Existuje jedna veľmi zriedkavá choroba s označením CIPA („Congenital insensitivity to pain with anhidrosis“). Ide o tzv. vrodenú necitlivosť na bolesť s anhidrózou. Človek trpiaci touto chorobou nepociťuje na svojom tele žiadnu bolesť. Môže sa udrieť, porezať, popáliť, zlomiť si ruku či dostať vnútorné krvácanie a on o tom ani nemusí vedieť. Na prvý pohľad by sa takýto život už od narodenia mohol zdať ako úžasný dar, ale v skutočnosti je to naozaj zničujúce. Citlivosť na bolesť je totiž veľmi dôležitá, pretože funguje ako obranný mechanizmus, varovaný signál či symptóm, že niečo v tele nie je v poriadku. Veď je to práve bolesť, čo nás neraz prinúti navštíviť lekára, ktorého úlohou je zistiť a odstrániť jej príčinu. A tá môže byť niekedy veľmi vážna, ba priam smrteľná. Návšteva lekára, ku ktorej nás v takomto prípade „dokopala“ práve alarmujúca bolesť, nám vlastne zachraňuje život. Pokračujte v čítaní v detaile článku ...

Každý človek prichádza na svet s „vrodenou chorobou“, známou ako dedičný hriech. Jej dôsledkami a symptómami sú náklonnosť k zlému, slabosť, hriešnosť, nestálosť v dobrom... Ak tieto príznaky človek vo svojom živote ľahostajne ignoruje, alebo sa nimi nechá s potešením ovládať, je na najlepšej ceste ako podľahnúť aj ich terminálnemu štádiu: úplnej necitlivosti voči samotnému hriechu. Mohli by sme povedať, že to je akési ochorenie na „duchovnej báze CIPA“. Človek trpiaci touto chorobou už nepociťuje na svojej duši takmer žiadnu bolesť z previnenia, žiadne nepríjemné výčitky svedomia, žiaden skľučujúci pocit viny či ľútosti, ktorý by si nevedel ospravedlniť. Podobne ako by sa človeku telesná necitlivosť voči akejkoľvek „otravnej“ bolesti mohla zdať veľmi vítaná, rovnako vítanou sa mu môže javiť aj takáto duchovná necitlivosť voči „otravnému vedomiu“ hriechu. Svojho času známy psychiater Karl Menninger z ústavu v Kansase povedal, že „moralisti prestali kázať o hriechu preto, že všetko už nazývajú láskou. Potom sa toho ujali právnici a hriech sa v zákone stal zločinom. Následne od právnikov ho prebrali psychiatri a hriech sa stal symptómom alebo komplexom“.

S duchovnou CIPA-ou – s necitlivosťou voči osobnému hriechu však rastie ruka v ruke aj necitlivosť voči človeku: „Niekto nablízku trpí?“ – „A čo ja s tým?“; „Zranil som niekoho?“ – „Nuž, zaslúžil si to!“; „Dopustil som sa nemorálnosti?“ – „Veď dnes to tak všetci robia!“... Utlmený život bez výčitiek, bez záujmu o druhých, bez bolesti... A naozaj, svet nám ponúka množstvo receptov ako si len užívať, ako myslieť len na seba, ako necítiť bôľ, žiadnu námahu, pot či trápenie... Popri tom nám však neraz zatajuje jednu dôležitú a podstatnú skutočnosť. Ide o chorobu – chorobu, pri ktorej hazardujeme a vystavujeme smrteľnému riziku nielen svoju dušu, ale neraz i svoju ľudskosť. Totižto tragickým následkom necitlivosti voči hriechu je jej samotná bezcitnosť.

Tak ako sa choroba tela neodstráni len obyčajnou „tabletkou od bolesti“, ktorá jej alarmujúce príznaky síce znecitlivením prehluší a utlmí, ale koreň problému nevyrieši, podobne sa choroba hriechu neodstráni tým, že ho znecitlivíme, poprieme alebo prehlušíme opiátmi novej doby. Existujú však isté „lieky“, ktorú túto chorobu liečia, ba priam pôsobia priamo v „mieste zápalu“. Je to úprimná ľútosť.

V tomto kontexte by sme si mohli pripomenúť aj slová pp. Benedikta XVI.: „Môžeme padnúť, no koniec koncov padáme do rúk Božích. A byť v Božích rukách znamená byť v dobrých rukách.“ Pápež týmto vyjadrením zaiste nechcel povedať, že odteraz môžeme s bezcitným svedomím hrešiť koľko chceme. Našej padlej prirodzenosti to skôr pripomína ľudský počiatok i cieľ, čiže to, koho ruky nás z lásky stvárnili a aj to, do čieho náručia smerujeme.

