Narodila sa: 27. august 1910, Skopje (Macedónia) 
Zomrela: 5. septembra 1997, Kalkata (India)

Agnes Gonxha Bojaxhiu známa ako „matka Tereza“, alebo aj „Tereza z Kalkaty“, bola najmladšou z troch detí; jej sestra Age sa narodila v roku 1904 a brat Lazar v roku 1907.

Narodila sa ako dcéra do majetnej albánsko-katolíckej rodiny v Skopje, dnešného hlavného mesta Macedónie. V roku 1910 bolo toto malé mestečko súčasťou Osmanskej ríše. V detstve ju oslovavali namiesto Tereza Gonxha, čo znamená „púčik kvetu“.

Pramene jej angažovanosti boli v hlbokej viere v Boha, absolútna vernosť cirkvi a jej hlave – pápežovi. Veľmi skoro sa priblížila k bohu, nakoľko vo veku 12 rokov sa rozhodla stať sa mníškou. U svojho obecného farára sa stala členkou ženskej rehole, ktorá bola činná v Bengálsku (India). Hlavnou činnosťou rehole bolo školstvo. Vo veku 18 rokov požiadala o prijatie do Loretského rádu v Bengálsku. Loretský rád patril k medzinárodnému rádu, ktorý bol riadený v Bangálsku z Írska. Na jej žiadosť odpovedali, že jej cesta do Bengálska je možná len cez Írsko.

Dňa 26. septembra 1928 opustila Skopje a išla ako novicka do Írska. Ešte v ten rok, v novembri, opustila Írsko a odcestovala od Indie, kde sa začal jej noviciát. Počas tejto doby sa rozhodla, že ako príslušníka Karmelitániek, ktorým prisala svätosť v roku 1927, zmení svoje meno a prijme meno Tereza.

V roku 1931 tam zložila svoj prvý prísľub. Potom odcestovala do školy svätej Márie v Kalkate. Tu strávila sedem rokov, najprv ako učiteľka, neskôr ako riaditeľka. Odtiaľ pochádza aj označenie „Tereza z Kalkaty“.

Pri cestách po krajine a meste Kalkata sledovala v roku 1946 volanie Boha, aby sa venovala životu chudobných. Ale až o dva roky neskôr, v roku 1948, dostala povolenie opustiť rád. Cirkevné právo túto žiadosť označovalo ako „exklauzácia“; zostala mníškou s dovolením pracovať mimo konventu.

Od tejto chvíle žila v jednoduchom „práčskom oblečení“, ktoré sa skladalo z bieleho sári s modrým lemom, medzi najchudobnejšími z chudobných.

V roku 1965 založila s dovolením vtedajšieho pápeža Pavla VI. rád „Kongregácie misionárok lásky k blížnemu“. K tomuto rádu medzičasom patrí približne 4.000 rádových sestier a 500 rádových bratov v 123 krajinách na Zemi s asi 600 pobočkami.

V Kalkate založila tzv. „úmrtné domy“, v ktorých smrteľne chorí ľudia zo štvrti chudobných dostali posteľ, medicínsku starostlivosť, jedlo a ľudské zaobchádzanie. Ďalej adoptovala niekoľko tisíc detí, čím ich zachránila od beznádajeného života. Tento príklad bol prebraný v mnohých rádoch a našiel celosvetovú aplikáciu.

Za svoje pôsobenie obdržala v roku 1979 v Osle Nobelovú cenu za mier.

Na kritiku chýbajúcich lekárskych odborných vedomostí jej spolupracovníčok a na údajne nedostatočné lekárske a hygienicke podmienky v jej zariadeniach odpovedala: „Nie úspech, ale viera v Boha je dôležitá.“ Bola nasledovníčkou konzervatívej viery v Boha, čo vyjadrovala svojím odporom k rozvodom a predovšetkých bola proti akýmkoľvek druhom potratov. Kritici jej činnosti často poukazovali na to, že by jej malo ísť viac o zlepšenie stavu trpiacich núdzou, ako o „svetskú“ pomoc!

Umrela 5. septembra 1997. 

Dňa 19. októbra 2003 bola blahoslavená pred asi 300.000 veriacimi, v rámci 25 ročného pontifikátu pápeža Jána Pavla II. v Dóme sv. Petra.