6. Dar nábožnosti

nám pomáha žiť v priateľstve s Pánom Bohom. Vzbudzuje v nás túžbu po modlitbe ako aj úctu a dôveru k Bohu.

Dar nábožnosti

            Tento dar sa obyčajne spája s vonkajšími náboženskými prejavmi človeka.                    Napr. Ak niekoho vidíme sa prežehnať pred jedlom v reštaurácii, tak si hneď o ňom pomyslíme, aký je nábožný. Podobné zmýšľanie máme aj pri pohľade na niekoho, kto drží ruženec v ruke, alebo má zopäté ruky keď sa modlí. V dnešnej dobe, kedy účasť na svätej omši sa stáva skôr výsmechom, hlavne ak ide o návštevu kostola cez týždeň, neraz sa stávame terčom posmechu o tom akí sme len pobožní keď chodíme do kostola skoro každý deň. Toto všetko, tieto vonkajšie prejavy môžu mnoho napovedať o našej nábožnosti. No neraz je toto vonkajšie úplne v rozpore z vnútorným. Byť nábožný, teda nazerajúci na Boha, znamená, predovšetkým vo svojom srdci, vo svojom vnútri, nazerať na Pánovu velebu, a vďaka tomuto vnútornému vzťahu k Pánovi, dosvedčiť celým svojím životom to, že sme mu uverili.

            Sv. Tomáš hovorí: Opravdivá nábožnosť je túžba duše milovať Boha ako Otca, zachovávať jeho príkazy a tak sa mu zapáčiť. Človek obdarený týmto darom sa rád modlí, zúčastňuje sa na slávení Eucharistie. Pokiaľ sa dobre cítime v čase modlitby, nielen v pocite, ale vo vedomí toho čo robíme, ak sa tešíme, že môžeme byť účastní Eucharistie, ak sa o chvíľach pred Najsvätejšou Sviatosťou vyjadríme, že sú to chvíle, ktoré sú pre nás nenahraditeľné a vzácne, to všetko dokážeme vyjadriť z vnútornej nábožnosti. Samozrejme, táto vnútorná nábožnosť volá po vonkajšom svedectve. Kde je pravdivá vnútorná nábožnosť, tam je aj pravdivé vonkajšie svedectvo, svedectvo, ktoré je príťažlivé. Bezduchá nábožnosť môže často zapríčiniť nebezpečenstvo, že nábožnosť sa stane niečím odpudivým, bude od Boha vzďaľovať.

            Nábožnosť, ktorá vychádza z Božieho Ducha, tá vie vycítiť, čo v danom prostredí ľudia príjmu, čo unesú, z čoho sa potešia, čo ich pozdvihne. Takto nábožný človek sa stáva svedkom živého Boha. Ľudia majú radi vonkajšie prejavy, radi ich opakujú. Takýchto prejavov vonkajšej nábožnosti, ktoré nie sú vždy celkom v poriadku, je u nás veriacich dosť. Stačí si ako príklad uviesť rodinu. Ako sa prežehnáva otec, matka, tak sa prežehnávajú aj deti. Ako si na sväté prijímanie pokľakne otec, tak si pokľakne aj syn, pretože všetko je to hlavne o tom, že radi opakujeme čo robí druhý, hlavne ak sme si nie istý ako to treba robiť.

            Vyjadriť svoju nábožnosť je svedectvo našej viery. Niekedy nás Pán Boh uvedie do situácií, kde je potrebné zrazu, nečakane vydať svedectvo, a ani sme sa na to nechystali. Inokedy očakáva od nás, že svoju nábožnosť prejavíme.

            Raz Piere George vychádzal z kostola s ružencom v ruke. Stretol ho priateľ a posmešne mu povedal: Ach, stal si sa svätuškárom? Nie - odpovedal. Zostal som kresťanom. Jednoduché a veľmi výrečné svedectvo, ktoré vie osloviť ľudské srdce.

 

Jozef VAĽKO