ČNOSŤ VO VÝCHOVE III.

Prestavte si, že sa pozeráte v jedno pokojné popoludnie von oknom a zbadáte jednu veľmi dobrú priateľku, ako k vám ide na návštevu, pričom so sebou vedie svoju 5-ročnú metajúcu sa dcéru. Rozmýšľate, ako sa im dá vyhnúť, urobiť sa, že nie ste doma, veď sa vopred neohlásili?! Ale už je neskoro! Jej 5-ročná dcéra už oznamuje svojej mame kričiac na celú ulicu vaše meno: „Ahaaa, Simona sa vyvaľuje na balkóneee!“ Neviete v spleti pocitov, či sa prepadnúť od hanby pred susedmi, alebo sa hnevať, že toto dieťa vám zamaže celý gauč od čokolády a že vám v topánkach od snehu pochodí celý byt a vy môžete odznova umývať celú dlážku, ktorú ste doumývali pred hodinou a navyše čistiť drahý gauč.

ČNOSŤ VO VÝCHOVE III.
3. Antiautoritatívna výchova

3.1. Na začiatok príklad...

Prestavte si, že sa pozeráte v jedno pokojné popoludnie von oknom a zbadáte jednu veľmi dobrú priateľku, ako k vám ide na návštevu, pričom so sebou vedie svoju 5-ročnú metajúcu sa dcéru.
Rozmýšľate, ako sa im dá vyhnúť, urobiť sa, že nie ste doma, veď sa vopred neohlásili?! Ale už je neskoro! Jej 5-ročná dcéra už oznamuje svojej mame kričiac na celú ulicu vaše meno: „Ahaaa, Simona sa vyvaľuje na balkóneee!“
Neviete v spleti pocitov, či sa prepadnúť od hanby pred susedmi, alebo sa hnevať, že toto dieťa vám zamaže celý gauč od čokolády a že vám v topánkach od snehu pochodí celý byt a vy môžete odznova umývať celú dlážku, ktorú ste doumývali pred hodinou a navyše čistiť drahý gauč.


3.2. „Prirodzená výchova“

Znie to na prvý pohľad pekne, dieťa treba prirodzene vychovávať, dať mu to, čo potrebuje. Znie na prvé počutie pekne, keď otecko v snahe dať svojmu dieťaťu viac lásky ako dostal on sám od vlastného otca, ktorý stále kričal a bol netrpezlivý, povie na správanie trojročného dieťaťa: je to ešte len dieťa, nechaj ho, ono sa tak hrá... a pritom vytrháva kvietky mamine z kvetináča a radostne sa na oboch rodičov usmieva.
Oproti puritánskej výchove dnes stojí oveľa rozšírenejší typ výchovy, ktorý je v protiklade s puritánstvom. Je paradoxne dôsledkom dlhoročného puritánstva, ktoré prevládalo vo výchove. Tak ako po období racionalizmu, ktorý vyzdvihoval moc rozumu, nastúpilo obdobie romantizmu, teda obdobie citu, tak aj dnes pozorujeme, že po období prísnej výchovy nasleduje vlna výchovy, skôr vlastne nevýchovy.
Poviete si, že dieťa predsa musí mať možnosť vyblázniť sa, vyskákať sa, povedať to, čo chce, lebo vám toto vo vlastnej výchove chýbalo a neboli ste v detstve šťastní?
Toto tvrdil vo svojej pedagogike už Jean Jacques Rousseau. Bol optimista a hovoril, že človek sa rodí dobrý, len spoločnosť ho neskôr pokazí.
Nenútiť dieťa niečomu, čo nechce, netrestať ho, snažiť sa mu pomôcť objavovať okolitý svet, nestrašiť ho, ale skôr priviesť k niečomu, nepotláčať jeho osobnosť a vývoj. Treba rešpektovať slobodu dieťaťa. To všetko nám krásne znie. Sú to úžasné myšlienky, ktoré počítajú s úžasnými deťmi. Toto tvrdenie sa prejavuje aj dnes v zákone, ktorý chráni deti pred telesnými trestami. Táto vlna voľnej výchovy sa už prevalila v 60. až 80. rokoch v USA a jej následky vidieť aj dnes.


