Pastiersky list rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika na 7. nedeľu cez rok (23.2.2020) pri príležitosti 75. výročia úmrtia rožňavského biskupa Michala Bubniča.
Milovaní bratia a sestry!
V slávenom Roku Eucharistie v našej diecéze, sme si včera, na sviatok
Katedry sv. Petra, pripomenuli 75. výročie úmrtia nášho vzácneho
pastiera duší – mučeníka, rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča. V
tomto roku si s láskou a vďakou pripomíname aj 120 rokov od jeho
kňazskej vysviacky (22.6.1900) a 95 rokov od vymenovania na čelo
Rožňavskej diecézy (30.10.1925).
Životný príbeh 15. rožňavského biskupa Mons. Michala Bubniča je málo
známy nielen širokej verejnosti na Slovensku, ale aj v našej diecéze.
Preto, pri príležitosti 75. výročia jeho mučeníckej smrti je vhodné si
jeho život priblížiť, a tiež upriamiť pozornosť na niektoré aspekty jeho
života, ktoré poukazujú na výnimočnosť v životných postojoch tohto
vzácneho pastiera. V živote biskupa Bubniča objavujeme jeho mnohé
charakterové črty, ktoré sa prejavili v náročných životných situáciách.
Tieto črty odhaľujú, aký zložitý je život kňaza a potom biskupa v
dobrých podmienkach, ale aj v meniacich sa časoch. Poukazujú na život
kňaza a biskupa nielen pri oltári, hoci to býva veľmi dôležitá časť
denného programu, ale nikdy nie je jediná. Cez jeho životný príbeh
môžeme spoznať dvadsať ťažkých a prelomových rokov života diecézy v
prvej polovici 20. storočia.
Biskup Michal Bubnič sa narodil 22. mája 1877 v Borinke (pri Stupave) vo
vtedajšom Rakúsko – Uhorsku. V Borinke bol aj pokrstený a začal
navštevovať rímskokatolícku ľudovú školu. Maturoval v Ostrihome (1896),
nastúpil do seminára a 22. júna 1900 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán
pôsobil vo Svätom Jure, krátko v Piešťanoch, ako farár v Maduniciach,
kde dal v roku 1913 postaviť novú školu. Popri kňazskej službe
podporoval folklórne tradície, keď predtým zorganizoval pašiové hry, čím
sa vytvorila ich dlhá tradícia v obci. Pričinil sa aj o postavenie sochy
Jána Hollého, bývalého madunického farára.
Ako kňaz na čele farnosti, prechádzal náročným obdobím zvlášť v čase 1.
svetovej vojny. Na zmiernenie biedy založil v roku 1915 v Maduniciach
pobočku Uhorského Červeného kríža, ktorá pomáhala najmä raneným vojakom.
Rok 1917 bol veľmi suchý, bola slabá úroda, a aj z toho mála išlo takmer
všetko na front. Šírila sa bieda a hlad a on pomáhal, ako vedel. Hrozný
bol tiež koniec vojny v r. 1918, keď aj cez Madunice prechádzali
organizované rabujúce skupiny, ktoré sa usilovali ukradnúť ešte aj to
málo, čo zostalo. V spolupráci s miestnou národnou radou v Maduniciach
sa Bubničovi podarilo zabrániť tejto rabovačke.
Koniec 1. svetovej vojny priniesol so sebou rozpad Rakúsko – Uhorska a
vznik Československej republiky. Prelomové časy podobného charakteru
vždy prinášajú so sebou bolestivé rozdelenia spoločnosti, ktorá sa v
tomto prípade rozčlenila na skupinu zástancov doterajšieho usporiadania
Rakúsko – Uhorska a obhajcov nového štátneho usporiadania
Československej republiky. Avšak záleží na tom, či je delenie
sprevádzané vášňami a nevraživosťou, alebo miernosťou, rešpektom a
hľadaním konsenzu.
Rozhodnutie nového usporiadania štátov bolo dané svetovými mocnosťami, a
tak sa Bubnič aktívne zapojil do konsolidácie pomerov na Slovensku v
klube katolíckeho duchovenstva. Aj naďalej zostala jeho prioritou
duchovná služba. Mal značné zásluhy na príchode Spoločnosti Božieho
slova (verbistov) na Slovensko. V roku 1923 bol preložený do Topoľčian,
kde tiež vtlačil hlbokú stopu starostlivého pastiera. Stále venoval
veľkú pozornosť formovaniu mládeže v Združení slovenskej katolíckej
mládeže a aktívnemu zapájaniu laikov do života Cirkvi v Katolíckej
akcii.
