Homília pápeža Benedikta XVI. na Kvetnú nedeľu

Homília pápeža Benedikta XVI. na Kvetnú nedeľu

Drahí bratia a sestry, milí mladí!

Evanjelium požehnania ratolestí, ktoré počúvame zhromaždení tu na Námestí sv. Petra, sa začína slovami: „Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzaleme“ (Lk 19, 28). Hneď na začiatku liturgie dnešného dňa Cirkev už vopred odpovedá na toto evanjelium a hovorí: „Nasledujme Pána“. Tým sa jasne vyjadruje téma Kvetnej nedele. Je ňou nasledovanie. Byť kresťanmi znamená považovať cestu Ježiša Krista za správnu cestu ako byť ľuďmi – je to cesta, ktorá vedie k cieľu, k plne realizovanému a autentickému ľudstvu. Osobitným spôsobom by som chcel zopakovať všetkým mladým chlapcom a dievčatám v tento XXV. Svetový deň mládeže, že byť kresťanmi znamená byť na ceste, že je to putovanie, kráčanie spolu s Ježišom Kristom. Kráčanie tým smerom, ktorý nám on ukázal a stále ukazuje.

O aké smerovanie vlastne ide? Ako ho možno nájsť? Veta z nášho evanjelia nám ponúka v tomto smere dve usmernenia. Predovšetkým hovorí, že ide o výstup. To má najmä veľmi konkrétny význam. Jericho, kde sa začala posledná etapa Ježišovho putovania, sa nachádza 250 metrov pod úrovňou mora, kým Jeruzalem – cieľ jeho cesty – leží 740 – 780 metrov nad úrovňou mora: teda výstup takmer tisíc metrov. Táto vonkajšia cesta je však predovšetkým obrazom vnútorného pohybu nášho života, ktorý sa uskutočňuje nasledovaním Krista: je vo výstup na pravú výšku ľudského bytia. Človek si môže vybrať aj pohodlnú cestu a vyhnúť sa každej námahe. Môže zostúpiť aj smerom nadol, do vulgárnosti. Môže sa topiť v močiari lži a nečestnosti. Ježiš kráča pred nami, a stúpa smerom nahor. On nás vedie k tomu, čo je veľké, čisté, vedie nás k zdravému vzduchu výšok: k životu podľa pravdy, k odvahe ktorá sa nedá zastrašiť bľabotaním prevládajúcich názorov; k výške, ktorá podporuje a pomáha blížnemu. Vedie k ochotnej službe trpiacim a opusteným; k vernosti, ktorá stojí na strane blížneho aj keď sa situácia stáva ťažkou. Vedie k ochote preukázať pomoc; k dobrote, ktorá sa nedá odzbrojiť ani nevďakom. Ježiš nás vedie k láske – vedie nás k Bohu.

„Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema“. Ak čítame slová tohto evanjelia v kontexte Ježišovej cesty ako celku – cesty ktorá v skutočnosti pokračuje až do konca čias - v naznačení cieľa cesty, „Jeruzalema“, môžeme objaviť viaceré roviny. Treba ním samozrejme chápať samotné miesto, Jeruzalem: je to mesto, v ktorom sa nachádza Boží chrám, ktorého jedinečnosť mala pripomínať jedinečnosť samého Boha. Toto miesto nám teda hlása predovšetkým dve veci: z jednej strany hovorí, že na celom svete je len jeden Boh a nesmierne presahuje všetky naše miesta a časy; je to ten Boh, ktorému patrí celé stvorenie. Je to Boh, ktorého všetci hľadajú v najväčšej hĺbke svojho bytia, a ktorého všetci nejakým spôsobom aj poznajú. Tento Boh si však dal meno. Dal sa nám poznať a s ľuďmi nadviazal spoločné dejiny; vybral si jedného človeka – Abraháma – ako východiskový bod týchto dejín. Nekonečný Boh je súčasne blízky Boh. On, ktorého nemožno uzatvoriť do žiadnej budovy, chce napriek tomu bývať medzi nami, byť úplne s nami.

