K napísaniu týchto riadkov ma motivovala sťažnosť istého obyvateľa mesta, ktoré nazývam aj svojím mestom. Sťažovanie sa týkalo zvonov, ktoré ho mali skoro ráno rušiť, kvôli čomu podal svoju sťažnosť na Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Topoľčanoch. Po ústupku zrušenia skorého ranného zvonenia sa sťažnosť opakovala, pretože zvony sa stali ”neznesiteľné“ aj cez deň. Pravdou je, že po príslušných meraniach sa zistilo, že zvony naozaj svojou hlučnosťou prekračujú zákonom dovolenú hranicu decibelov. A tak sa dá povedať, že zákon je ”proti“ zvonom, pretože na nich nepamätá a nevzťahuje sa na nich žiadna výnimka ako je to v prípade mimoriadnych zvukov sirén policajných áut, hasičských áut, či sanitiek a podobne. Chápem ľudí, ktorí si ráno chcú pospať a zvuk hlučných zvonov v tichu rána môže byť pre nich nepríjemný budík.Skôr ale ako zvony našich kostolov, ktoré tu vyzváňajú stáročia, postavíme pred súd a odsúdime ich na ticho, musíme postaviť obhajobu a vysvetliť ich zmysel a poslanie.
Zvony sa odlievajú z ušľachtilých kovov, ktoré im dávajú nádherný zvuk. Nehovoriac o náročných technologických postupoch. Odlievanie zvonov si vyžaduje umeleckosť a odbornosť. Sú chrámy, ktoré majú jeden zvon, iné viac a sú chrámy, ktoré ich majú veľa. Sú zvony maličké, aj obrovské. Skutočný odborník dokáže zvony hudobne zladiť tak, že dokážu znieť v niektorej z hudobných stupníc, či dokonca zahrať melódiu piesne. Už v dávnej minulosti boli zvony komunikačným prostriedkom. Oznamovali pastierom pohyb stáda, príchod nepriateľa či nejakú pohromu. Grécki bojovníci ich nosili na odeve, a tak pri chôdzi oznamovali, že strážia. Patria ku kresťanskej tradícii, v ktorej sa rozšírili vďaka kláštorom. Boli to ony, ktoré pozývali mníchov k spoločnej modlitbe i k jedlu. Zvuk zvona oddávna pozýval k modlitbe ráno, naobed i večer, k zastaveniu sa, k stíšeniu i k oddychu uprostred práce na poli. Svojím odbíjaním oznamujú okoliu aktuálny čas. Radostný súzvuk zvonov oznamuje sviatočnú chvíľu, naopak smutný zvuk umieráčika sa lúči s mŕtvymi. Pre kresťanský svet zvony sú nástrojom ohlasovania evanjelia, teda ohlasujú život, keďi dnes pozývajú do chrámu živých a odprevádzajú mŕtvych do večného života. História pozná aj smrť zvonov, ktoré boli pre potreby vojny roztavené a premenené na delá. Z ohlasovateľov života sa tak stali poslovia nezmyselnej smrti zabíjania sa, kedy človek nebol schopný vidieť v tvári iného človeka svojho brata.
V dnešnej sekularizovanej dobe by sa mohlo zdať, že zvony sú čisto kresťanská záležitosť alebo záležitosť veriacich ľudí. Ich používanie by mohlo byť nezmyselné a otravné pre neveriacich či nepriateľsky naladených ľudí voči Cirkvi, o ktorej si povedali, že s ňou nechcú mať nič spoločné. Môžu tak narúšať ich súkromie, či oberať ich o slobodu nebyť kresťanmi, byť neveriacimi, alebo byť jednoducho len tak v tichu. Pravda je však taká, že zvony majú čo povedať nielen veriacemu človeku, ale každému človeku. V rámci histórie Európy patria ku nábožensko-kultúrnemu dedičstvu. Zvony majú dokonca niečo spoločnés ľuďmi. Aj ony, podobne ako ľudia, majú svoje mená. Každý z nich nesie meno nejakého svätca. Tak ako každý človek, aj každý funkčný zvon má srdce, ktoré ak vyberieme, zvon sa stane mŕtvym.
