Zamyslenie na Zelený štvrtok - ustanovenie Eucharistie - (PB)

Zvyčajne, keď človek v dospelosti opustí rodný kraj, s obľubou a nostalgiou sa vo svojich spomienkach vracia späť na miesto, kde vyrastal; do dediny, kde trávil svoje bezstarostné detské roky; kde sa hrával na ulici či na dvore, keď mal možno ešte všetkých príbuzných na žive... Ak ide o človeka, ktorý bol ako dieťa chudobný, no teraz sa stal bohatý či slávny, neraz neváha dokonca prejaviť túto lásku k danému miestu aj konkrétne. Dá tam vybudovať nemocnicu, sponzoruje školu, možno postaví domov dôchodcov – a to všetko celebrita urobí na vlastné náklady. Skrátka: investuje do rodného mesta, z čoho následne čerpajú aj samotní obyvatelia.


Pokračujte v čítaní v detaile článku ...

V podobnom duchu by sme mohli povedať, že aj Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, prišiel na našu zem, vyrastal tu v náručí svojej Matky – Panny Márie, a zamiloval si ju aj spolu s jej obyvateľmi. Predtým, ako však túto zem fyzicky opúšťa, s veľkou láskou – a možno aj istou s dávkou nostalgie – nám tu zanecháva dar, na ktorý zarobil vlastnými rukami, v pote vlastnej tváre. Vybudoval medzi nami jednu veľkú nemocnicu: Cirkev – ako ju rád nazýva pápež František. Podobne ako zamilovaný človek investuje do vlastnej dediny či vlasti, aj Pán Ježiš teda z vlastnej vôle zakladá a buduje na milovanom svete túto nemocnicu, z dobier ktorej následne čerpajú aj samotní obyvatelia sveta. Ona nám totiž podáva transfúziu Kristovho tela a krvi v Oltárnej sviatosti v rámci svätej omše. V Eucharistii sa nám Pán podáva ako náš liek a zostáva medzi nami prítomný v bohostánku, v našom kostole, „uprostred našich domovov ako pulzujúce srdce nášho mesta, dediny, územia, vrátane jeho mnohorakých výrazností a činností“ – ako to raz vyjadril aj emeritný pápež Benedikt XVI.

Bratia a sestry, vždy keď možno už z diaľky uvidíme kostolnú vežu alebo začujeme odbíjať zvony chrámu, spomeňme si, že vo vnútri sa ukrýva Eucharistia – Srdce nášho mesta a zaleťme predeň duchovne a pokloňme sa mu. Inšpiráciou nám v tomto smere môže byť jeden mladý saleziánsky kňaz, Andrej Beltrami, ktorý je na ceste k procesu blahorečenia. On kedysi slovníkom svojej doby takto opísal v denníku svoju častú súkromnú adoráciu na diaľku a duchovné sväté prijímanie: „Kdekoľvek sa budem nachádzať, často pomyslím na Ježiša v Oltárnej sviatosti. Upriamim svoje myšlienky na Bohostánok i vtedy, ak sa náhodou prebudím v noci. Takto sa mu pokloním z miesta, na ktorom sa budem nachádzať. Budem volať na Ježiša vo Sviatosti a obetujem mu činnosť, ktorú budem práve vykonávať. Zapojím si akoby telegrafické vedenie z mojej triedy rovno do kostola, ďalšie doňho zavediem zo svojej izby a tretie zas z jedálne. A takto budem čo najčastejšie posielať telegramy lásky Ježišovi vo Sviatosti.“

Peter Juan Pablo Bako