Deň zasväteného života

Úplné znenie homílie pápeža Benedikta XVI. počas vešpier 2. februára 2010 na sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň Dňom zasväteného života:

Drahí bratia a sestry!

Na sviatok Obetovania Pána v chráme oslavujeme tajomstvo života Krista, viazané na predpis Mojžišovho zákona, ktorý rodičom prikazoval 40 dní po narodení prvorodeného putovať do Jeruzalemského chrámu, aby svojho syna obetovali Pánovi a tiež kvôli rituálnej očiste matky (porov. Ex 13,1-2.11-16, Lv 12,1-8). Aj Mária a Jozef vykonali tento obrad obetujúc podľa Zákona pár hrdličiek alebo dva holúbky. Čítajúc o týchto udalostiach hlbšie, pochopíme, že to bol Boh sám, ktorý prezentoval svojho jednorodeného Syna ľuďom prostredníctvom slov starca Simeona a prorokyne Anny. Simeon totiž predstavuje Ježiša ako „spásu“ ľudstva, „svetlo“ všetkých národov a „znamenie, ktorému budú odporovať“, aby vyšlo najavo zmýšľanie sŕdc (porov. Lk 2,29-35). Na Východe sa tento sviatok nazýval Hypapante, sviatok stretnutia: Totiž Simeon a Anna, ktorí stretnú Ježiša v chráme a spoznávajú v ňom dávno očakávaného Mesiáša, predstavujú ľudstvo, ktoré sa stretáva so svojím Pánom v Cirkvi. Následne sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, vyzdvihnúc predovšetkým symbol svetla a procesiu so sviecami, s čím súvisí vznik pojmu “Hromnice”. Tento viditeľný symbol chce dať najavo, že Cirkev sa stretáva vo viere s tým, ktorý je “svetlom národov” a prijíma ho so všetkým odhodlaním svojej viery niesť toto “svetlo” svetu.

Ctihodný Ján Pavol II. v roku 1997 rozhodol, aby sa v tento liturgický sviatok v celej Cirkvi slávil zvláštny Deň zasväteného života. Zasvätenie Božieho Syna, symbolizované jeho uvedením do chrámu, je totiž vzorom pre každého muža a ženu, ktorí celý svoj život zasväcujú Pánovi. Zmysel tohto dňa je trojaký: v prvom rade chváliť Pána a ďakovať mu za dar zasväteného života; po druhé presadzovať v celom Božom ľude jeho povedomie a vážnosť; a napokon pozvať všetkých, ktorí plne darovali svoj život evanjeliu, k oslave zázrakov, ktoré s nimi urobil Pán. Spolu s poďakovaním za to, že ste v tento deň, ktorý je vám venovaný, prišli v takom hojnom počte, chcem obzvlášť srdečne pozdraviť každého z vás: rehoľníkov, rehoľnice a zasvätené osoby, s vyjadrením úprimnej blízkosti a hlbokého ocenenia dobra, ktoré robíte v službe Božiemu ľudu.”

Krátke čítanie z Listu Hebrejom, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli, dobre zhrňuje motívy, ktoré stoja na počiatku tejto významnej a krásnej príležitosti a ponúka nám niekoľko podnetov k reflexii. Tento text – ide o dva, ale veľmi obsažné verše – otvára druhú časť Listu Hebrejom a uvádza ústrednú téma Krista veľkňaza. Je potrebné zobrať do úvahy i predchádzajúci verš, ktorý hovorí: „Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania“ (Hebr. 4,14). Tento verš ukazuje Ježiša, ktorý vystupuje k Otcovi; nasledujúci verš predstavuje, ako zostupuje k ľuďom. Kristus je predstavený ako Sprostredkovateľ: je pravý Boh a pravý človek a preto patrí skutočné k božskému i ľudskému svetu.

Práve a jedine na základe tejto viery, tohto vyznania viery v Ježiša Krista, jediného a definitívneho Sprostredkovateľa, má zmysel zasvätený život v Cirkvi, život zasvätený Bohu prostredníctvom Krista. Má zmysel jedine vtedy, pokiaľ On je skutočne prostredníkom medzi Bohom a nami. Inak by išlo len o akúsi formu vytrženia alebo úniku. Pokiaľ by Kristus nebol skutočne Bohom a súčasne plne človekom, zmizol by základ každého kresťanského zasvätenia muža a ženy. Zasvätený život totiž dosvedčuje a „mocným“ spôsobom vyjadruje práve vzájomné hľadanie Boha a človeka, lásku, ktorá ich priťahuje. Zasvätená osoba je už samotným faktom svojej existencie pre všetkých, ktorí sa s ňou stretnú, „mostom“ k Bohu, odkazom, ukazovateľom. A toto všetko na základe prostredníctva Ježiša Krista, zasväteného Otcovi. Základom je On! On, ktorý zdieľal s nami našu krehkosť, aby sme mohli mať účasť na jeho božskej prirodzenosti.

