ČNOSŤ VO VÝCHOVE I.

Keď chceme lepšie pochopiť tajomstvo čnosti, musíme si povedať o dôsledkoch, ktoré so sebou priniesla minulosť a zanedbanie tejto témy. Jej dôsledky pretrvávajú dodnes. Prílišné zdôrazňovanie čistoty ako hlavného dobra prinieslo mnoho problémov.

Kázeň z mládežníckej sv. omše

1. Zanedbanie výchovy k čnosti v kresťanskej výchove

1.1. Minulosť
Keď chceme lepšie pochopiť tajomstvo čnosti, musíme si povedať o dôsledkoch, ktoré so sebou priniesla minulosť a zanedbanie tejto témy. Jej dôsledky pretrvávajú dodnes. Prílišné zdôrazňovanie čistoty ako hlavného dobra prinieslo mnoho problémov.
Takými presadzovateľmi a zástancami bezhriešneho života bolo jansenistické hnutie. V minulosti sa holandský biskup Jansenius zaoberal kresťanským životom a podľa platónskeho vplyvu hovoril o hriešnosti ľudského tela a vecí s ním spojených. Začala sa éra potláčania pocitov a citov, teda duševného – tu myslím psychického života človeka.
Už pápež Urban VIII. v roku 1642 odsúdil knihu Augustinus, ktorá bola čítankou zástancov jansenizmu.
Podľa nich všetko, čo pochádzalo z vnútra človeka, teda vášne, ako hnev, žiadostivosť, chuť atď., bolo označované za niečo zlé, čo je potrebné v živote kresťana potlačiť. Človek bol podľa nich úplne pokazený a zničený hriechom. Dokonca odmietanie ľudskej prirodzenosti zašlo tak ďaleko, že viera bola videná ako krok do tmy. Ako niečo, čo nielenže nie je potrebné vysvetliť rozumom, ale sa to považovalo za zlé. Viera podľa nich mala byť nadprirodzená, čistá, bez nejakého vysvetľovania. Jediný zdroj poznania Boha bolo Božie zjavenie, nepripúšťali žiadne racionálne ani zmyslové poznanie Boha. Tento smer v Cirkvi, nazývaný fideizmus, bol odsúdený pápežom Piom IX. ako heréza.
Potláčanie prirodzenosti zašlo tak ďaleko, že aj Nietzsche označoval veriacich za ľudí, ktorí nie sú úplnými ľuďmi; za ľudí, ktorí odrezali ľudskosť od seba.
To sa prenieslo aj do výchovy, v ktorej sa deti snažili úplne ochrániť pred vášňami.

1.2. Výchova a vášne
Čnosť je druh habitu.
Keď sme si minule hovorili o habite, ktorý je niečím zviazaným s bytím veci, s bytím človeka, nespomenuli sme jednu jeho ďalšiu vlastnosť. Habitus je dokonalosť veci alebo človeka, s ktorou sa vec alebo človek chopí niečoho. Napríklad dnes typickým príkladom môže byť mobil. Vieme, že niektoré mobily zosilňujú signál, odstraňujú šum, a preto je cez ne lepšie počuť druhého človeka.
V našom už teraz novom jazyku, ktorý sa tu v kostole učíme, by sme povedali, že mobil má lepší habitus počuteľnosti, chytania signálu.
Odmietanie vášní, tela je odmietaním toho, čo nás robí ľuďmi. A bojím sa, ba z vlastnej skúsenosti viem, že generácia, ktorá vychovávala vás, drahí mladí, hoci sa snažila podľa svojich najlepších schopností a síl vás vychovať dobre, to jej nemôžme uprieť, ale musíme sa pozrieť realite do očí, zanedbala práve výchovu k čnosti. Možno to vyznie ostro, ale kresťanská výchova zmrzačila mnohých mladých a zanechala ich neschopných postaviť sa životu zoči-voči.
Tým, že všetky veci, aj myšlienky, pochádzajúce z vášní, označili za hriešne, takáto výchova nám priniesla generáciu kresťanov, ktorí sa boja uvedomiť si vlastné vnútro, čo je podľa svätých hlavnou prekážkou k pravej svätosti.
Už som to mnohokrát naznačil a povedal z tohto miesta. Ale poviem to znova, a budem to hovoriť stále dokola, kým sa to nevryje do nášho vedomia. Prvým krokom svätosti je odstrániť strach zo svojho vnútra.

