Duchovné zamyslenie na 4. nedeľu v pôstnom období, 27. marca 2022

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Holandský barokový maliar Rembrandt v r. 1669 namaľoval slávny obraz Návrat márnotratného syna. Otec na jeho obraze je starý a takmer slepý. Svojho navrátilého syna slabým zrakom už skoro nespoznáva, ale dobre ho vidí očami srdca, lebo ho nikdy neprestal milovať. Tento vzácny obraz je dnes súčasťou umeleckej zbierky v petrohradskej Ermitáži.

        Cez evanjelium 4. nedele v pôstnom období, ktorá má aj starobylý názov Laetare, čiže nedeľa radosti alebo veselosti, môžeme nahliadnuť do podobenstva o Márnotratnom synovi (Lk 15, 1-3. 11-32). Mladší syn „vstúpil teda do seba a povedal si: ´Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.´ I vstal a šiel k svojmu otcovi“ (Lk 15, 17-20). Toto krásne podobenstvo majstrovsky „namaľoval“ len sv. Lukáš.
        Ústrednými postavami fascinujúceho príbehu sú milujúci otec a jeho dvaja synovia. Toto literárne i duchovne nádherné podobenstvo hovorí o synovi, ktorému sa zunoval domov a hodnota otcovej lásky stratila na svojom lesku. Zatúžil po inom svete ďaleko od poznaných istôt. Bohémsky život a priatelia ho spočiatku napĺňali šťastím a radosťou, ale problém nastal, keď sa minuli peniaze. Vtedy začal spoznávať, že to boli falošní priatelia, ktorí ho nemali radi, ale iba sebecky využívali jeho zaslepenosť. Postupne prežíval reálny svet chudoby, hladu, chladných citov a sklamania. Keď pochopil, že sa má vo veľkom svete slobody horšie ako posledný sluha u jeho otca, nabral odvahu a kajúcne sa vrátil domov. Natešený otec s plačom vítal a vrúcne objímal svojho zablúdeného a navrátilého mladšieho syna. Od radosti rozkázal prichystať hostinu. Starší syn túto scénu z úzadia sledoval s nevôľou. Nemal radosť z návratu svojho brata, lebo ho nemiloval tak, ako jeho otec. Veľkodušná otcova láska ku kajúcemu dieťaťu je symbolom nekonečnej lásky nebeského Otca k deťom Zeme.
        Mladší syn z podobenstva si myslel, že bude šťastný, keď odíde z domu a bude si žiť, ako sa mu zapáči. Nič také sa však nestalo. Namiesto vysnenej slobody upadol do žalostnej situácie žobráka, ktorý v nikom nevzbudzoval súcit. Skutočné šťastie pocítil v kajúcom poznaní svojho omylu a v túžbe vrátiť sa do sveta lásky, ktorý nerozvážne opustil. Sklamaný mladík si uvedomil, do akej nezávideniahodnej polohy sa dostal. V rozčarovaní pochopil: „ja tu hyniem od hladu“, lat. ego autem hic fame pereo, gr. ἐγὠ δὲ λιμῶ ὡδε ἀπόλλυμαι, egó de limó hóde apollymai (Lk 15, 17). Sám si privodil biedu a sám zatúžil vrátiť sa domov. Odhodlal sa vstať! Povedal si: „Vstanem, pôjdem k otcovi“, lat. surgam, et ibo ad patrem meum, gr. ἀναστὰς πορεύσομαι πρὸς τὸν πατέρα μου, anastas poreusomai pros ton patera mu (porov. Lk 15, 18). Grécke ἀνάστασις, anastasis je aj vzkriesenie, zmŕtvychvstanie. V tomto význame mladík z evanjelia vzkriesil v sebe dobrú vôľu a morálne povstal zo svojej biedy do kajúceho návratu k otcovi, čiže duchovne akoby zmŕtvychvstal. Z jeho osobnej biedy sa rodí aj osobná zodpovednosť – ja som to skazil, ja to aj napravím. To je podstata pôstnej disciplíny, kajúcnosti, pokánia i obrátenia – ja som zhrešil, ja to aj ľutujem a napravím. Pod názvom Návrat ztraceného syna v r. 1720, tému dnešného evanjelia namaľoval aj český barokový maliar Petr Brandl a tento nádherný obraz je v Národnej galérii v Prahe. Tým najvzácnejším obrazom je však náš osobný návrat k Bohu namaľovaný farbami kajúcnosti.