3.2.1. Príčiny takejto výchovy

a) nedostatok jedla – častokrát sa stávalo v minulosti, že hlavne mnohopočetné rodiny trpeli nedostatkom jedla. Mnoho ľudí zo staršej generácie kvôli tejto skúsenosti sa snaží, aby deti dostali vždy všetko, na čo majú chuť, pretože im to bolo odopriate.
b) šaty – počas komunizmu nebol taký výber šiat, ako je dnes. Aj deti, týka sa to hlavne dievčat, sa nemohli obliecť celkom tak, ako by chceli. Poprípade zažili výsmech kvôli oblečeniu, ktoré nosili. Preto sa snažia, aby ich dcéra vyzerala tip-top, aby sa jej nikto nemohol vysmievať kvôli šatom, či topánkam, alebo čižmám.
c) hračky, knihy, počítače... – dnešné hračky, knižky hýria nápadmi a farbami, pričom niekedy oteckovia sa snažia často kvôli sebe kúpiť do domácnosti takú hračku, či počítač, ktorý im chýbal počas detstva.
d) omnoho vážnejšími príčinami pre výchovu sú psychické príčiny, hlavne pre tých ľudí, ktorí zažili v detstve veľký nedostatok lásky. Snažia sa byť lepšími rodičmi, dať deťom všetko, aj to posledné. (Druhou možnosťou je, že kvôli citovým zraneniam z detstva nie sú schopní mať radi svoje deti.) Boja sa, že ich deti ich nebudú mať radi, keď im nedajú všetko, čo chcú. Pre takého rodiča počuť slová od svojho dieťaťa: „Nemám ťa rád!“ je peklom, no aj to sa dá rozhovormi so psychológom prekonávať, aby rodič nebol otrokom svojho dieťaťa.


3.3. Dôsledky takejto výchovy pre dieťa

3.3.1. Dieťa nie je hotový človek

Pri uvažovaní o dieťati zabúdame niekedy na to, že dieťa nie je hotovým, celým človekom ešte. Má pred sebou ešte mnoho rokov vývoja, aby sa stal z neho celý človek. Ak si spomínate, na začiatku, na prvej kázni o čnosti sme si vysvetľovali, že človek sa rodí nedokončený, že máme v tomto živote cieľ – návrat k Bohu (reditus).
Aké máme dobré vlastnosti? Cieľavedomosť? Empatia? Sme energickí? Sme diplomati, ktorí vždy vedia ako sa správať a čo povedať? Máme dar vyniknúť, zaujať pozornosť? Sme usilovní?
Skadiaľ pochádzajú tieto vlastnosti? To sú habity, z ktorých väčšinu sme získali dobrou výchovou, alebo vyriešením svojich vnútorných kríz. Len človek, ktorý prejde peklom, vie, čo to znamená a ako cezeň prejsť.
A tak dieťa, ktorému odstránime z cesty všetky prekážky, ktoré je vychovávané, ako samo chce, ostane vnútorne chudobné.


3.3.2. Nemať strach

Dieťa, ktoré nebolo trestané za žiadne hriešiky, nemá z ničoho strach. Na prvý pohľad to znie dobre... Ale je to príjemné, keď vás nechce poslúchnuť, hoci mu chcete dobre? Je príjemné a dobré, keď vás strápni pred priateľmi? Je príjemné, keď do vás kope, dokonca na ulici?
Dieťaťu takto komplikujeme život. Rodičia, ktorí dovolia dieťaťu robiť si, čo chce, ho veľmi znevýhodňujú pre život v skutočnom svete. Pokiaľ v detstve nespozná dieťa, že za každým činom nasledujú následky, či dobré alebo zlé, nebude pripravené na skutočný život. Z týchto ľudí môžu vyrásť nešťastní, nezamestnaní, osamelí, bez vlastnej rodiny, zúriví, budú bez strachu, ale nebudú môcť vyjsť s nikým, a nikto ich nebude mať rád, ale hlavné je, že sa nebudú nikoho báť!

