Duchovné zamyslenie na 6. nedeľu v cezročnom období, 13. februára 2022

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Istý muž kráčal po pláži v doprovode elegantne oblečeného diabla, hovorí stará povesť. Pomaly sa prechádzali a vášnivo debatovali. Meritom ich rozhovoru bol vzťah Boha k človeku. Diabol sa čudoval, prečo Boh ľudí miluje napriek tomu, že ho často zrádzajú, hrešia a sú zlí. V diaľke uvideli prichádzať mladíka, ktorý sa zrazu zohol, niečo zdvihol a rýchlo schoval do vrecka. Diabol sa usmial a muž mu vravel: „Keď sa tak potmehúdsky smeješ, ty určite vieš, čo našiel.“ „Ale, áno,“ odpovedal pokojne, „našiel kúsok pravdy.“ „To má mládenec veľkú smolu,“ pokračoval muž, „lebo teraz, keď o tom vieš, mu ju určite zoberieš.“ Diabol sa zastavil a s úškrnkom v tvári odvetil: „Nie, nič mu nevezmem. Nech si len pekne myslí, že našiel celú pravdu.“

        Božie slovo nám zjavuje, čo v živote znamená nájsť nielen kúsok, ale celú pravdu. Vlastniť celú pravdu v biblickom zmysle, je prežívať vnútorný pocit šťastia i hlbokej radosti z viery a Božej blízkosti. To je stav duchovnej blaženosti. V žalme liturgie zaznieva krásne vyznanie: „Blažený človek, čo v Pána vkladá dôveru. Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu“ (Ž 1, 1-2). Neznámy autor tohto prvého žalmu pod názvom Dve cesty vyjadruje veľkú lásku k Pánovmu zákonu. Cirkevní Otcovia, ako arcibiskup v kappadóckej Cézarei sv. Bazil a latinský kresťanský teológ sv. Hieronym, považovali za vhodné, že práve on je „vstupnou bránou“ do celého Žaltáru so 150 žalmami, lebo „ozajstné šťastie človeka spočíva v jeho spojení s Bohom a v zachovávaní Božieho zákona“ (porov. bibl. pozn. k Ž 1).



