Drahí bratia kňazi, milí bratia a sestry! Každý z nás má svoje predstavy o Vianociach. Nie vždy sú podľa našej réžie. Aj tohtoročné sú iné. Sme z toho viac ako smutní, ale nie beznádejní, pretože napriek všetkému sa princíp Vianoc nemení. Ani Ježiš sa nenarodil do lepšieho sveta: „Nebolo pre nich miesta“ – poznamenáva sv. Lukáš. Vianoce sú vždy pre nás, keď ich slávime vo viere, hoci aj v obmedzenej forme, vzácnym lúčom svetla, ktorý osvecuje temnotu života. Veď svet dnes vo veľkom i v malom sa nás učí báť. Aj my ľudia dneška sa podobáme národu, ktorý kráčal vo tmách, ktorý býval v krajine tieňa smrti. Preto tak ako pastierom, aj nám sú určené slová: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán!“ (Lk 2, 10-11). Vianočné tajomstvo nanovo preniká do sveta, stáva sa svetlom pre tento svet, ktorý chce Boh cez svoje svetlo primäť k tomu, aby nanovo zažiaril. Nerobí to mocou a násilím, ale v bezmocnosti Dieťaťa, ktoré je bezbranné, a ako také je znamením, ktoré nám hovorí: takto vyzerá náklonnosť Boha voči svetu a človeku. Je to neobmedzená Láska, ktorá sa rozhodla vstúpiť do ľudskej obmedzenosti, tiesne, úzkosti, ohraničenosti. Žiarivé posolstvo Svätej noci ohlasované už dvetisíc rokov, tak dáva nádej a zaháňa strach v akejkoľvek podobe.
Svätý Otec František v Apoštolskom liste O význame a dôležitosti betlehemských jaslí (2019) uvádza radostnú skutočnosť, že pri Ježišových jasliach môžeme pomyslieť na všetky tie chvíle v našom živote, keď sme „zažili temnotu noci“ a pokračuje: „ Avšak ani vtedy nás Boh neopúšťa, ale je tu, aby odpovedal na kľúčové otázky o zmysle života: Kto som? Odkiaľ pochádzam? Prečo som sa narodil v tomto čase dejín? Prečo milujem? Prečo trpím? Prečo zomriem? Len keď tieto otázky zaznejú v celej svojej naliehavosti, môžeme sa otvoriť vianočnej pravde, že Boh nás neopúšťa, ale je tu, aby odpovedal na kľúčové otázky o zmysle života…; že Boh sa stal človekom, aby odpovedal na tieto otázky; že jeho blízkosť prináša svetlo tam, kde je tma a ukazuje cestu tým, čo bývajú v tôni utrpenia“ (porov. Lk 1, 79).“
Takto vidíme, že Vianoce nie sú len idyla, že nemajú len romantický podtón, ale sú veľmi dôležitým tajomstvom v dejinách spásy, ktoré má dosah pre celý náš život pozemský i večný.
Ak máme pocit, že náš svet sa nachádza v súčasnosti akoby v duchovnej kóme, vedzme, že aj tohoročné Vianoce nám môžu byť príležitosťou, aby sme sa prebrali opäť k životu; aby sme sa nebáli položiť si pri jasličkách všetky zásadné životné otázky, našu biedu a obmedzenosť, aby spoznajúc stav vlastnej uväznenosti v temnote sme sa obrátili k Božiemu svetlu – k Ježišovi, a cez príklon k nemu, aby nás toto svetlo Vianoc, zregenerovalo, reštartovalo a radikálne zmenilo smer nášho vnímania života a jeho hodnôt.
Nositeľ Nobelovej ceny ruského pôvodu Andrej Sacharov v tomto zmysle hovorí „Toto svetlo spôsobí, že to, čo nám pripadalo ako dôležité a dokonca zásadné, sa nášmu duchu začne javiť ako bezvýznamné. Bohatstvo, moc, pozemská sláva a všetko podobné stratí svoju príťažlivosť. Dokonca aj veda, ktorá nám neposkytuje najdôležitejšie poznanie, teda poznanie o Bohu, rovnako ako filozofické špekulácie zbavené skutočného života, sa nám budú javiť len ako prechodné hodnoty“.
Ak prichádzajúce Kristovo svetlo prevracia naše „istoty“ a niekedy aj pseudohodnoty, ak to, čo kedysi malo cenu, zrazu cenu nemá, a to, čo bolo bezcenné (ako slama v jasličkách), je razom „slama, slama, premilá“, ktorá „nikdy tak šťastná nebola“ – ako hovorí jedna z našich ľudových kolied – tak si môžeme želať to, čo vyslovil moderátor Štefan Chrappa: „Prajem Vám teda v srdciach slamu, aby Božie dieťa sa malo kde narodiťˇ“
A pripomeňme si navzájom, že každé Vianoce si niečo požičiavame od Božej lásky, a tiež našich ľudských bratov a sestier; že máme povinnosť i niečo z prijatého vrátiť. Tak ako Márii Magdaléne povedal Kristus po svojom vzkriesení „Choď k mojim bratom a povedz im“ (Jn 20, 17), to isté hovorí aj nám: Choďte k mojim bratom a povedzte im „…čo im (nám) bolo povedané o tomto dieťati“ (Lk 2, 17). Tak ako Ježišovo neskoršie oslávenie, tak aj jeho uponíženie nás pozýva k misii, k ohlasovaniu, svedectvu, službe…
Kristus prišiel na svet pre nás – a my sme prišli na svet pre neho… Boh je s nami. Boh zostáva s nami… A Vianoce tak môžu byť v našom srdci, aj napriek všetkému, odteraz vždy. Tak to nakoniec hovorí aj nová tohtoročná vianočná pieseň s textom Daniela Heviera: „Božie dieťa chce v nás rásť“.
Drahí bratia kňazi, drahí bratia a sestry, myslime na seba v modlitbe, zvlášť na chorých, osamotených… Tiež na tých, ktorí konajú službu v akejkoľvek oblasti pre dobro nás všetkých. Najmä na lekárov a zdravotníkov.
Želajme si a vyprosujme, aby sme z týchto vianočných tajomstiev žili a stali sa nositeľmi nádeje pre tento svet aj v nastupujúcom novom roku.
Kiež nás Božia láskavá tvár zbavuje strachu a neistoty, a nech nám nikdy nechýba nádej a láska medzi nami – a dar dobra i pokoja v našich srdciach!