky píšuci spisovateľ, Franz Kafka, v roku 1915 napísal zaujímavú poviedku Premena. V nej sa Gregor zrazu premení na chrobáka. Vôbec ho to netrápi, len má starosť ako takto pôjde do práce. Normálny človek by sa zaujímal o to, prečo sa premenil na hmyz, ale on rozmýšľal iba o robote a rodine. Normálny človek by sa zhrozil z toho ako vyzerá, ale jeho to nezaujíma. Takto „bezstarostne“ aj zahynie. Poviedka nastoľuje otázku dôležitosti nášho myslenia, konania a spôsobu života. Premeniť sa na chrobáka a byť pritom spokojný, nie je nič vznešené. Zmeniť sa zo zlého na dobrého a lepšieho je vzácnejšie...
Milí priatelia, ruský básnik Alexander Sergejevič Puškin hovorí: „Nikdy nenájdeš poéziu, ak ju nenosíš v sebe.“ Nie každý môže byť Ovídiom, či Vergíliom, Alighierim, Goethem, Schillerom, Byronom, Hollým, Sládkovičom, Kollárom, Fándlym, Seifertom, Sládkom alebo Březinom, ale každý môže a má byť sám sebou. Nie všetci môžeme písať nádherné básne alebo tvoriť diela svetovej literatúry, ale to nám nebráni byť dobrými a vzácnymi ľuďmi. V mnohom sme rozdielni, ale jedno môžeme mať spoločné. Túžbu a snahu po zmene srdca k lepšiemu. Krásne hovorí nemecký spisovateľ a dramatik Bertolt Brecht: „Skôr, než sa môže zmeniť svet, musí sa zmeniť človek.“
Kňaz: Štefan Kováč Adamov
DOKUMENT
