Otcov sľub

"Syn môj, keď ti toto hovorím, ty pokojne spíš s rukou vloženou pod tvárou a svetlé vlasy máš zhrnuté na čele.

Vošiel som do tvojej izby, pretože ma pred niekoľkými minútami, keď som si vedľa v izbe sadol k novinám, zaliala vlna výčitiek svedomia a s pocitom viny som sa priblížil k tvojej posteli.

Premýšľal som o týchto veciach : znepríjemňoval som ti život, okrikoval som ťa, keď si sa obliekal do školy, pretože namiesto toho, aby si sa umyl, iba si si utrel tvár uterákom, vyčítal som ti, že si si nevyčistil topánky.

Veľmi som ti vynadal, pretože si si hodil oblečenie na zem.

Taktiež pri jedle som sa na teba hneval, niečo ti spadlo na obrus, hltal si jedlo, akoby si týždeň nejedol a dával si si lakte na stôl.
Natrel si si príliš veľa masla na chlieb.

A keď si sa začal hrať a ja som odchádzal, aby som stihol vlak, otočil si sa, zamával si mi a zakričal: "Ahoj, ocino!", ja som iba pokrčil obočie a odpovedal ti : "Narovnaj si chrbát !"

A všetko začalo odznova, keď som sa neskôr poobede vrátil.
Prichádzal som domov, ty si sa hral a kľačal na kolenách na chodníku.
Bolo vidieť, ako máš ošúchané topánky.
Strápnil som ťa pred kamarátmi, pretože som ťa hnal domov pred sebou.

Topánky sú drahé, a ak by si si ich musel platiť sám, určite by si sa o ne lepšie staral, neokopával by si ich a neničil podrážky.

A pamätáš, ako si potom neskôr vošiel potichu do izby, kde som si čítal, a ty si mal previnilý pohľad?
Keď som zodvihol oči od novín, netrpezlivo, pretože si ma vyrušil, zostal si stáť váhavo pri dverách.
"Čo chceš?" spýtal som sa prísne.

Ty si nič nepovedal, pribehol si ku mne, objal si ma rukami okolo krku, dal si mi bozk a stisol si ma so všetkou silou plnou lásky, ktorú máš v srdci a ktorá nikdy nezvädne.
Potom si odišiel a poskakoval dole po schodoch.

Ach áno, syn môj, chvíľu potom mi vypadli noviny z ruky a prepadla ma strašná úzkosť.
Čo sa to stalo?!

Bol som zvyknutý hľadat vinu a kričať, ale ty si ešte dieťa, nie dospelý.

Od tejto noci už nikdy, syn môj...

Teraz som prišiel k tvojej posteli a kľakol si pri nej ..
Veľmi sa hanbím..

Viem, že keby si bol teraz hore, nepochopil by si to, čo teraz hovorím, ale zajtra budem pre teba ozajstným otcom.

Budem ti kamarátom, bude mi zle, keď ty sa budeš cítiť zle, a budem sa smiať, keď ty sa budeš smiať, kusnem si do jazyka, ak budem chcieť pustiť von z úst nepríjemné slová.

Budem si stále opakovať slová: Je to ešte dieťa, je to ešte chlapec!

Viem, že som s tebou jednal ako s dospelým.

A teraz, keď ťa vidím, ako spíš, dochádza mi, že si ešte .. dieťa.

Ešte včera ťa mamina nosila na rukách a mal si hlavičku položenú na jej ramene.

Viem .. žiadal som od teba príliš veľa.. príliš veľa.."