V minulosti, kedy našim predkom nevadili zvony, vadili iné veci. Vadilo, keď mladí ľudia nevedeli pozdraviť, boli neslušní. Vadilo, keď sa túlali po nociach, opíjali sa, robili výtržnosti a iné zlé veci. V našej modernej dobe, kedy nám začína hlas zvonov prekážať a nás vyrušovať, neprekáža nám, keď deti od malička majú mobilné telefóny a tablety, keď prestávajú komunikovať a stávajú sa čoraz viac agresívnejšie, nevadí nám už natoľko ich vulgárny slovník a ich neúcta k starším, či k autoritám. Pekne to vyjadril náš slovenský básnik Milan Rúfus v básni Zvony detstva, že dieťa je čistým neskazeným človekom, ktorý má srdce a zvuk ako zvon. Dnešná doba, v ktorej nám prekáža hlas zvonov, akoby vyjadrovala, že umlčaním zvonov umlčíme nielen hlas nášho svedomia, ale chceme zničiť všetko pekné, čisté a dobré. „A z ukradnutých zvonov špina čas razí falšované mince a kupuje, čo z detí ostalo“ (Milan Rúfus, Zvony detstva).
Spisovateľ a filosof Gilbert Keit Chesterton napísal román Guľa a kríž, v ktorom vystupujú dve postavy. Profesor Lucifer a mních Michalcestujú v lietadle, sedia jeden vedľa druhého, pôst vedľa fašiangov. Keď sa lietadlo nachádza nad Londýnskou katedrálou, profesor vychrli rúhanie proti krížu. „Práve rozmýšľam, či toto kliatie pomôže“, hovorí mu mních. „Počuj tento príbeh. Poznal som istého muža, ktorý bol taký istý ako ty. Aj on nenávidel kríž s Ukrižovaným, vylúčil ho zo svojho domu, z krku svojej ženy, dokonca i z obrazov. Hovoril, že je ošklivý, že je symbolom barbarstva, odporom radosti zo života. No tým sa jeho zúrivosť neskončila. Jedného dňa sa vydriapal na kostolnú vežu, strhol z nej kríž a zhodil ho dolu.Nakoniec sa táto nenávisť premenila na blúznenie, ktoré prešlo do zúrivého šialenstva. Jeden letný večer, fajčiac fajku, zastavil sa pred dlhočizným latkovým plotom. Nebolo vidno nijaké svetlo ani lístok sa nepohol, no on bol presvedčený, že vidí dlhý plot premenený na vojsko krížov pospájaných navzájom cez vŕšok a dolinu. Vtedy, rozháňajúc sa palicou, vyrútil sa proti latkovému plotu ako proti nepriateľskému šíku. Po celej dlhej ceste strhával, lámal a vyvaľoval všetky tyče, s ktorými sa stretol. Nenávidel kríž a každý kôl bol preňho krížom. Po príchode domov všade ho prenasledovala vidina krížov. Rozbil nábytok, podpálil ho a na druhý deň našli jeho mŕtvolu v rieke.“ Profesor Lucifer si hrýzol pery a keď starý mních skončil, profesor mu hovorí: „Tento príbeh si si vymyslel.“ „Áno“, odpovedá Michal, „vymyslel som si ho, ale dobre vyjadruje to, čo robíš ty i tvoji neveriaci priatelia. Začínate lámaním kríža a končíte zničením obývateľného sveta.“
Aj tento príbeh z pera Chestertona vyjadruje situáciu, v ktorej sa začína ocitať Slovensko v demokratickej Európe, ktorá chce byť tak veľmi laická, bez náboženských symbolov a duchovnosti,až je to smutné a málo demokratické. V túžbe zatlačiť všetko kresťanské do úzadia akoby sme strácali dušu. Chceme byť moderní v otvorenosti všetkým až za vysokú cenu popretia a straty našich tradícií. Preto zvuk akéhokoľvek zvona vnímam ako tlkot ľudského srdca, ktoré keď sa zastaví, nastane koniec. Hlas zvonov sa pritom aj dnes tak jednoducho a pritom výrečne prihovára ľudskému srdcu, aby nezostalo chladné.
ThLic. PaedDr. Peter Čieško