HRDINSKÁ MATKA

Hrdinstvom nazývame schopnosť človeka vykonať mimoriadne dobré skutky. Sú hrdinovia, čo vykonali jeden skutok, napríklad s nasadením vlastného života zachránili život človeka. Ale sú i takí hrdinovia, ktorí dôležité dobré skutky robia denne, stále a veľa rokov.

Hrdinstvom nazývame schopnosť človeka vykonať mimoriadne dobré skutky. Sú hrdinovia, čo vykonali jeden skutok, napríklad s nasadením vlastného života zachránili život človeka. Ale sú i takí hrdinovia, ktorí dôležité dobré skutky robia denne, stále a veľa rokov. Takáto činnosť nevyniká, lebo sa opakuje a je súčasťou nášho života. Príbeh mojej matky je zaujímavý, príkladný a poučný. Celý život som myslel na to, že o ňom vydám svedectvo. O to viac v posledných rokoch, keď sa venujem medicínskej etike. Rád by som bol, keby ste tento príbeh uverejnili v máji, keď je Deň matiek. Bol by to synovský dar k jej deväťdesiatke. Ona si dlhé roky predpláca Posla...

Roku 1924 v horskej drevenej dedinke Vlkolínec dvadsaťštyriročná žena porodila tretie zdravé dieťa. Po pôrode náhle dostala vysoké teploty, kàče a zomrela. Tri detičky, a to päťročný a trojročný chlapec a novonarodené dievčatko, zostali bez matky. Otec rodiny bol roľníkom a sezónnym drevorubačom. Ovdovel tridsaťjedenročný. Starosť o deti prešla na príbuzných, ktorí bývali blízko. Z otcovej strany matka, traja bratia a sestra bývali v tom istom dome a postarali sa o dvoch chlapčekov. Druhá strana príbuzných po zomretej, matka a šestnásťročná sestra Margita si vzali do opatery novonarodené dievčatko.

Míňali sa mesiace a trom detičkám sa dobre darilo. Boli pekné, dobré, zdravé, roztomilé. Denne do domácnosti otca chodili matka i sestra zomrelej. Ženy v dedine začali robiť kombinácie a vyslovili definitívny návrh: Bolo by dobre, keby sa sestra zomrelej vydala za vdovca, a to už aj preto, že vdovec bol dobrý, usilovný a starostlivý človek. Tetky si povedali: "Veď jej len dobre bude, príde do hotového. Jano našporil peniaze a kupuje dom s veľkým samostatným dvorom po starom kostolníkovi." Nikto sa nepýtal dievčaťa, či chce toho vdovca s troma deťmi. Len jej otec, ktorý ju mal veľmi rád, bol smutný. Vybadal, že dievča má vyhliadnutého iného mládenca, ktorý bol na vojne a s ktorým si písalo. Nápor dediny však neprestával. Dievča sa zahľadelo do krásnej tváričky a žiariacich modrých očí malej Márie. Úsmevy už vyše polročného dievčatka boli také vábivé, že sa v Margite prebudila materinská láska. Aj chlapčekovia boli milí. A keď aj birmovná mať (jej pekná smrť je opísaná v 1. Čísle Posla z r.1996), ktorú si veľmi vážila, rozumne jej vysvetlila celú situáciu, podvolila sa nahováraniu celej dediny. A tichá svadba bola do roka od smrti jej sestry. Jej muž bol človek spravodlivý, s prirodzenou inteligenciou, iniciatívny a veľmi pracovitý. Kúpili si dom, opravili a nasťahovali sa doň. Do tejto situácie som sa narodil ja a potom prišla na svet moja sestra. Takže dvadsaťročná žena útlejšia postavou mala na starosti päť malých detí. Na prácu okolo domácnosti bola sama. Gazdovstvo tvorili dve kravy, dva voly, 20-25 oviec, dve prasiatka a kàdeľ sliepok. Otec chcel mať viacej kusov dobytka a aby to uživil, kupoval plané, ale lacné role a lúky. To bolo náročnejšie na prácu, do ktorej sme boli plne zapojení všetci už od útleho veku. Otec robil veľa. Aj zarobil a bol starostlivý o všetko. Po desiatich rokoch pribudli nám ešte brat a sestra. Dohromady matka vychovala sedem detí.

Naše detstvo bolo veselé a prekrásne. To nám nevadilo, že sme spali v posteli po dvoch, spolu deviati v jednej izbe 5x5 metrov. Veď sme žili v prírode. Mať nás mala všetkých rovnako rada a nikdy som nespozoroval, že by sa ináč správala k starším súrodencom. Bola šikovná. Doma upečený chlieb chutil aj bez nátierky. V podvečer, keď došla domov z poľa, za jedinú hodinu stvorila "stvorila" veľkú misu halušiek s bryndzou alebo kapustou, prípadne s tvarohom či lekvárom. Za päť minút bola päťlitrová misa prázdna.

Keď sme vyrástli, vyleteli sme ďaleko od láskou vystlaného hniezda. Otec zomrel pred tridsiatimi rokmi a matka zostala sama. Staršia sestra Mária zomrela v Martine ako zdravotná sestra v ráde vincentiek. Nakazila sa tuberkulózou pri práci roku 1949, keď ešte nebola dostatočná liečba. Ona bola tým dievčatkom, ktoré matku pripútalo do rodiny vdovca. Dnes, keď pozerám na tie ruky s deformovanými a zhrubnutými prstami, hodnotím ich ako posvätné. Veď toľko sa narobili v zemi pri okopávaní, plení, hrabaní, pri dojení, miesení cesta, škrabaní zemiakov, pri šití, praní, pri pradení vlny, konopí a ľanu, pri maľovaní domu atď. S citom vďaky hľadím na ňu, ako sa prechádza po izbe s ružencom v ruke. Duševne svieža si číta pre seba alebo pre pravnúča. Obdivujem jej duševný pokoj. Je vyrovnaná. Už sa jej obrátilo na 90 rokov. Je pripravená predstúpiť pred Stvoriteľa s vierou, ktorú zdedila po predkoch ako samozrejmú a neochvejnú. Pri všetkých životných ťažkostiach bola a je pre nás posilou svojou nádejou, láskou, ktorú celou dušou i telom dávala rodine, desiatkam vnúčat a pravnúčat i každému, koho stretla.

Ako lekár aj dnes vidím hrdinské matky. Napríklad tie, čo vychovávajú telesne a duševne postihnuté deti. Alebo tie, čo prevažnú časť svojho života obetujú za svoje pomýlené deti. Nevzdávajú sa, vydržia aj trápenie. Nakoniec ich modlitby bývajú vyslyšané a ich deti zomierajú zmierené s Bohom. Keď sa obzrieme okolo seba, uvidíme dosť hrdinských matiek. Buďme s nimi solidárni!

(text prevzatý: http://www.babalovci.sk/
pieseň prevzatá: http://lst.science.upjs.sk/2002/album.htm)