V prostredí náročných národnostných pomerov a v čase politických i
štátoprávnych zmien, sa v plnosti ukázala Bubničova nekonfliktná
-zjednocujúca povaha. Túto vzácnu črtu Bubniča si všimli kompetentní
cirkevní predstavitelia, ktorí hľadali návrhy kandidátov na biskupské
stolce v novej Československej republike. Avšak nebola politická vôľa
niektorých vplyvných predstaviteľov, aby došlo k dohode medzi
Československou republikou a Svätou Stolicou o vymenovaní Michala
Bubniča za biskupa - apoštolského administrátora v Trnave. Podarilo sa
presadiť inú alternatívu. V roku 1925 bol menovaný za biskupa,
apoštolského administrátora do Rožňavy (vysvätený bol až 8.12.1926), kde
bola značná chudoba a jedna z najsilnejších buniek KSČ v ČSR, ktorá
nebola priaznivo naklonená životu Cirkvi.
Menovanie za biskupa do Rožňavy ho prekvapilo a vôbec nepoznal situáciu
v diecéze. Inou ťažkosťou bolo, že československá vláda jeho menovanie
neuznala, čo mu od počiatku spôsobovalo nesmierne problémy najmä pri
spravovaní cirkevných majetkov. Vláda v Prahe sa dokonca usilovala o
zrušenie Rožňavského biskupstva. S povolením pápeža Pia XI. si ponechal
faru v Topoľčanoch, odkiaľ prichádzali prostriedky na chod diecézy. V
budovách Biskupského úradu, seminára a katolíckeho gymnázia bolo
československé vojsko. Ale čo bolo najdôležitejšie, svojim milým úsmevom
si získal srdcia Maďarov i Slovákov. Venoval náležitú pozornosť
kňazskému dorastu, kňazským rekolekciám, stavbe kostolov a škôl, ľudovým
misiám a Charite.
Po Viedenskej arbitráži sa Rožňava stala súčasťou Maďarska a Bubnič sa
stal z apoštolského administrátora diecéznym biskupom. Ako obetavý
dušpastier sa usiloval aj v nových pomeroch rozvíjaním pastoračnej
činnosti mierniť eskaláciu národnostných vzťahov. Tak, ako sa v 1.
Československej republike neraz zastal práva Maďarov a Nemcov, v novom
štátnom usporiadaní obhajoval prirodzené práva Slovákov. Bol Slovák, ale
jeho prácu ocenil aj maďarský regent. Bubnič nehral na dve strany, ale
zvykol hovoriť: „Vždy som na strane slabších.“ Stále mu išlo o to, aby
bol jeden – nerozdelený ovčinec. Veď aj v nebi máme spoločnú, a
nerozdelenú vlasť.
Jeho náročná životná púť niesla a zvlášť v závere života dostala všetky
črty Kristovej krížovej cesty. Ešte pred prechodom frontu – 9. januára
1945, štvorčlenná partizánska skupina prepadla Biskupský úrad a
podrobili biskupa Bubniča silnému, neľudskému ponižovaniu a mučeniu,
následkom čoho zomrel 22. februára 1945 v rožňavskej nemocnici. Je
pochovaný v rodnej obci Borinka.
Milovaní bratia a sestry!
Často hovoríme, aký je dnes ťažký život. Je náročný, to je pravda. Ale
ak Michal Bubnič prežíval dve svetové vojny, mal to ľahšie? Ako pastier
Cirkvi, najskôr ako kňaz, potom ako biskup v čase dvoch vojen a
meniacich sa politických a štátoprávnych pomerov, to naozaj nemal ľahké.
Obstáť pred Bohom a raz aj pred objektívnym súdom dejín nie je nikdy
jednoduché, ale nijakého človeka to neminie. Aj keď dejiny môžu zabudnúť
na konkrétneho človeka, alebo aj masy ľudí, každý človek sa raz postaví
pred Božiu tvár. Boh nezabudne na nikoho. Životná cesta rožňavského
biskupa Michala Bubniča bola naozaj krížová. Vždy sa rozhodoval podľa
Bohom daných kritérií, čo je dôležitý príklad pre nás všetkých aj pred
voľbami, ale aj v každej životnej situácii. Nech jeho príklad statočného
Božieho služobníka je živým príkladom k nasledovaniu pre mňa –
diecézneho biskupa, všetkých kňazov a zasvätených i pre všetkých
veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle.
Na záver, okrem jeho biskupského hesla: „Kto (je) ako Boh“, citujem jeho
vlastné slová, aktuálne v každom čase: „Nie nadávaním, nie zakázanou
cestou a prostriedkami, ale statočnou a vytrvalou prácou treba sa nám
uplatňovať v štátnom živote a tak si pre kresťansko-katolícke
presvedčenie nové a nové práva nadobudnúť a zákonmi zabezpečiť.“
K vďake Bohu za vzácneho biskupa – pastiera Rožňavskej diecézy,
mučeníka, povzbudzujem aj vás milí veriaci a žehnám vám v mene Otca i
Syna i Ducha Svätého.
Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup