24. augusta 2016 sme si v nemocničnej kaplnke SVÄTÉHO KRÍŽA v Topoľčanoch pripomenuli dve výročia topoľčianskej nemocnice, ktoré sú aj spojené s rehoľou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Poul – sestier vincentiek.Pred sv. omšou nám pripomenula pani doktorka Hulová - vrchná sestra na operačných sálach v Topoľčanoch udalosti s pred 60 rokov.
24082016_HulovaNemocnicnaKaplnkaTopolcany.mp3
Sv. omšu celebroval náš pán dekan Mons. ThLic. Marián Dragúň.
24082016_HulovaNemocnicnaKaplnkaTopolcany.mp3
Sv. omšu celebroval náš pán dekan Mons. ThLic. Marián Dragúň.
MODLIME SA A PROSME
Pane Ježišu, ďakujeme Ti za svedectvo a obetu sestier vincentiek,
ktoré pôsobili v našej nemocnici,
odmeň ich večnou blaženosťou v nebi.
Pane Ježišu, prosíme o tvoje požehnanie pre túto nemocnicu,
aby aj naďalej slúžila chorým a trpiacim.
Pane Ježišu, ďakujeme Ti za svedectvo a obetu sestier vincentiek,
ktoré pôsobili v našej nemocnici,
odmeň ich večnou blaženosťou v nebi.
Pane Ježišu, prosíme o tvoje požehnanie pre túto nemocnicu,
aby aj naďalej slúžila chorým a trpiacim.
Fotky od sr. Mariany, ktorá ich našla pri práci v archíve v Nitre.
Z listu som vybrala:
... "Okrem toho mám nafotenú sochu Panny Márie, ktorá je na 90% z Topoľčian. Táto socha bola v Norovciach – u nás doma v sakristii, kde sa odkladali vázy a rôzne kostolné náčinie. U nás sa v r. 1951 staval kostol, teda už za komunizmu. Bolo to s mnohými problémami tých čias. Keď likvidovali komunitu sestier v Topoľčanoch, pravdepodobne dali sochu k nám ako do nového kostola. Taktiež bol u nás v sakristii aj veľký oltárny obraz Don Bosca – od saleziánov z Topoľčian. Ten si už vzali. Keď som už ako sestra uvidela tú sochu u nás doma v Norovciach, hneď som pochopila, že je to majetok sestier z topoľčianskej komunity. Keď teraz usporadúvam archív, vo všetkých prípadoch to bolo rovnako - keď komunisti vzali sestry z niektorej komunity, potom rušili aj kaplnku a veci z nej po dohode s miestnym farárom kamsi porozvážali. Tak to bolo aj zo sochou z Topoľčian. Panna Mária stojí na zemeguli, ktorá je dosť vysoká. Pred zemeguľou totiž boli dva sádrové odliatky predstavujúce Zázračnú medailu – podľa zjavení Panny Márie svätej Kataríne Labouré. Keď sme dávali sochu reštaurovať, tieto sádrové odliatky sa rozbili, takže teraz tam už nie sú. Momentálne sme sochu zapožičali do kaplnky v penzióne tu na Zobore."
Pochválený buď Ježiš Kristus.
24. augusta 2016 sme si v nemocničnej kaplnke v Topoľčanoch pripomenuli dve výročia topoľčianskej nemocnice, ktoré sú aj spojené s rehoľou Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Poul – sestier vincentiek.
Prvé výročie je spojené so vznikom nemocnice. Topoľčianska nemocnica si tohto roku pripomína 130 rokov od svojho založenia a začiatku pôsobenia sestier vincentiek v Topoľčanoch.
Druhé výročie je spomienkou na násilné ukončenie práce sestier vicentiek v našej nemocnici.
Na sv. omši sme si pripomenuli bolestnú historickú skúsenosť, ktorú nám priniesli 50 roky minulého storočia. V roku 1950 bolo na Slovensku 17 mužských reholí, v ktorých pracovalo 1019 rehoľníkov a 24 ženských reholí a v nich 4 253 rehoľníčok.
Všetci títo rehoľníci po noci z 13. na 14. apríla 1950, ktorú otec kardinál Ján Chrizostom Korec nazval „ barbarskou nocou“ stratili istoty a svoje miesta.
