Stromček

Bolo ráno. Drevorubač kráčal lesom. Zrazu ho ktosi oslovil.

Bolo ráno. Drevorubač kráčal lesom. Zrazu ho ktosi oslovil. Pozrel sa, nikoho nikde. Iba jeden stromček sa kýva a takto sa mu prihovorí: "Prosím ťa, vyrúb stromy okolo mňa. Zle sa mi rastie uprostred hory. Mám málo slnka. A títo, čo ma v rokoch i v raste predbehli, stláčajú mi hlavu k zemi a svojimi koreňmi mi po nohách stúpajú. Vetríku ku mne nedovolia a hladný som celý deň. Akože mám rásť? A ja by som sa chcel predsa rozviť, nabrať nha sile a o rok by som mohol byť pýchou kraja a tieňom chrániť sám celú stráň. Takto, v takýchto podmnienkach budem však stále tenký, dengľavý."
Tu si rubač popľul do dlaní a stromčeku vyplnil všetky priania. Keď bolo slnko v poludní, stromček stál už len sám na holom priestranstve. Ale netrónil v tejto sláve a samostatnosti dlho. Slnko ho pieklo, búrky a dažde prali doň. Raz sa oprel doňho prudký vietor a neobstál, ihneď sa vyvalil.
Bolo ráno. Drevorubač kráčal lesom. Ale nikto ho neoslovil. Stromček ležal na stráni mŕtvy. Drevorubač šiel ďalej a takto rozmýšľal: " Keby bol rástol horou obklopený, búrky by mu neboli ublížili. Staré stromy by mu boli ochranou. Pod ich strechou by bol vyrástol v taký strom, ktorému by sa i vetry boli vystúpili. Tatko však čo je z neho? Už len drevo."
Človek si často neuvedomuje alebo ani nechce uvedomiť, že ak robí ľuďom okolo seba stále po vôli, akú pohromu im chystá. Je to dobre vidieť najmä vo vzťahu rodičov ku svojim ďeťom. Zvykneme im dávať všetko, ale nie všetko osoží. Pohodlie a dobrácka povoľnosť už veľa v rodine zmarili. Učme sa preto radšej pokore a skromnosti a tak učme aj naše deti, aby sme dobre obstáli v búrkach života a boli na nich pripravení a pamätali na to, že nie všetko vždy pôjde podľa našich predstáv a priani.