V nedeľu 15.1.2012 vo večerných hodinách v topoľčianskej nemocnici odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi náš farník a prispievateľ článkov do Farských ozvien pán Anton Kajan. Z úcty k nemu si dovoľujeme uverejniť aspoň dva články,ktorých je autorom.
Pohrebné obrady spolu so sv. omšou budú v stredu 18.1.2012 o 15:00h. vo farnosti Jacovce.
Nech odpočíva v pokoji.
Veriaci, nebojte sa!
Parafrázujem slová Sv. Otca, ktoré v poslednej dobe tak zdôrazňoval. Prečo asi? Paradoxne po páde socializmu útoky na Cirkev celosvetovo zosilneli. Pod rúškom liberalizmu, teda akejsi pseudoslobody, je tu snaha rúcať základy morálky, mravov, spochybňovania autority a vôbec všetkého, čo súvisí s Božím poriadkom. Na rozdiel od štátneho ateizmu, ktorý sa svojim 40 – ročným nepriateľstvom voči Cirkvi identifikoval, liberalizmus sa rafinovane tvári, ako všetkých od všetkého oslobodzujúci prúd. V skutočnosti je to mnohohlavý drak, požierajúci všetky hodnoty civilizácie, vybudovaných na kresťanských základoch! Týmto „novým náboženstvom“ je najviac ohrozená mládež. Zneužíva sa tu jej prirodzený a ešte nezdeformovaný cit pre pravdu a spravodlivosť. Zaužívané a osvedčené pravidlá a zákony odvodené z Desatora, sa im prezentujú ako čosi zaostalé, nemoderné. Úmyselne sa obchádza fakt, že nikto zatiaľ nič lepšie nevymyslel a ani nikdy nevymyslí! Jednoducho povedané: Boh vo svojej nekonečnej všemohúcnosti a múdrosti už pri stvorení sveta vpísal všetky fyzikálne zákony do hmoty vo všetkých jej podivuhodných formách. Pri stvorení človeka sa zvlášť zaskvela a ďalej žiari v dobrých ľuďoch jeho nekonečná láska, ktorou vpísal do ľudských sŕdc mravné zákony. Je všeobecne známe, že táto fantastická harmónia sa narušila dedičným hriechom našich prarodičov. Vykupiteľským dielom Ježiša Krista nám dal druhú šancu. Vlastne nám ju opätovne dennodenne ponúka. Treba ešte pripomenúť, že na hore Sinaj dostal Mojžiš dve tabule Desatora, platné na veky pre celý svet. Vždy sa ale našli ľudia zneužívajúci svoju slobodnú vôľu na odboj voči Bohu. V tejto dobe sa to však deje premyslene a organizovane. Združujú sa v liberálnych stranách, sekundujú im relikty marxistov a nanucujú falošnú slobodu, slobodu bez Boha! Toto nám naozaj môže pripomínať pokúšanie Evy hadom. Čo nasledovalo, vieme! Tento drak útočí najviac na najdokonalejšie dielo v nám známom vesmíre, na človeka. Môžeme iba zvolať s Jánom Pavlom II. – Nebojte sa! Nebojme sa pozhovárať so svojimi deťmi o tom, s kým sa kamarátia, ako si predstavujú svoju budúcnosť, na koho a na čo sa naivne spoliehajú, kto im mätie rozum, či televízia, internet, alebo dobre vyzerajúci sektári? Nebojme sa určité akcie deťom aj nepovoliť, keď nie ste si istí spoločnosťou, v ktorej by sa mali baviť. Nebojme sa ozvať, keď niekto tupí vieru v Boha. Nebojme sa opustiť spoločnosť, v ktorej sú ohováraní cirkevní predstavitelia, rozprávajú sa „hlúpe vtipy“ a nemáme možnosť to zvrátiť. Nebojme sa o budúcnosť viery a Cirkvi. Pre nás je najdôležitejšia prítomnosť a to, ako ju prežívame.
Záverom mi dovoľte, drahí moji spoluveriaci skonštatovať, že sa nám niekedy zdá, akoby bolo zlo o krok pred nami, pretože je útočné. Ak je to tak, potom iba preto, že nevyužívame svoj talent a čas v prospech viery a Cirkvi.