Diabol, ktorý nás hriechom infikoval bezcitnosťou voči Bohu i voči sebe navzájom však nechce, aby sme sa vracali k Bohu. Duchovná CIPA – necitlivosť na previnenie, mu úplne vyhovuje. Veď ak niet pádu, tak nepotrebujeme ani to, aby nás ktosi dvíhal. Ak niet hriechu, tak niet ani potreby Spasiteľa. Takýmto lichotivým a podprahovým argumentom sa nám snaží vtlačiť spochybnenie hriechu. Ak by totiž existoval, potreboval by som i Boha a jeho milosrdnú náruč, ktorá ma nechce nechať prízemne ležať na zemi, ale ma chce dvíhať, robiť výsostným, veľkým, vznešeným. Znovu sa začítajme do slov pp. Benedikta XVI., ktorý túto skúsenosť s Božou náručou identifikuje so sviatosťami a zvlášť so sviatosťou krstu: „Hriech v človeku vytvára akýsi pažerák, od ktorého nám hrozí, že nás navždy pohltí, pokiaľ k nám nebeský Otec nevystrie svoju ruku. A v tomto, drahí bratia a sestry, spočíva tajomstvo krstu: Boh nás chcel zachrániť tým, že on sám sa vydal až na dno tejto priepasti smrti, aby tak každý človek – i ten, čo padol až tak hlboko, že už viac nedokáže vidieť nebo – mohol nájsť Božiu ruku, ktorej by sa chopil a vystúpil z temnôt, a tak znovu uzrel svetlo pre ktoré bol stvorený.“ Sväté písmo to zas slovami žalmistu takto zdôrazňuje: „Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal: „Azda ma tma ukryje...“ pre teba ani tmy tmavé nebudú... Tebe je tma ako svetlo“ (Ž 139, 8-12).

Keď padáme do Spasiteľových rúk, padáme do výkupnej krvi vyvierajúcej z Kristových rán; padáme do jeho zásluh. Kristove ruky sú totiž ruky poznačené jazvami, hlbokými ranami, ktoré za nás prijal pri ukrižovaní za naše hriechy. Pohladenie jeho prebodnutými rukami zakúšame pri každej sviatosti, cez ktoré na nás prúdia prúdi Kristovej krvi. Tie sú skutočným liekom na našu „duchovnú CIPA-u“
– na duchovnú necitlivosť voči hriechu. Keď Pán Ježiš poučoval o svätej spovedi svätú sestru Faustínu Kowalskú, „sekretárku Božieho milosrdenstva“, vyriekol vzhľadom na prúdy svojej krvi, ktoré nás obmývajú vo sviatostiach, aj takéto slová:
„Keď pristupuješ k svätej spovedi, ktorá je prameňom môjho milosrdenstva, vždy prúdi na tvoju dušu moja krv a voda, ktorá vytryskla z môjho srdca, a zušľachťuje tvoju dušu... Keď prichádzaš na svätú spoveď, mysli na to, že v spovednici ja sám čakám na teba a kňazom sa len zastieram... Povedz dušiam, že z tohto prameňa milosrdenstva môžu čerpať milosti jedine nádobou dôvery. Ak ich dôvera bude veľká, moja štedrosť bude bezhraničná“ (Denníček 1602). „Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby po ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha... Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z tohto zázraku Božieho milosrdenstva...“ (Denníček 1448).

Panna Mária, Bolestná Matka, tebe sa zasväcujeme so všetkým, čo máme a čím sme. Ty nás vedieš priamou cestou pokory ku Kristovi. Oroduj za nás a vyprosuj nám správny pohľad do nášho svedomia a citlivosť na to, čo uráža nášho Pána.
(Z knihy: Peter J.P.M. Bako: „Či nám nehorelo srdce...?“ Zamyslenia ku sviatočným kolektám).

image

Mediálna spolupráca

Administrátor a autor web stránky:
Ing. Vladimír Chrenko

Web stránka obsahuje fotografie od uvedených autorov i ostatných prispievateľov:
Jozef Matúš - grafik
Roman Fabík - http://www.rmcphotography.sk/
Samuel Dostál - https://www.facebook.com/samuel.dostal.art
Peter Faltys - https://www.instagram.com/peterfaltys/

ĎAKUJEME! Zavrieť okno

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Topoľčany

Nám. M. R. Štefánika 34/61
955 01 Topoľčany
E-mail: topolcany.fara@gmail.com
Tel.: 038 / 53 263 02
Nemocničný mobil: 0904 / 009 524
IČO: 34075771
DIČ: 2021306826
Číslo účtu Farnosti Topoľčany vedený v Slovenskej sporiteľni:
SK07 0900 0000 0000 3851 2757

Zavrieť okno
Open popup