Po likvidácii mužských reholí začala v auguste čiastočná likvidácia ženských. Najskôr išlo o odstránenie rehoľníčok zo školstva. Vyhnať rehoľníčky zo zdravotných a sociálnych zariadení nebolo možné, pretože ich nemal kto nahradiť. V celoslovenskom meradle bolo 741 civilných ošetrovateliek a 2 452 rehoľných.
V Topoľčanoch sestry vincentky ukončili svoje pôsobenie 22. augusta 1956 – teda pred 60 rokmi.
V nočnú hodinu sestry naložili do autobusa, ktorý ich odvážal do neznáma. Nech by sme predložili akékoľvek štatistiky a podložené údaje, nič by nemalo takú silu výpovede ako osobná skúsenosť. Dovoľte mi, aby som Vám tieto spomienky odovzdala od sestry, ktorá v našej nemocnici pracovala a bola deportovaná s ostatnými sestrami v tú osudnú noc.
Takto spomínala na udalosti spred 60tych rokov Sr Richarda – oral history :
„Vedeli sme čo sa deje v okolí, že už zobrali sestry z Martina a Bratislavy. V ten večer sa stala zvláštna vec, niekto večer medzi siedmou a ôsmou hodinou začal zvoniť. Boli sme rozrušené. Okolo nemocnice bolo plno cudzích ľudí. Sestry boli aj na nočnej službe. Zavolal nás riaditeľ a dvaja páni, aby nám oznámili, že s nami rozväzujú pracovný pomer. Tie sestry, ktoré chcú môžu zostať ďalej pracovať ako civilné zamestnankyne. Spýtali sa každej z nás osobitne. Nezostali sme.
Vypli elektrický prúd a my sme sa balili po tme, takže sme si zobrali len to najnevyhnutnejšie.
Autobus zostal hneď pred bránou, žiadali sme ešte odslúžiť naposledy omšu v našej kaplnke. Hneď po omši, priamo z kaplnky sme nasadali do autobusa a o polnoci sme odišli z nemocnice. Civilný personál ani nevedel, že nás odviezli.
Dvaja tajní išli s nami, pred Podolíncom nám povedali, že tu nás zložia. V Podolínci nás čakal prázdny kláštor, chodby rozbité, len dosky. V kostole boli matrace a postele, tie sme museli poodnášať. Boli sme mladé, nebolo to až také ťažké. Pomáhal nám jeden muž v montérkach. Až potom sme sa dozvedeli, že je to kňaz, volal sa Sitáš, ten nám potom slúžieval omše. Neskôr ho vymenil kňaz salezián, ktorý prišiel z misie.
Tu sa začalo aj naše rozdeľovanie do fabrík v Čechách. Prišiel jeden pán a ten si vybral sestry do troch skupín. Ostatné, čo sme zostali sme stratili pracovný pomer a tým aj nárok na nemocenské. Boli medzi nami aj choré a staré sestry. Tie, ktoré sme mohli robiť, chodili sme do práce na polia. Za zber a preberanie zemiakov nám platili 680 korún. Toto nám ledva stačilo na zaplatenie bytu a stravy. Medzi sebou sme si pomáhali, aby staré a choré sestry nemuseli tak ťažko pracovať. Niekedy som dostala na výplatu aj 7 až 20 korún navyše. Zvládali sme všetku prácu na poli, od jarných prác až po posledné jesenné. Sadenie, zber, sušenie všetko sme sa naučili. Pestovali sme burgyňu, zemiaky, mak ďatelinu. Ráno nás vyviezli do polí na vlečkách a večer sme sa vracali do kláštora.
V Čechách zakladali domovy pre postihnuté deti a domovy dôchodcov a tak podľa potreby sestry postupne odchádzali.“
Väčšina rehoľných sestier bola odsunutá do Čiech. Sestry profesionálne pripravované na pomoc pacientovi sa stávali odborníčkami na poľnohospodárske práce, chov zvierat a prácu v textilných továrňach. Ich celý profesionálny život sa obrátil na ruby a v prípadoch, keď sa dostali pracovať na úseky sociálnej starostlivosti o starých ľudí a mentálne chorých boli zaraďované ako nižší zdravotnícky personál.
Prenasledovanie rehoľníkov, pracujúcich v zdravotníctve postihlo nielen priamych účastníkov represií, ale dotklo sa aj pacientov a celého profesionálneho stavu sestier. Veď to boli naše kolegyne, sestry od lôžok, inštrumentárky, laborantky a iné odborníčky v ošetrovateľstve, ktoré zo dňa na deň stratili nielen svoje osobné, ale i profesionálne zázemie.