2. ČLÁNOK:
Zdravie z kalvárie
(spracované podľa skutočnej udalosti z roku 1932)
Bolesť! Táto je v obkľúčení štyroch stien a aj preto sa asi správa ako šelma. Plač nemluvňaťa sa od nich odráža štvornásobnou silou a trhá srdce matky.
Predjarné slniečko sa prehuplo za vežu kostola skúpou medzerou domovej zástavby, ako jediný posol lásky, pohladilo a oživilo toto srdce, keď predtým dalo slzám lesk drahokamu. Alžbeta s úžasom pozorovala, ako sa tieto lúče koncentrovali na kríži kostola, akoby tam prebrali nejakú poštu a končili v jej izbičke s hlinenou dlážkou. Vtedy – akoby ju niečo zdvihlo – zabalila dieťatko do plachtičky a hnaná neznámou silou vykročila smerom do Topoľčian. Zabudla na sklamanie z lekárovej bezradnosti nad obojstranným pruhom svojho prvorodeného, ktorého vek sa počítal viac na týždne, ako na mesiace. Vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch brala radu starších žien navštíviť babicu pod Tríbečom, ako jediné východisko z tohto zúfalstva. Avšak po dvoch hodinách chôdze i táto iskierka zhasla. Známa liečiteľka po rozbalení zlamičky uvidiac drobné telíčko, skamenela v bezradnosti a zmohla sa iba na bľabot: „Veď to je jemné ako hmla, toho sa neodvážim ani len dotknúť.“
Na spiatočnej ceste sa dôsledne držala okraja rozbitej hradskej, lebo nevedela posúdiť, prečo sa všetko vôkol nej zlievalo akoby do jedného bodu. Furmanom, ktorí ju na povozoch predbiehali, to asi nestačilo, lebo zlostne plieskali bičmi a posmešne na ňu pokrikovali. Ešte šťastie, že nebol jarmok, veď bol piatok. Zrazu mala pocit, akoby niekto kráčal vedľa nej s bremenom nad sebou, v epicentre svišťania bičov, rúhania a všetkých bolestí tela i duše. „Hora kalvária!“ – skríkla a hneď sa zahanbila, že kalváriu predtým obišla v očakávaní pomoci od ľudí.
Topoľčianska kalvária ju svojimi dvoma radmi zastavení vítala, ako matka s otvorenou náručou. Vyniesla postupne svoj živý kríž až na vrchol, padla na zem pred Ukrižovaným, prosila o odpustenie, že sa vyhla jeho uzdravujúcej bolesti. Augustína položila pred obraz Sedembolestnej Matky, zúfalo, ale s vierou na ňu uprela svoj zrak a prihovorila sa jej: „Ty si Matka, ja som matka. Moja bolesť s tvojou sa nemôže porovnávať, môj syn s tvojim už vôbec nie. Ale verím, že si jediná, kto ma môže pochopiť, precítiť, pomôcť. Sedembolestná Panna Mária, keď už nie so mnou, prosím ťa, maj zmilovanie aspoň s týmto drobcom, vypros mu u svojho syna, nášho Pána Ježiša Krista, dar uzdravenia. Prosím ťa!“ potom malého umyla v studničke v strede kalvárie. Prekvapivo stíchol a dal o sebe vedieť až pri cestnej tabuli Veľké Jacovce.
V nedeľu ráno ju výnimočne nezobudil plač malého Gustínka, ale klopanie manžela, ktorý sa vracal z Rakúska, kde bol za zárobkom. „Čo je s Gustom?“, bolo prvé na čo sa pýtal. Obaja sa náhlili ku kolíske.
Tam zostali stáť ako obarení. Gustínko kopkal nožičkami, smial sa a ručičkami mával, ako krídelkami. Ako hľadeli, tak hľadeli, po pruhu ani stopy! Spoločne pokľakli pred obraz Sedembolestnej, chceli sa modliť, ale nešlo to, modlili sa za nich slzy.