V nedeľu Zoslania Ducha Svätého pápež Benedikt XVI. predsedal slávnostnej svätej omši o 10.00 hod. v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojom príhovore sa sústredil na teologické vysvetlenie slávnosti:

Drahí bratia a sestry,
v slávnostnom celebrovaní Turíc sme pozvaní vyznať našu vieru v prítomnosť a v pôsobenie Ducha Svätého a prosiť o jeho vyliatie na nás, na Cirkev a na celý svet. Osvojme si teda s osobitnou intenzitou invokáciu samotnej Cirkvi: „Veni, Sancte Spiritus!“ Taká jednoduchá a priama, ale zároveň taká mimoriadne hlboká invokácia vytryskla v prvom rade zo srdca Krista. Duch je totiž darom, ktorý Ježiš vyprosil a neustále vyprosuje od Otca pre svojich priateľov; prvý a hlavný dar, ktorý nám vymohol svojím zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením.

O tejto Kristovej modlitbe hovorí dnešný úryvok evanjelia v kontexte Poslednej večere. Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky“ (Ján 14,15-16). Tu sa ukazuje modliace sa Ježišovo srdce, jeho synovské a bratské srdce. Táto modlitba dosahuje svoj vrchol a svoje naplnenie na kríži, kde je Kristova invokácia celkom stotožnená s jeho úplným sebadarovaním. Tak sa jeho modlitba stáva takpovediac pečaťou jeho úplného darovania sa z lásky k Otcovi a k ľudstvu. Invokácia a darovanie Ducha sa stretávajú, prelínajú a stávajú sa jedinou skutočnosťou. „A ja budem prosiť Otca a dá vám iného Zástancu, aby s vami zostal navždy.“ Ježišova modlitba pri Poslednej večeri a na kríži je skutočne modlitbou, ktorá trvá i v nebi, kde Kristus sedí po pravici Otca. Ježiš totiž stále žije svoje kňazstvo prihovárajúc sa za Boží ľud a ľudstvo. Modlí sa tiež za nás všetkých a prosí Otca o dar Ducha Svätého.

Rozprávanie o Turícach v knihe Skutkov apoštolov, ako sme si vypočuli v prvom čítaní (porov. Sk 2,1-11), prezentuje „novú éru“ Božieho diela, zahájeného zmŕtvychvstaním Krista, diela, ktoré za sebou strháva človeka, dejiny i kozmos. Z Božieho Syna usmrteného, vzkrieseného a vracajúceho sa k Otcovi teraz na ľudstvo s nevýslovnou energiou zostupuje Božský dych, Duch Svätý. Čo spôsobuje toto nové a mocné sebazdieľanie Boha? Tam, kde sú roztržky a odcudzenia, vytvára jednotu a porozumenie. Začína sa proces opätovného zjednotenia častí rozdelenej a rozptýlenej ľudskej rodiny; osoby, často redukované len na indivíduá, ktoré medzi sebou súťažia alebo vytvárajú konflikty, dosiahnutím Ducha Kristovho sa otvárajú skúsenosti spoločenstva, ktoré ich môže spojiť až do tej miery, že z nich utvára nový organizmus, nový subjekt: Cirkev. Toto je účinok Božieho diela: jednota. Jednota je preto poznávacím znamením, „vizitkou“ Cirkvi v priebehu jej univerzálnych dejín. Už od počiatku dňa Turíc hovorí všetkými jazykmi. Univerzálna Cirkev predchádza miestnym cirkvám, ktoré sa jej musia vždycky prispôsobovať podľa kritérií jednoty a univerzality. Cirkev nikdy nezostáva väzenkyňou politických, rasových a kultúrnych hraníc; nemožno ju zamieňať so štátom a ani s federáciami štátov, pretože jej jednota je iného druhu; usiluje sa o prekročenie všetkých ľudských hraníc.

Odtiaľto, drahí bratia, vychádza pre kresťanský život praktické kritérium rozlišovania: pokiaľ sa jedna osoba či spoločenstvo uzavrie vo vlastnom spôsobe myslenia a jednania, je to príznak toho, že sa vzdialila od Ducha Svätého. Cesta kresťanov a miestnych cirkví sa musí neustále konfrontovať s jedinou a Katolíckou cirkvou a harmonizovať s ňou. To neznamená, že jednota stvorená Duchom Svätým je nejakým druhom rovnostárstva. Naopak, tým je skôr babylonský model, to znamená také chápanie kultúry jednoty, ktoré by sme mohli označiť za „technické“. Biblia nám skutočne hovorí (porov. Gen 11,1-9), že v Babylone niektorí chceli všetkým nanútiť jediný jazyk. Na Turíce však apoštoli hovoria rôznymi jazykmi takým spôsobom, že každý chápe posolstvo vo svojej vlastnej reči. Jednota Ducha sa prejavuje v pluralite porozumení. Cirkev je svojou povahou jediná a rozmanitá; je určená žiť vo všetkých národoch, v každom ľude a v tých najrôznejších sociálnych kontextoch. Na svoje poslanie byť znamením a nástrojom jednoty celého ľudského rodu (porov. Lumen gentium, 1) odpovie jedine vtedy, pokiaľ si uchová autonómiu voči každému štátu a každej jednotlivej kultúre. Vždy a všade musí byť Cirkev skutočne katolícka a univerzálna, domom pre všetkých, v ktorom sa všetci cítia doma.