Sestry napĺňali svoje poslanie na nových postoch.. Prekážky, ťažké skúšky, väzenie, utrpenie nič ich nezlomilo. Rehoľné sestry boli priamo konfrontované so silou mocenského aparátu a ich voľba predstavovala pre nich a aj pre ich príbuzných a priateľov ohrozenie.
Toto obdobie sa nazýva aj tichým utrpením rehoľných sestier. Ani jedna zo sestier, s ktorými sme hovorili toto obdobie nenazvala utrpením. Paradoxne hovorili o týchto ťažkých časoch s pokojom, pokorou a nikdy neprejavili ani len náznak pocitu ukrivdenia, trpiteľstva a už vôbec nie nenávisti a akéhokoľvek revanšizmu.
Minulý režim chcel zlikvidovať rehoľné spoločenstvá do roku 2000. Z úlohy, ktorá sa mala splniť na základe pripravených likvidačných krokov sa stala úloha nesplniteľná. Nielenže rehole neboli zlikvidované, rehole prežili prenasledovanie a aj keď s následkami predsa prežili do 21. storočia a sú naďalej prítomné v živote Slovenska.
Rehoľníci vydržali, neboli zlomení, vrátili sa na svoje pôvodné, ale i nové pôsobiská.
Otec kardinál J.CH. Korec v jednej svojej knihe napísal: „Rehole nemožno mocensky zlikvidovať. Chráni ich Boh a spoločnosť ich potrebuje. Budú trvať tak dlho, kým budú v spoločnosti slabí a chorí a dokiaľ budú ľudia potrebovať Boha - zrejme navždy “
Druhé výročie je spomienkou na násilné ukončenie práce sestier vicentiek v našej nemocnici.
Na sv. omši sme si pripomenuli bolestnú historickú skúsenosť, ktorú nám priniesli 50 roky minulého storočia. V roku 1950 bolo na Slovensku 17 mužských reholí, v ktorých pracovalo 1019 rehoľníkov a 24 ženských reholí a v nich 4 253 rehoľníčok.
Všetci títo rehoľníci po noci z 13. na 14. apríla 1950, ktorú otec kardinál Ján Chrizostom Korec nazval „ barbarskou nocou“ stratili istoty a svoje miesta.
Po likvidácii mužských reholí začala v auguste čiastočná likvidácia ženských. Najskôr išlo o odstránenie rehoľníčok zo školstva. Vyhnať rehoľníčky zo zdravotných a sociálnych zariadení nebolo možné, pretože ich nemal kto nahradiť. V celoslovenskom meradle bolo 741 civilných ošetrovateliek a 2 452 rehoľných.
V Topoľčanoch sestry vincentky ukončili svoje pôsobenie 22. augusta 1956 – teda pred 60 rokmi.
V nočnú hodinu sestry naložili do autobusa, ktorý ich odvážal do neznáma. Nech by sme predložili akékoľvek štatistiky a podložené údaje, nič by nemalo takú silu výpovede ako osobná skúsenosť. Dovoľte mi, aby som Vám tieto spomienky odovzdala od sestry, ktorá v našej nemocnici pracovala a bola deportovaná s ostatnými sestrami v tú osudnú noc.
Takto spomínala na udalosti spred 60tych rokov Sr Richarda – oral history :
„Vedeli sme čo sa deje v okolí, že už zobrali sestry z Martina a Bratislavy. V ten večer sa stala zvláštna vec, niekto večer medzi siedmou a ôsmou hodinou začal zvoniť. Boli sme rozrušené. Okolo nemocnice bolo plno cudzích ľudí. Sestry boli aj na nočnej službe. Zavolal nás riaditeľ a dvaja páni, aby nám oznámili, že s nami rozväzujú pracovný pomer. Tie sestry, ktoré chcú môžu zostať ďalej pracovať ako civilné zamestnankyne. Spýtali sa každej z nás osobitne. Nezostali sme.
Vypli elektrický prúd a my sme sa balili po tme, takže sme si zobrali len to najnevyhnutnejšie.
Autobus zostal hneď pred bránou, žiadali sme ešte odslúžiť naposledy omšu v našej kaplnke. Hneď po omši, priamo z kaplnky sme nasadali do autobusa a o polnoci sme odišli z nemocnice. Civilný personál ani nevedel, že nás odviezli.