Ak Ježiš spolu s putujúcim Izraelom stúpa k Jeruzalemu, ide tu preto, aby s Izraelom slávil Veľkú noc: pamiatku oslobodenia Izraela – pamiatku, ktorá je vždy súčasne nádejou na definitívne oslobodenie, ktoré nám Boh daruje. A Ježiš vystupuje na tieto sviatky vo vedomí, že on sám je Baránkom, na ktorom sa uskutoční to, o čom hovorí Kniha Exodus: bezchybný baránok, samček, ktorý je v podvečer obetovaný pred očami celého Izraela ako „večité ustanovenie“ (porov. Ex 12, 5-6. 14). A napokon Ježiš vie, že jeho cesta pôjde ešte ďalej, že neskončí na kríži. Vie, že jeho cesta prenikne cez závoj medzi týmto svetom a Božím svetom; že vystúpi až k Božiemu trónu a vo svojom tele zmieri Boha a človeka. Vie, že jeho vzkriesené telo bude novou obetou a novým chrámom; že okolo neho zástupy anjelov a svätých vytvoria nový Jeruzalem, ktorý je v nebi a je zároveň aj na zemi, pretože svojou smrťou otvoril brány medzi nebom a zemou. Jeho cesta vedie ponad vrchol chrámovej hory, až do výšok samého Boha: toto je ten veľký výstup, do ktorého pozýva nás všetkých. Ježiš zostáva stále s nami tu na zemi a je stále aj pri Bohu, vedie nás tu na zemi a ponad našu zem.

Tak sa v šírke Ježišovho výstupu stávajú viditeľnými dimenzie nášho nasledovania – cieľ, ku ktorému nás chce priviesť: až do Božích výšok, do spoločenstva s Bohom, k tomu, aby sme boli spolu s Bohom. Toto je ten pravý cieľ a spoločenstvo s ním je cestou. Byť v spoločenstve s ním znamená byť na ceste, znamená neustály výstup k opravdivej výške nášho povolania. Kráčať spolu s Ježišov znamená súčasne vždy aj kráčať v spoločnom „my“ tých, ktorí ho chcú nasledovať. Vovádza nás do tohto spoločenstva. Pretože cesta k pravému životu, k tomu že sa pripodobníme vzoru Božieho Syna Ježiša Krista presahuje naše vlastné sily, toto kráčanie vždy znamená aj to, že sme nesení. Sme takpovediac na jednom lane s Ježišom Kristom – spolu s ním na výstupe do Božích výšok. On nás ťahá a drží. Súčasťou nasledovania Ježiša je aj to, že sa necháme napojiť na takéto lano, že prijímame skutočnosť, že to nedokážeme sami. Jej súčasťou je aj tento úkon pokory, vstúpenie do spoločného „my“ Cirkvi; pripnutie sa na lano, zodpovednosť spoločenstva – aby sme lano nepretrhli tvrdohlavosťou a mudrlantstvom. Pokorne veriť spolu s Cirkvou, na ktorú sme naviazaní pri výstupe k Bohu je základnou podmienkou nasledovania. K tomuto vedomiu že spolu visíme na jednom lane patrí aj to, že sa nesprávame ako vlastníci Božieho slova, že nebežím za pomýlenou ideou emancipácie. Pokora toho, že sme odkázaní na seba a tvoríme jeden celok, je pre výstup základná. Jej súčasťou je aj to, že vo sviatostiach sa necháme vždy znova viesť za ruku Pánom, že ním sa necháme očisťovať a posilňovať, že prijímame disciplínu výstupu, aj keď sme unavení.

Napokon musíme povedať ešte toto: k výstupu do výšok Ježiša Krista, k výstupu až do Božej výšky patrí aj kríž. Tak ako v bežnom živote nemožno dosiahnuť veľké výsledky bez odriekania a tvrdého cvičenia, ako radosť z veľkého objavu vo vede alebo pravá zručnosť sa vždy spája s disciplínou, s námahou učenia sa, tak cesta k samotnému životu, k realizácii vlastného ľudstva, sa viaže na spoločenstvo s tým, ktorý vystúpil do Božích výšok prostredníctvom kríža. V konečnom dôsledku, kríž je vyjadrením toho, čo znamená láska: len ten, kto stratí sám seba, ten sa aj nájde.