        V duchovnom zmysle je podobenstvo o Márnotratnom synovi aj o každom z nás. Ak chceme hlbšie vniknúť do podstaty tohto krásneho evanjeliového príbehu, je potrebné si zodpovedať otázku: „Čo je mojím domovom?“ Pre niekoho sú to štyri múry jeho domu, pre iného obec či mesto, kde býva, pre ďalšieho krajina, z ktorej pochádza. To prvé je iba dom, to druhé spoločenstvo domov a to tretie je väčšie územie. Domov však nie je iba budova, dedina alebo štát, ale niečo viac. Domov sú mama a otec, súrodenci, rodina aj priatelia. Domov je tam, kde sa ľudia majú radi, sú šťastní a majú sa dobre. Domov je hudba, záľuby a radosť. V duchovnom zmysle je skutočným domovom milujúca a odpúšťajúca Božia náruč.
        Rozpoviem vám príbeh jedného muža, ktorý sa vám bude možno zdať až neskutočný. Bol to typický sedliak druhej polovice 20. stor., ktorý sa snažil vystrábiť zo šoku kolektivizácie a straty majetku. Kravy, kone i stroje mu zobrali do družstva a on, ako všetci podobní v jeho dobe, zostal naholo. Postupne sa snažil tvrdou prácou nahonobiť nejaký majetok, a tak drel ako otrok. Nepoznal piatok, ani sviatok, oddych, ani nedeľu. Na každý Veľký piatok, keď veriaci chodili na poklonu k Božieho hrobu, on vrndžal traktorom a oral, aby mohol začať siať a sadiť. Postavil si skleníky a pestoval plodiny, ktoré každú nedeľu chodil predávať na sever krajiny, kde sa toho až tak veľa neurodilo. Za tridsaťpäť rokov si našporil celkom slušnú sumu peňazí. A keď mu už malo byť akože dobre, v starobe ochorel a v nemocniciach trávil viac času ako doma. Dotyčný pán mal veľký osobitný problém. Kam schovať ťažko zarobené tisíce, aby mu ich syn a dve dcéry nezmindrovali? Bankám nedôveroval, a tak si ich zašil do veľkej čiapky, ktorú mal aj na nemocničnom lôžku stále na hlave. Dlho však svoj „poklad“ neutajil.
        Raz mu syn v spánku peniaze vzal a naspäť mu zašil nastrihané papiere, aby otec nič nezbadal. Takto bol naďalej „šťastný“ a o podvode ani netušil. Pokiaľ sa zdĺhavo liečil, deti mu majetok zmindrovali a o otca v starobinci záujem nemali. Jedinou útechou mu bol kňaz, ktorý za ním v týždenných intervaloch chodieval. Ležiaci starý pán už vtedy inak zmýšľal a duchovná posila mu bola vzácnou, azda aj preto, že v minulosti o ňu nemal žiadny záujem. Pri jednej návšteve si zložil čiapku z hlavy a požiadal kňaza, aby ju rozpáral. Kňaz bol z jeho výzvy zmätený, ale šiel poprosiť sestričku o nožnice a čiapku nastrihol. Na posteľ z nej vypadli novinové ústrižky veľkosti päťtisícových papierových bankoviek. Starý pán neveril svojim očiam. Prehŕňal papiere pomedzi prsty a kňaz čakal, kedy ho vystrie. Nestalo sa. Namiesto infarktu či mozgovej príhody sa po dlhej chvíli ticha na tvári starca zjavil jemný úsmev, ktorý prešiel do hlasného smiechu. Spočiatku si kňaz myslel, že sa zbláznil, ale to iba prehovorila utlčená duša, ktorá roky nemala možnosť ovplyvňovať jeho myslenie a konanie. „Toto je najšťastnejší deň môjho života“, tichým hlasom a s plačom povedal človek, ktorý namiesto celoživotných úspor držal v rukách bezcenné novinové papieriky. Kto by pochyboval či je tento príbeh pravdivý, pokojne hovorím, áno, je! Tým kňazom, ešte veľmi mladým, som bol ja. Pod dojmom príbehu by som chcel raz zomrieť taký pokojný a šťastný...
       Milí priatelia, šťastnými nás neurobia veci okolo nás, ale bohatstvo zážitkov a lásky v nás. Starší brat z podobenstva bol z bratovho návratu smutný a nešťastný. Tešme sa úprimne z každého človeka, ktorý aj po rokoch nájde cestu do chrámu a k Pánu Bohu. Kráľovná pokoja, buď potechou plačúcich a vojnou trpiacich!