Duchovné zamyslenie na 5. nedeľu v pôstnom období, 3. apríla 2022

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
K duchovnej kultúre očistenia duše a svedomia, nielen v Katolíckej cirkvi, po stáročia patrí prax sviatostného zmierenia s Bohom. V ňom môžeme z úst kňaza počuť jednu z najkrajších viet, keď nás po rozhrešení od hriechov prepúšťa zo spovednice slovami: „Pán Ježiš ti odpustil, choď v pokoji.“ Tieto slová porozumenia s našimi slabosťami sú Božím láskavým pohladením, aj gestom povzbudenia i odvahy do ďalšieho duchovného zápasu.

        Vo svätom evanjeliu dnešnej 5. nedele v pôstnom období (Jn 8, 1-11) priviedli zákonníci a farizeji pred Krista cudzoložnú ženu. Spýtali sa ho, čo povie na to, že ju idú podľa Mojžišovho zákona ukameňovať. Ježiš im, píšuc prstom po zemi, odpovedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8, 7). Nikto z nich nemal odvahu to urobiť a všetci postupne odišli. Ježiš sa ženy spýtal: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Odpovedala mu: „Nik, Pane.“ Ježiš jej na to: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 10-11).
        Táto udalosť je predmetom polemiky exegétov o autorstve sv. Jána. To preto, lebo v niektorých gréckych rukopisoch sa nachádza na inom mieste a v iných rukopisoch sa nenachádza vôbec. Z toho vyplýva, že nie je celkom isté, či ju napísal apoštol Ján alebo niektorý jeho učeník. Podľa štýlu jazyka si odborníci myslia, že tento text napísal sv. Lukáš. Isté pochybnosti o Jánovom autorstve nespochybňujú kanonickú inšpiráciu tohto historického textu (porov. pozn. k Jn 1-11). Kristove slová: „Ani ja ťa neodsudzujem“, lat. Nec ego te condemnabo, gr. Οὐδὲ ἐγώ σε ϰαταϰρίνω, Úde egó se katakrinó (Jn 8, 11), nám zjavujú milosrdnú Božiu lásku, čo je podstatou príbehu. Akékoľvek akademické polemiky, pre posilnenie viery a prehĺbenie vzťahu k Pánu Bohu, nemajú zásadnejší význam.
        Ježišove slová museli v objatí starovekej i starozákonnej tvrdosti žene znieť ako rajská hudba a neskutočná melódia súcitu i porozumenia k jej nie najčistejšiemu modelu života. V akejsi biblickej úvahe som čítal, prečo vraj Ježiš písal prstom po zemi. Údajne tam písal hriechy tých, ktorí chceli ženu kameňovať. Keď si ich prítomní muži prečítali na zemi, so zahanbením ticho odchádzali preč. Evanjelista Ján pripomína, že najprv odchádzali tí najstarší (porov. Jn 8, 9). Ctení starci mali dobrý dôvod k tomu, aby do zeme popísané hriechy nespájali s nimi, a tak sa rýchlo vytratili. Až priveľmi im záležalo na dobrej povesti.
        V niektorých prísnych kláštoroch mali vraj v minulosti mnísi túto stať pred ľuďmi zamlčovať, až vytrhávať z Biblie. Údajne tak robili zo strachu, aby si prostý človek udalosť dnešného evanjelia nevysvetlil zle a nemyslel si, že môže beztrestne páchať cudzoložstvo. Ježišovo súcitné milosrdenstvo im ani trochu nezapadalo do ich rigidno-puritánskej morálky. Keby mohli, boli by azda aj Krista „ukameňovali“, aby sa viac neskláňal k morálne padlým ľuďom, lebo sexuálnu čistotu považovali v živote za najdôležitejšiu. Kardinál Ratzinger v minulosti napísal niečo v tom duchu, že by sme nemali zabúdať na to, že hriechy proti čistote sú v dekalogu až na šiestom mieste. To znamená, že pred nimi sú ďaleko dôležitejšie príkazy, ktoré máme plniť bez toho, že by sme chceli bagatelizovať morálnu čistotu nášho života. Preto nás kardinál Ratzinger zároveň upozorňuje, že pokiaľ by sme chtíčom žiadostivosti tela a sexuálnych túžob nedali uzdu a opraty, tak nás povláčia, ako divé kone.