Ak zhrnieme, čo sme povedali, nasledovanie Krista si ako prvý krok vyžaduje prebudiť sa z nostalgie po autentickom spôsobe ako byť ľuďmi a tak sa prebudiť pre Boha. Ďalej to znamená pripojiť sa k tým, k spoločenstvu Cirkvi. V spoločnom „my“ Cirkvi vstupujeme do spoločenstva s „Ty“ Ježiša Krista a dosahujeme tak cestu k Bohu. Okrem toho sa vyžaduje, aby sme počúvali Slovo Ježiša Krista a žili ho: vo viere, nádeji a láske. Tak sme na výstupe k definitívnemu Jeruzalemu a už odteraz sa v ňom istým spôsobom nachádzame, v spoločenstve všetkých Božích svätých.

Naše putovanie v nasledovaní Krista nesmeruje k nejakému pozemskému mestu, ale k novému Božiemu mestu, ktoré rastie uprostred tohto sveta. Putovanie k pozemskému Jeruzalemu však môže byť práve pre nás kresťanov užitočným prvkom na tejto ešte väčšej ceste. Aj ja som spojil v mojom putovaní do Svätej Zeme minulého roku tri významy. Predovšetkým som myslel na to, že aj nám sa môže pri takej príležitosti stať to, čo hovorí svätý Ján na začiatku svojho Prvého listu: to, čo sme počuli, môžeme istým spôsobom aj vidieť, dotýkať sa našimi rukami (porov. 1 Jn, 1, 1). Viera v Ježiša Krista nie je výmysel legiend. Zakladá sa na udalostiach, ktoré sa skutočne stali. Tieto udalosti my môžeme takpovediac kontemplovať a dotýkať sa ich. Je dojemné byť v Nazarete na mieste, kde sa anjel zjavil Márie a odovzdal jej úlohu stať sa Matkou Vykupiteľa. Je dojemné byť v Betleheme na mieste, kde Slovo, ktoré sa stalo telo, prišlo prebývať medzi nami; kráčať po miestach, kde sa Boh chcel stať dieťaťom. Je dojemné stúpať na Kalváriu, až na miesto, kde Ježiš zomrel za nás na kríži. A napokon stáť pred prázdnym hrobom, modliť sa tam, kde spočívalo jeho sväté telo a kde sa na tretí deň odohralo vzkriesenie. Sledovať Ježišove vonkajšie cesty nám má pomáhať, aby sme kráčali radostnejšie a s novou istotou po vnútorných cestách, ktoré nám on ukázal, a ktorými je on sám.

Keď ideme do Svätej Zeme ako pútnici, ideme tam aj preto – a toto je druhý aspekt – aby sme tu boli poslami pokoja, s výzvou pre všetkých spraviť všetko, aby sa toto miesto, ktoré nesie meno „pokoj“, stalo skutočne miestom pokoja. Tak sa putovanie súčasne stáva – a to je tretí aspekt – povzbudením pre kresťanov, aby zotrvali v krajine svojho pôvodu a aby sa v nej intenzívne angažovali za pokoj.

