V amerických filmoch niekedy vidíme, že keď majú rodičia trochu staršie deti, neraz predtým ako vstúpia do izby svojej dcéry alebo syna, najskôr zaklopú. Vo chvíľach, keď možno vidia ako sa ich deti trápia, rodičia nechávajú etiketu bokom, rovno vstúpia do izby a dieťa utešujú a upokojujú. S podobným rodičovským postojom Krista sa stretáme aj vo Svätom písme. Posledná kniha Biblie – „Zjavenie svätého Jána“ nám napríklad predstavuje Krista, ktorý doslova „stojí pri dverách a klope“ (Zjv 3,20). A naozaj Pán klope na každé srdce v nádeji, že mu človek otvorí a príjme ho. Dnešné evanjelium nám však predstavuje Krista, ktorý keď vidí obavy a strach apoštolov, necháva „etiketu bokom“ – podobne ako milujúci rodič – a podľa opisu evanjelistu Jána prechádza rovno cez zatvorené dvere a upokojuje slovami: „Pokoj Vám!“ Spolu s apoštolmi tam však nachádza aj neveriaceho Tomáša, ktorému keď pred ôsmimi dňami apoštoli povedali, že tu bol Pán, neveril.

Čítajte ďalej detaile tohto článku ...

Či si aj my v dnešnej pandémii nepripadáme ako ustráchaní učeníci zatvorení za dverami? A vzkriesený Kristus aj za ne vstupuje, aby aj nám adresoval slová pokoja. Čo však za našimi dverami nachádza? Zaiste tam nachádza tých, čo sa jeho príchodu zaradovali. A možno tam niekedy nachádza aj neveriacich Tomášov, ktorí pochybujú, že aj medzi nich mohol prísť vzkriesení Pán. „Áno, možno do lepšej rodiny“ – myslíme si; „do nábožnejšej; snáď tam, kde si menej lezú na nervy, keď musia byť teraz stále spolu zavretí – len nie u nás...“ Pán ale túži vstúpiť aj tebe, aj ku mne...

            Inokedy sa zas podobáme na neveriacich Tomášov vtedy, keď neveríme, že Boh je alebo bol s nami v našich životných bolestiach a trápeniach. A nemyslím len na problém pandémie. Človek sa niekedy Boha radšej pýta: „Ako si to mohol dopustiť? – Kde si bol, keď som ťa najviac potreboval?“ Uveriť, že Boh je pri každom ľudskom utrpení, strachu a bolesti spolu s nami, je pre nás niekedy naozaj ťažké ako pre Tomáša. Avšak jazvy, ktoré Pán ukazuje Tomášovi, neboli len nejakou duchovnou ilúziou. Útecha, že On na vlastnej koži trpel a trpí spolu s nami, nie sú len pekné sladké reči. Pozrime!

            Svet internetu nám dovoľuje spoznávať rôzne životné osudy ľudí. Z nich následne vznikajú mnohé príbehy spracované podľa skutočných udalostí. Nimi je sčasti viac a sčasti menej inšpirovaný aj nasledovný príbeh. V istom juhoamerickom meste žilo jedno dievča menom Timea. Bola mladá, veselá a zasnúbená s chlapcom menom José. Od malička však mala istý zdravotný problém. Jej obličky slabo pracovali.

            V čase, keď aj spolu so svojím priateľom stanovili dátum sobášu a plánovali spoločnú svadbu, jej stav sa rapídne zhoršil. Transplantácia aspoň jednej obličky bola priam nevyhnutná. Niekoľkodňové zdĺhavé očakávanie či sa doktorom podarí nájsť vhodného darcu pripadalo mladému páru nekonečné. Našťastie však darcu našli a spolu s ním aj vhodnú obličku. Pre rodičov dievčiny i oboch zaľúbencov tak zažiarila nová iskra nádeje.

            Nastal čas operácie, na ktorú dievča priviezli jej rodičia. Ona však už predtým niekoľkokrát prízvukovala svojmu priateľovi, aby pri nej nechýbal, aby ju pri uspávaní pred operáciou pevne držal za ruku. On ju ale v ten deň z neodkladných príčin do nemocnice neodprevadil. Darmo jej neskôr rodičia vysvetľovali, že jej priateľ José na ňu nezabudol a že na ňu pamätal. Cítila sa sklamaná. „Kde si bol, keď som ťa najviac potrebovala?“ – kričala na neho so slzami v očiach. „To, že si na mňa myslel a pamätal; že si mi bol srdcom a duchom nablízku, sú síce pekné sladké reči, ale ja som vtedy potrebovala cítiť tvoju prítomnosť! Myslela som si, že ma máš rád a že život s tebou bude splneným snom. Bol si však len ilúziou“ – zakončila Timea.

            José na svoju obranu toho veľa nepovedal. Možno preto to už viac matka dievčaťa nemohla vydržať a pristúpila k Josému. Pomaly mu vyhrnula tričko a dcére ukázala veľkú ranu na chlapcovom bruchu: „Dcérka – povedala matka – On ti nielenže bol nablízku, ale dokonca tvoju bolesť s tebou aj trpel. José ti daroval obličku.“

            Drahí bratia a sestry, možno aj my budeme niekedy pochybovať o Kristovej blízkosti ako neveriaci Tomáš. Nezabúdajme však v tých chvíľach aj my hneď upierať svoj zrak na Matku milosrdenstva, Pannu Máriu, ktorá nám vždy s radosťou ukazuje na Krista a pripomína jeho lásku k nám.

Autor: Peter Juan Pablo Bako

image

Mediálna spolupráca

Administrátor a autor web stránky:
Ing. Vladimír Chrenko

Web stránka obsahuje fotografie od uvedených autorov i ostatných prispievateľov:
Jozef Matúš - grafik
Roman Fabík - http://www.rmcphotography.sk/
Samuel Dostál - https://www.facebook.com/samuel.dostal.art
Peter Faltys - https://www.instagram.com/peterfaltys/

ĎAKUJEME! Zavrieť okno

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Topoľčany

Nám. M. R. Štefánika 34/61
955 01 Topoľčany
E-mail: topolcany.fara@gmail.com
Tel.: 038 / 53 263 02
Nemocničný mobil: 0904 / 009 524
IČO: 34075771
DIČ: 2021306826
Číslo účtu Farnosti Topoľčany vedený v Slovenskej sporiteľni:
SK07 0900 0000 0000 3851 2757

Zavrieť okno
Open popup