        Trest ukameňovania bol krutý. Vo význame bolesti ho prevýšilo iba ukrižovanie. Dodnes sa ukameňovanie popri krutom bičovaní používa v civilizáciách, ktoré sú vzdialené našej mentalite a západnému svetu. Pri Levej bráne v Jeruzaleme mu podľahol aj môj nebeský patrón, mladý diakon sv. Štefan. Vo vojnách každej doby, a najživšie to vidíme dnes, sú kameňovaní, bičovaní a na kríž pribíjaní nevinní ľudia a celé národy, lebo zákon lásky a bratstva na zemi je pošliapavaný ľuďmi bez elementárnej úcty k životu a k Stvoriteľovi.
        Svätý Otec František 21. marca 2022 vo Vatikáne pri stretnutí s talianskym združením Bol som smädný, povedal: „Prečo radšej nespojiť naše sily a zdroje, aby sme spoločne bojovali v skutočných civilizačných bojoch, v boji proti hladu a smädu, v boji proti chorobám a epidémiám, v boji proti chudobe a novodobému otroctvu. Prečo? Isté rozhodnutia nie sú neutrálne. Vyčleniť veľkú časť výdavkov na zbrojenie znamená stiahnuť ich odinakiaľ, čo znamená znova ich odobrať tým, ktorí nemajú to najnutnejšie. Výdavky na zbrane, to je škandál.“ Ľudia vo svojom zbrojnom šialenstve na seba vymysleli také zbrane, že ich totálne nasadenie by znamenalo apokalypsu. Keby prostriedky na ich vývoj a výrobu boli zamerali mierovým a rozvojovým smerom, všetko mohlo byť lacnejšie a nemuseli sme sa dnes obávať, či sa prebudíme do mierového rána alebo nás spáli výbuch jadrovej hlavice. Ľudia toľko odmietali čo len predstavu existencie pekla, až si ho v tej najžeravejšej forme vytvorili na zemi a pripravili sami pre seba. Neustále cynické rozbíjanie tabúl dekalógu a pošľapávanie Božích zákonov má ďaleko fatálnejšie dôsledky, ako sme si doposiaľ mysleli. Napriek tomu Ježiš hovorí: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33).
        V modlitbe zasvätenia Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, zo dňa 25. marca, s pápežom Františkom voláme: „Matka milosrdenstva, mnohokrát sme zakúsili tvoju prozreteľnú nehu, tvoju prítomnosť, ktorá nám prináša pokoj, pretože nás vždy vedieš k Ježišovi, Kniežaťu pokoja. Ale my sme stratili cestu pokoja. Zabudli sme na poučenie z tragédií minulého storočia, na obete miliónov ľudí, ktorí padli vo svetových vojnách. Nedbáme na záväzky, ktoré sme ako Spoločenstvo národov prijali, a zrádzame sny národov o mieri a nádeje mladých. Ochoreli sme na chamtivosť, uzavreli sme sa do nacionalistických záujmov, nechali sme sa vyprahnúť ľahostajnosťou a paralyzovať sebectvom. Uprednostnili sme ignorovanie Boha, žili sme s našimi klamstvami, živili agresiu, potláčali životy a hromadili zbrane, pričom sme zabudli, že sme strážcami svojho blížneho i samotného spoločného domova. Vojnou sme zničili záhradu zeme, hriechom sme zranili srdce nášho Otca, ktorý chce, aby sme boli bratmi a sestrami. Stali sme sa ľahostajnými voči všetkým a všetkému okrem seba. S hanbou hovoríme: Odpusť nám, Pane! Uhas nenávisť, utíš pomstu, nauč nás odpúšťať. Osloboď nás od vojny, ochráň svet pred jadrovou hrozbou. Tebe teda osobitným spôsobom zasväcujeme Rusko a Ukrajinu, aj budúcnosť celej ľudskej rodiny, potreby a očakávania národov, úzkosti a nádeje sveta.“
        Milí priatelia, český spisovateľ a básnik symbolizmu Otokar Březina povedal: „Kto uchvacuje z vecí tejto zeme viac, než je nevyhnutné pre udržanie života, pre dielo poznania a lásky, je spolupracovníkom smrti.“ Pokiaľ budú na svete ľudia, ktorí sú presvedčení, že šťastní môžu byť až vtedy, keď vlastnia miliardy a aspoň pol sveta, sú veľkým ohrozením pokoja. Ten dokážu tvoriť iba ľudia, ktorí majú v čistote v srdca a duše aj čistú myseľ. „Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás !“ (Ž 67, 2).