3.3.3. Nebyť zakomplexovaný

Áno, je pravda, že niekedy tvrdá výchova prináša do života človeka rôzny strach, strach z komunikácie s druhými, strach z vlastnej neschopnosti a menejcennosti. Ale ak sa dieťaťu nechajú otvorené všetky dvere, často je možné, že neprejde ani jednými a ostane nerozhodné celý život. Celý život bude prežívať ako jednu veľkú párty, absolútne nepripravené na nejakú zodpovednosť. Bude schopné starať sa maximálne len o svoje vlastné záujmy a už o nikoho druhého.
Stane sa z neho nezakomplexovaný egoista, ktorý nemá žiaden konkrétny cieľ a zmysel života.

3.3.4. Bez pravidiel

Rodičia, ktorí sa deťom zdráhajú stanoviť jasné hranice, vždy zisťujú jednu skutočnosť: ich dieťa sa správa stále horšie a horšie. Za každú maličkosť je schopné rozplakať sa, nie je schopné niesť zodpovednosť za svoje správanie. Z takto vychovaného dieťaťa sa môže stať bezohľadný človek vo väčšej i menšej miere, ktorý je však vnútri prázdny a bezradný, stačí sa pozrieť na niektoré naše milé celebrity.
Rodič náročný na svoje dieťa je dnes považovaný za krutého človeka, ktorý neberie ohľad na vnútorný svet a prežívanie dieťaťa.

3.4. Chyby vo výchove

Dieťa je schopné rozoznávať dobro a zlo už vo veľmi skorom veku, a to už po roku a pol. Už malé batoľa skúša, čo si môže dovoliť voči rodičom a cudzím ľuďom. Už keď vie povedať svoje potreby, už keď vie povedať: prepáč, nebiť sa, nedotýkať sa, už rozumie veci dosť dobre. Deti sa totiž najskôr naučia chápať, až potom hovoriť.
A keď povie starkému, že to „ňň“ (v preklade: nemôžeš), keď fajčí, alebo kričí na starkú, vtedy ukazuje základnú schopnosť rozlíšiť dobro a zlo.
Ukážeme si niektoré konkrétne chyby v takejto výchove.
Napríklad keď sa 2-ročný syn dobre zahryzne svojmu 4-ročnému bratovi do prsta a pritom sa náramne smeje, väčšinou sa začneme na tom smiať aj my... No už menej smiešne nám možno bude, keď mu o rok neskôr palicou skoro rozbije hlavu a onedlho, „pretože on to nechcel“, nevyvodili sme z toho dôsledky, ho pichne vidličkou pri obede do ruky.
Malý dvojročný Miško, ktorý ešte celkom nevie dobre chodiť, sa hrá s káblami od televízie, až strčí DVD prehrávač a spadne na zem. Samozrejme ocino, citlivý na takéto drahé veci, Miška vyhreší, až začne plakať. Mama pred Miškom, unavená po celom dni znechutene hovorí manželovi: „Pozri sa, čo si spravil, rozplakal si ho!“


3.5. Zhrnutie


Hoci sa dnes veľmi presadzujú prvky antiautoritatívnej, voľnej výchovy, natláčajú sa nám cez médiá a verejnú mienku, ale vidíme, že nie je najlepšia. Neprospieva jednak rodičom, ktorí po čase takto vychovávané dieťa prestanú zvládať. Ani neprospieva k primeranému a plnohodnotnému vývinu dieťaťa, z ktorého sa buď stane človek neschopný sa postarať o seba, alebo bezohľadný človek so silnými lakťami nepozerajúci vpravo ani vľavo, ktorý sa ženie za svojim cieľom a snom, nech už je to hocičo, alebo za naplnením svojich chutí a túžob.
Dieťa nepotrebuje otroka ale rodiča.

Otázky na zamyslenie sa:
V akej rodine som bol vychovávaný? Dovoľovali mi rodičia všetko?
Čo mi nedovoľovali/nedovoľujú? Prečo mi to nedovoľovali/nedovoľujú?
Ako vychovávam svoje deti? Chcem im dať všetko? Je pre mňa podstatné, aby ma deti mali radi? Bojím sa niekedy, že ma prestanú mať radi?
Zo strachu sa ich bojím napomenúť, keď vidím, že je to potrebné?
Mal som v živote nepríjemnú skúsenosť s autoritou, od ktorej chcem svoje dieťa silou-mocou ochrániť?



Tomáš Stribula
kaplán