Vráťme sa ešte raz k liturgii Kvetnej nedele. V modlitbe, pri ktorej sú požehnané ratolesti sa modlíme, aby sme v spoločenstve s Kristom mohli prinášať ovocie dobrých skutkov. Z nesprávnej interpretácie svätého Pavla sa v priebehu dejín až po dnes vyvinul názor, akoby dobré skutky neboli súčasťou kresťanského života, alebo nemali význam pre spásu človeka. Ak Pavol hovorí, že skutky nemôžu človeka ospravedlniť, to neprotirečí dôležitosti správneho konania, a ak hovorí o konci zákona, nevyhlasuje za prekonané a bezvýznamné Desatoro Božích prikázaní. Nie je teraz potrebné uvažovať nad celou šírkou otázky, ktorá apoštola Pavla zaujímala. Dôležité je zdôrazniť, že výrazom „Zákon“ nemyslí na Desatoro prikázaní, ale komplexný životný štýl, ktorým sa mal Izrael chrániť pred pokušením pohanstva. Teraz však Kristus priniesol Boha ja pohanom. Im sa preto neukladá taká forma odlišovania sa. Im bol daný ako zákon jedine Kristus. Ten však znamená lásku k Bohu a k blížnemu a všetko, čo k nej patrí. Patrí k tejto láske aj Desatoro, ponímané novým a hlbším spôsobom, vychádzajúc z Krista; tie prikázania, ktoré nie sú ničím iným ako základnými pravidlami pravej lásky: predovšetkým a ako základný princíp úcta k Bohu, primát Boha, ktorý vyjadrujú prvé tri prikázania. Hovoria nám, že bez Boha sa nič nepodarí správnym spôsobom. Kto je tento Boh a aký je, to vieme z osoby Ježiša Krista. Ďalej nasleduje posvätnosť rodiny (štvrté prikázanie), svätosť života (piate prikázanie), usporiadanie manželstva (šieste prikázanie), spoločenský poriadok (siedme prikázanie), a napokon nedotknuteľnosť pravdy (ôsme prikázanie). Toto všetko je dnes maximálne aktuálne, a to aj v zmysle svätého Pavla, ak čítame v celkových súvisoch jeho listy. „Prinášať ovocie dobrých skutkov“: na začiatku Veľkého týždňa prosíme Pána aby nám všetkým vždy dával toto ovocie.

Na záver modlitby pri požehnaní ratolestí počujeme zvolanie, ktorým pútnici pozdravujú Ježiša pred bránami Jeruzalema. Sú to slová 118. Žalmu, ktoré pôvodne kňazi volali zo Svätého mesta a ktoré sa medzičasom stali vyjadrením mesiánskej nádeje: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“ (Ž 118, 26; Lk 19, 38). Pútnici vidia v Ježišovi toho, ktorý bol očakávaný od vekov, ktorý prichádza v mene Pánovom, ba podľa Lukášovho evanjelia tu ešte vkladajú jedno slovíčko: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Pokračujú zvolania, ktoré nám pripomína posolstvo anjelov na Vianoce, avšak obmieňa ich spôsobom, hodným zamyslenia. Anjeli hovorili o sláve Boha na výsostiach a o pokoji na zemi pre ľudí, zahrnutých Božou dobrotou. Pútnici pri vstupe do Svätého mesta hovoria: „Pokoj na nebi a sláva na výsostiach“. Vedia príliš dobre, že na zemi nieto pokoja. Tak je toto zvolanie vyjadrením hlbokej bolesti, no zároveň aj modlitbou nádeje: Nech ten, ktorý prichádza v mene Pánovom, prinesie na zem to, čo je na nebi. Jeho kraľovanie nech sa stane kraľovaním Boha, prítomnosťou Boha na zemi. Cirkev pred eucharistickým premenením spieva slová žalmu, ktorým pozdravovali Ježiša pred jeho vstupom do Svätého mesta: pozdravuje Ježiša ako kráľa, ktorý prichádza od Boha a v Božom mene prichádza medzi nás. Aj dnes je tento radostný pozdrav zároveň prosbou a nádejou. Prosíme Pána, aby nám priniesol nebo: slávu Bohu a pokoj ľuďom. Tento pozdrav chápeme v duchu prosby v modlitbe Otčenáš: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi!“. Vieme, že nebo je nebo, miesto slávy a pokoja, pretože tam úplne vládne Božia vôľa. A vieme aj to, že zem nebude nebom, kým sa na nej neuskutoční Božia vôľa. Pozdravujme teda Ježiša, ktorý prichádza z neba a prosme ho, aby nám pomáhal poznať a plniť Božiu vôľu. Aby Božie kráľovstvo vstúpilo do sveta a tak bol naplnený žiarou pokoja.
Amen.



( TK KBS, mg; pz )