Okrem viery kladie tento text dôraz skôr na „dôveru“, s ktorou môžeme pristúpiť k „trónu milosti“, pretože sám náš najvyšší veľkňaz bol vyskúšaný vo všetkom možnom, ako my. Môžeme „dosiahnuť milosrdenstvo“, „nájsť milosť“ a „dosiahnuť pomoc, kedykoľvek ju potrebujeme“. Zdá sa mi, že tieto slova obsahujú veľkú pravdu a súčasne sú veľkou útechou pre nás, ktorí sme dostali dar a záväzok zvláštneho zasvätenia v Cirkvi. Myslím zvlášť na vás, drahí bratia a sestry. Vy ste pristúpili s úplnou dôverou k „trónu milosti“, ktorým je Kristus, k jeho krížu, k jeho božskej prítomnosti v Eucharistii. Každý z vás pristúpil k Nemu ako k zdroju čistej a večnej Lásky, tak veľkej a krásnej Lásky, že zasluhuje všetko, ba dokonca viac než naše všetko, pretože jeden celý život nestačí na splatenie toho, čím je Kristus a toho, čo pre nás urobil. Vy ste však pristúpili a každý deň pristupujete k Nemu i preto, aby ste našli pomoc v príhodnom čase a v hodine skúšky.

Zasvätené osoby sú zvláštnym spôsobom povolané byť svedkami Pánovho milosrdenstva, v ktorom človek nachádza svoju spásu. Majú živú skúsenosť s Božím odpustením, lebo majú vedomie, že sú osobami spasenými, že sú veľkými, keď si uznajú svoju malosť, že sa cítia obnovenými a obklopenými svätosťou Boha, keď uznajú vlastnú hriešnosť. Preto aj pre dnešného človeka zasvätený život zostáva privilegovanou školou „skrúšenosti srdca”, pokorného uznania vlastnej biedy, ale rovnako zostáva školou viery v milosrdenstvo Boha, v jeho lásku, ktorá nikdy neopustí. Naozaj, čím viac sa približujeme k Bohu, tým sme mu bližšie, a tým sme užitočnejší pre druhých. Zasvätené osoby zakúšajú milosť, milosrdenstvo a odpustenie Boha nielen pre seba, ale aj pre blížnych, sú povolané nosiť v srdci a modlitbe utrpenia a očakávania ľudí, zvlášť tých, čo sú vzdialení od Boha. Najmä komunity, ktoré žijú v klauzúre a majú špecifický záväzok vernosti „prebývania s Pánom“, „zotrvávania pod krížom“, plnia v hojnosti túto zástupnú úlohu; spojené s Kristovým utrpením berú na sebe utrpenie a skúšky druhých a s radosťou ponúkajú všetko pre spásu sveta.

Drahí priatelia, nakoniec chceme pozdvihnúť k Pánovi hymnus vďakyvzdania a chvály za samotný zasvätený život. Keby neexistoval, o koľko by bol svet chudobnejší! Napriek povrchným súdom o jeho prospešnosti, je zasvätený život dôležitý práve preto, že je znamením nezištnosti a lásky, a to tým viac v spoločnosti, ktorej hrozí, že sa zadusí v záplave pominuteľnosti a prospechárstva (porov. Vita consecrata, 105). Zasvätený život však svedčí o prekypujúcej láske, ktorá núti „stratiť“ svoj vlastný život ako odpoveď na prekypujúcu lásku Pána, ktorý ako prvý „stratil“ svoj život pre nás. Myslím v tejto chvíli na zasvätené osoby, ktoré zakúšajú ťažkosti každodennej námahy, zbavené ľudského potešenia. Myslím na starších rehoľníkov a rehoľnice, chorých a na tých, ktorí pri svojom apoštoláte pociťujú ťažkosti. Nikto z nich nie je neužitočný, pretože Pán ich pridružuje k „trónu milosti“. Naopak, sú drahocenným darom pre Cirkev a pre svet, smädný po Bohu a jeho Slove.

Plní dôvery a uznania obnovme i my gesto úplnej odovzdanosti seba samých vstupom do chrámu. Kňazský rok je pre rehoľných kňazov ďalšou príležitosťou, aby zintenzívnili cestu posväcovania a pre všetky zasvätené osoby je podnetom sprevádzať a podporovať ich kňazskú službu vrúcnou modlitbou. Tento milostivý rok vyvrcholí v Ríme v priebehu júna na medzinárodnom stretnutí kňazov, na ktoré pozývam všetkých, ktorí plnia kňazskú službu. Pristupujeme k Bohu trikrát svätému, aby sme mu darovali náš život a naše poslanie, osobné i komunitné. Poslanie mužov a žien zasvätených Božiemu kráľovstvu. Vykonajme toto vnútorné gesto v dôvernom duchovnom spoločenstve s Pannou Máriou. Kontemplujme ju, keď privádza dieťa Ježiša do chrámu, a uctievajme ju ako prvú a dokonalú zasvätenú osobu, nesenú tým Bohom, ktorého ona sama nesie v náručí. Chudobná a poslušná Panna, celá oddaná nám, pretože si celá oddaná Bohu. V jej škole a s jej materskou pomocou obnovme svoje „tu som“ a svoje „fiat“. Amen.





( TK KBS, RV pd, dj; dj )

Evanjelium - Piata nedeľa v Cezročnom období.