Rozprávanie Skutkov apoštolov nám podáva tiež iný, veľmi konkrétny bod. Univerzalita Cirkvi je vyjadrená zoznamom národov podľa starobylej tradície: „My, Parti, Médi, Elamčania...“ atď. Tu možno pozorovať, že svätý Lukáš prekračuje číslo 12, ktoré už vyjadruje univerzalitu. Pozerá za horizont Ázie a severozápadnej Afriky a doplňuje ďalšie tri prvky: „Rimania“, to znamená Západný svet, „Židia a prozelyti“, čím nanovo chápe jednotu medzi Izraelom a svetom a nakoniec „Kréťania a Arabi“, ktorí predstavovali Západ a Východ, ostrovy a pevninu. Toto otvorenie horizontov potvrdzuje naďalej novosť Krista v dimenzii ľudského priestoru v dejinách národov: Duch svätý priťahuje ľudí a národy a ich prostredníctvom prekonáva múry a bariéry.

Na Turíce sa Duch Svätý ukazuje ako oheň. Jeho plameň zostúpil na zhromaždených učeníkov, zapálil sa v nich a daroval im novú zanietenosť Božiu. Tak sa uskutočňuje to, čo predpovedal Pán Ježiš: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem a čo iné chcem, len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49) Apoštoli spolu s veriacimi rôznych spoločenstiev niesli tento božský plameň až na „koniec zeme“. Otvorili tak ľudstvu cestu, žiarivú cestu. Spolupracovali tak s Bohom, ktorý svojím ohňom chce obnoviť tvár zeme. Tento oheň je celkom odlišný od tých, ktoré sú spôsobené vojnami a bombami! Ako je odlišné Kristovo vzplanutie šírené Cirkvou v porovnaní s požiarmi, ktoré spôsobili diktátori všetkých čias, vrátane minulého storočia, ktoré za sebou nechávajú spálenú zem! Plameň Boží, plameň Ducha Svätého je rovnaký ako oheň kríka, ktorý vzplanul ale nezhorel (porov. Ex 3,2). Je to plameň, ktorý horí, ale neničí; ba dokonca vzplanie tak, že roznecuje tie najlepšie a najopravdivejšie stránky človeka a ako pri tavení sa vynára vnútorná forma, jeho povolanie k pravde a láske.

Jeden z cirkevných otcov, Origenes, v jednej zo svojich homílií o Jeremiášovi prináša výrok, ktorý je pripisovaný Ježišovi, nenachádza sa vo Svätom Písme, ale možno je autentický. Znie takto: „Kto je u mňa, je blízko ohňa“ (Homília o Jeremiášovi L. I [III]). V Kristovi totiž prebýva plnosť Božstva, ktorá je v Biblii prirovnávaná k ohňu. Pred chvíľou sme poznamenali, že oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí teda v človeku niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu. Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme „popálení“ a radšej zostávame takí, akí sme. To vyplýva zo skutočnosti, že náš život sa nezriedka zakladá na majetníckej logike, na vlastnení a nie darovaní. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery. Sú tu obavy, že sa budú musieť zriecť niečoho krásneho, k čomu sú pripútaní; obavy z toho, že nasledovanie Krista nás pripraví o slobodu, o isté skúsenosti, o časť nás samotných. Na jednej strane chceme byť s Ježišom, nasledovať ho zblízka a na druhej strane máme strach z dôsledkov, ktoré to prináša.

Drahí bratia a sestry, vždy potrebujeme počuť slová Pána Ježiša, ktoré často opakoval svojím priateľom: „Nebojte sa“. Ako Šimon Peter a iní, i my musíme dovoliť, aby jeho prítomnosť a jeho milosť premenila naše srdce, nestály subjekt ľudských slabostí. Musíme vedieť uznať, že niečo stratiť, ba i seba samých kvôli pravému Bohu, Bohu lásky a života, je v skutočnosti zisk a znovunájdenie seba samého plnším spôsobom. Kto sa zveril Ježišovi, zakúša už v tomto živote pokoj a radosť srdca, ktoré svet nemôže dať a nemôže ich ani vziať, ak nám ich Boh raz daroval. Má teda význam nechať sa dotknúť ohňom Ducha Svätého! Bolesť, ktorú nám spôsobuje, je nevyhnutná k našej premene. Je to realita kríža: nie zbytočne je „oheň“ v Ježišovej terminológii výrazom predovšetkým pre tajomstvo kríža, bez ktorého neexistuje kresťanstvo. Preto osvietení a posilnení týmito slovami života pozdvihnime našu prosbu: Príď, Duchu Svätý, zapáľ v nás oheň svojej lásky! Vieme, že je to odvážna modlitba, ktorou prosíme o to, aby sa nás dotkol Boží plameň. Ale predovšetkým vieme, že tento – a iba tento - plameň má moc nás zachrániť. Nechceme obranou svojho života stratiť ten večný, ktorý nám chce darovať Boh. Potrebujeme oheň Ducha Svätého, pretože jedine Láska zachraňuje. Amen.

Preklad: Peter Dufka




( TK KBS, RV pd; dj )



Mediálna spolupráca

Administrátor a autor web stránky:
Ing. Vladimír Chrenko

Web stránka obsahuje fotografie od uvedených autorov i ostatných prispievateľov:
Jozef Matúš - grafik
Roman Fabík - https://www.rmcphotography.sk/
Samuel Dostál - https://www.facebook.com/samuel.dostal.art
Peter Faltys - https://www.instagram.com/peterfaltys/

ĎAKUJEME! Zavrieť okno

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Topoľčany

Nám. M. R. Štefánika 34/61
955 01 Topoľčany
E-mail: topolcany.fara@gmail.com
Tel.: 038 / 53 263 02
Nemocničný mobil: 0904 / 009 524
IČO: 34075771
DIČ: 2021306826
Číslo účtu Farnosti Topoľčany vedený v Slovenskej sporiteľni:
SK07 0900 0000 0000 3851 2757

Zavrieť okno
Open popup