Dvaja tajní išli s nami, pred Podolíncom nám povedali, že tu nás zložia. V Podolínci nás čakal prázdny kláštor, chodby rozbité, len dosky. V kostole boli matrace a postele, tie sme museli poodnášať. Boli sme mladé, nebolo to až také ťažké. Pomáhal nám jeden muž v montérkach. Až potom sme sa dozvedeli, že je to kňaz, volal sa Sitáš, ten nám potom slúžieval omše. Neskôr ho vymenil kňaz salezián, ktorý prišiel z misie.
Tu sa začalo aj naše rozdeľovanie do fabrík v Čechách. Prišiel jeden pán a ten si vybral sestry do troch skupín. Ostatné, čo sme zostali sme stratili pracovný pomer a tým aj nárok na nemocenské. Boli medzi nami aj choré a staré sestry. Tie, ktoré sme mohli robiť, chodili sme do práce na polia. Za zber a preberanie zemiakov nám platili 680 korún. Toto nám ledva stačilo na zaplatenie bytu a stravy. Medzi sebou sme si pomáhali, aby staré a choré sestry nemuseli tak ťažko pracovať. Niekedy som dostala na výplatu aj 7 až 20 korún navyše. Zvládali sme všetku prácu na poli, od jarných prác až po posledné jesenné. Sadenie, zber, sušenie všetko sme sa naučili. Pestovali sme burgyňu, zemiaky, mak ďatelinu. Ráno nás vyviezli do polí na vlečkách a večer sme sa vracali do kláštora.
V Čechách zakladali domovy pre postihnuté deti a domovy dôchodcov a tak podľa potreby sestry postupne odchádzali.“
Väčšina rehoľných sestier bola odsunutá do Čiech. Sestry profesionálne pripravované na pomoc pacientovi sa stávali odborníčkami na poľnohospodárske práce, chov zvierat a prácu v textilných továrňach. Ich celý profesionálny život sa obrátil na ruby a v prípadoch, keď sa dostali pracovať na úseky sociálnej starostlivosti o starých ľudí a mentálne chorých boli zaraďované ako nižší zdravotnícky personál.
Prenasledovanie rehoľníkov, pracujúcich v zdravotníctve postihlo nielen priamych účastníkov represií, ale dotklo sa aj pacientov a celého profesionálneho stavu sestier. Veď to boli naše kolegyne, sestry od lôžok, inštrumentárky, laborantky a iné odborníčky v ošetrovateľstve, ktoré zo dňa na deň stratili nielen svoje osobné, ale i profesionálne zázemie.
Sestry napĺňali svoje poslanie na nových postoch.. Prekážky, ťažké skúšky, väzenie, utrpenie nič ich nezlomilo. Rehoľné sestry boli priamo konfrontované so silou mocenského aparátu a ich voľba predstavovala pre nich a aj pre ich príbuzných a priateľov ohrozenie.
Toto obdobie sa nazýva aj tichým utrpením rehoľných sestier. Ani jedna zo sestier, s ktorými sme hovorili toto obdobie nenazvala utrpením. Paradoxne hovorili o týchto ťažkých časoch s pokojom, pokorou a nikdy neprejavili ani len náznak pocitu ukrivdenia, trpiteľstva a už vôbec nie nenávisti a akéhokoľvek revanšizmu.
Minulý režim chcel zlikvidovať rehoľné spoločenstvá do roku 2000. Z úlohy, ktorá sa mala splniť na základe pripravených likvidačných krokov sa stala úloha nesplniteľná. Nielenže rehole neboli zlikvidované, rehole prežili prenasledovanie a aj keď s následkami predsa prežili do 21. storočia a sú naďalej prítomné v živote Slovenska.
Rehoľníci vydržali, neboli zlomení, vrátili sa na svoje pôvodné, ale i nové pôsobiská.
Otec kardinál J.CH. Korec v jednej svojej knihe napísal: „Rehole nemožno mocensky zlikvidovať. Chráni ich Boh a spoločnosť ich potrebuje. Budú trvať tak dlho, kým budú v spoločnosti slabí a chorí a dokiaľ budú ľudia potrebovať Boha - zrejme navždy “
Zamestnanci nemocnice prevzali od našich rehoľných sestier historický odkaz, ktorý je založený na budovaní kultúry spoločného dobra. Tento odkaz, ktorý napĺňame v každodennej práci, je postavený na ľudských a kresťanských hodnotách. Prosíme Pána Boha, aby nám dal silu napĺňať ich pri liečení našich pacientov.