1.3. Dôsledky potláčania vášní
Prináša to dôsledky. Tak dnes vidíme dva typy ľudí, mladých, ktorí nevedia, čo si počať so svojím vnútrom!
1. ľudia zlomení, ktorí sa boja, tak ako im to bolo vštepené pri výchove, ktorí sa boja svojich pocitov a vášní. Udupávajú ich v sebe do prachu; ľudia bez štipky iskry; ľudia, ktorí sa nevedia rozprávať ľudskou rečou, lebo sa boja, žeby sa prehrešili takto voči Pánu Ježišovi, voči Bohu. Ľudia, ktorí sa boja uvedomiť si svoje myšlienky, lebo by sa poškvrnili. A tak ich skrývajú pred sebou, a hlavne pred druhými. Hanbia sa za seba, a tak ešte viac sa stránia iných. A tak sa stávajú otrokmi svojho strachu, zväzujúceho ich, odtŕhajúc ich od seba samých. To nie je to, čo Pán Ježiš myslel tým, že máme si vylúpiť oko, keď nás zvádza k hriechu. Sv. Pavol by nám to vedel veľmi pekne vysvetliť, čo je to sloboda Ducha!
Títo ľudia sú väzňami vo svojom vnútri, väzňami strachu.
2. Druhou skupinou je skupina ľudí, ktorí prešli takouto výchovou. No nemohli ostať v takomto stave okyptenosti, ktorých potláčané vášne sa vzbúrili, ktorí si povedali, že vášne netreba potláčať, ale dať im voľný priebeh! Táto skupina mladých dnes prevládla, myslím, že minimálne 95% mladých ľudí dáva úplnú voľnosť vášňam. Ako keď zvieratká zavrieme do klietky, a potom ich vypustíme na slobodu, nevedia, čo so sebou!
Mnohí takíto ľudia dnes práve vychovávajú deti k úplnej slobode vášní, úplnú slobodu vášní dnes propaguje televízia, seriály, masmédiá celkovo.
Príkladom ovocia našej kresťanskej výchovy je napríklad Vladimír Uljič Ivanov, teda Lenin. Vychovávaný bol dokonca v seminári! Odišiel stadiaľ, a stal sa jedným z ľudí bez zásad, ktorí išli za svojím cieľom nehľadiac na prostriedky. Dnes vidíme mladých, ktorí sa snažia zaujať pozornosť, ktorá je pre nich najväčšou hodnotou, nepozerajúc na cenu, ktorú za to zaplatia. Be in or be out! Byť in, alebo byť mimo.
Ale to nie sú len mladí ľudia, snažiaci sa ísť za svojimi potrebami. Sú to aj veriaci ľudia, ktorí v rôznych hnutiach, pod zásterkou úplnej slobody v Duchu Svätom, vystupujú mierne povedané nevhodne a podľa toho, čo cítia, ako to cítia, tak „uctievajú“ Boha.
Tak či onak táto druhá skupina ľudí, či už odišli alebo neodišli z Cirkvi, či sú ich pocity a vášne vznešenejšie či menej vznešené, nechávajú svoje pocity a vášne vládnuť im, ovládať ich.
A práve tu je namieste tá veta, ktorú povedal Pán Ježiš o vylúpnutí oka, alebo o odrezaní nohy, či ruky.

1.4. Využiť vášeň v našom živote
Ruka je vždy schopná dať facku, alebo stisknúť spúšť. To však neznamená, že ju musíme odrezať!
Ruka je totiž jediný náš nástroj k pohladeniu, pomoci, k práci.
Presne v takej istej situácii je naše vnútro – naše vášne a pocity. Najlepším liekom pre naše potlačené vášne bude ich využitie v mene dobra, pre dobro všetkých. Svätosť nie je okýptenosť človeka ale jeho pravé naplnenie.


Pár otázok na zamyslenie:
Ako zachádzaš so svojím vnútrom?
Bojíš sa svojich myšlienok? Bol/a si vychovávaný/á v atmosfére strachu zo svojho vnútra, zo svojich vášní? Ako sa to prejavuje v tvojom živote?
Nosíš vo svojom vnútri nejaký prehnaný strach? Z čoho a prečo?
Potláčaš svoje pocity a city?
Prekonal si túto etapu života?
Nenechávaš svoje vášne vládnuť, nech si robia s tebou, čo chcú?
Kde by si mohol/mohla nájsť pravé naplnenie pre svoje vnútro?

Tomáš Stribula, kaplán