        Vo svätom evanjeliu dnešnej nedele (Lk 6, 17. 20-26) Ježiš za blahoslavených vyhlasuje chudobných, hladujúcich, plačúcich a tých, ktorých nenávidia pre Krista. Svoje beda adresuje boháčom, nasýteným, smejúcim sa a všetkým, ktorých ľudia pokrytecky chvália. Evanjelista Lukáš zaznamenal skrátenú verziu Ježišových blahoslavenstiev, ale Matúš ich uvádza v plnom znení (porov. Mt 5, 1-12). Istý rozdiel je aj v tom, že Lukáš hovorí k prítomným poslucháčom: „blahoslavení ste vy“ a Matúš v 3. osobe oslovuje neprítomných: „blahoslavení sú oni.“ Matúš napísal evanjelium po aramejsky, čo bol dialekt hebrejčiny, ktorým rozprával aj Ježiš. Vďaka tomu mu mohli rozumieť aj jednoduchí a nevzdelaní ľudia. Blahoslavení, hebr. ašrej, sú podľa Biblie ľudia, ktorí sú šťastní z toho, že sa tešia Božej priazni a požehnaniu. Lukáš napísal evanjelium po grécky, to je jazykom vtedajších vzdelancov helenistickej kultúry. Evanjelioví blahoslavení, gr. makarioi, lat. beati a opozitné beda, gr. uvai, lat. vae, sú protichodné spirituálne svety. V inom význame nachádzame protiklady aj u proroka Jeremiáša: „Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka a telo urobil svojou oporou, ale od Pána sa mu srdce vzdialilo“ (Jer 17, 5) a „Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou“ (Jer 17, 7).
        Evanjeliové blahoslavenstvá sa nevzťahujú na ľudí, pyšných, bezcitných, krutých, zlých, nadutých, sebaistých alebo plných strachu o zajtrajšok. Takýto človek je biblicky nemúdry, doslova „hlúpy.“ O fenoméne hlúposti múdro píše evanjelický teológ Dietrich Bonhoeffer: „Hlúposť je nebezpečnejší nepriateľ dobra ako zlo. Proti zlu sa dá protestovať, dá sa zosmiešniť, v krajnom prípade je možné mu násilím zabrániť. Vždy však v sebe nesie zárodok vlastného rozkladu už preto, že v človeku prinajmenej zanecháva nevoľnosť. Proti hlúposti sme bezbranní. Aby sme našli spôsob, ako sa s hlúposťou vyrovnať, musíme sa snažiť pochopiť ju v jej podstate. Je totiž isté, že vo svojom jadre nie je defektom intelektuálnym, ale skôr ľudským. Sú ľudia intelektuálne veľmi čulí, a pritom hlúpi, a naopak, ľudia intelektuálne veľmi ťažkopádni, ktorí sú však všetkom iné, len nie hlúpi. Hlúposť nebude vrodená, ale skôr sú ľudia za istých okolností ohlupovaní, respektíve sa nechajú ohlupovať. Je zrejmé, že hlúposť nemôže byť premožená obyčajným poučením, ale skôr aktom oslobodenia. Pritom skutočné vnútorné oslobodenie bude vo väčšine prípadov možné až po vonkajšom oslobodení. A pokiaľ k tomu dôjde, budeme sa musieť zriecť všetkých pokusov hlúpych presvedčiť. Biblický výrok, že bázeň Božia je počiatkom múdrosti (Ž 111, 10) potvrdzuje, že vnútorné oslobodenie človeka a odhodlanie k zodpovednému životu pred Bohom, je jediným a skutočným víťazstvom nad hlúposťou.“
        Hlúposť nie je len „opakom múdrosti“, hovoria učené knihy, ale aj „nedostatkom lásky“. Podľa gréckeho filozofa Aristotela je „najväčšia hlúposť diskutovať s hlúpymi“. Nemecký filozof Immanuel Kant, pokladá hlúposť za „nedostatok súdnosti“. Pre Dante Alighieriho je akýmsi „spánkom duše“. Píše: „Sám neviem rieknuť, ako som ta spadol, nakoľko v spánku tonul som v tom čase, kde z pravej cesty spustil som sa nadol“ (Božská komédia, Peklo I. 10-12). Hlúposť má množstvo synoným, ako: bláznovstvo, šialenstvo, baranstvo, trafenosť, šibnutosť, sprostosť, tuposť, zadubenosť, táranina, trepanina, kravina, konina, somárčina a mnoho ďalších. Na internete máme možnosť vidieť, ako prejavy hlúposti, obmedzenosti i zlosti človeka, zvýrazňuje skrytosť. V anonymite niektorí ľudia šíria nehorázne zvesti, neuveriteľné bludy a „síru“ zloby, čo je trpkým ovocím najmä prázdnoty ducha. Akákoľvek zvesť či posolstvo, bez elementárnej pravdy a dobroty, je mediálnym „hnojom“. Každému zlu sa treba vnútorne brániť, aby človek „nenapáchol“ obmedzenosťou a nesúdnym myslením bez zodpovednosti, svedomia a ľudskej úrovne.
        O krásnom pocite šťastia, vnútornej spokojnosti a ľudskej blaženosti hovorí český kňaz a spisovateľ František Lukeš v knihe Byl jsem nablízku. V nej si s vďakou spomína na svoju babičku. Malého Františka pravidelne vodila za ruku do kostola, a tak príkladom života viery a lásky k Pánu Bohu ho nenápadne nasmerovala na kňazskú dráhu. Keď jeho otec, aby uživil chudobnú rodinu, v nedeľu pracoval a nechodil do kostola, babička malému vnukovi hovorievala, aby obaja chodievali aj za neho. Pod jej zbožným vplyvom sa František rozhodol ísť do seminára. Upracovaný otec mu iba pripomenul: „Budeš musieť byť dobrým kňazom, aby si mi neurobil hanbu.“ Krásne je Lukešovo vyznanie: „Nemohol mi nič dať, pokiaľ ide o veci a peniaze, ale dal mi do života to najcennejšie – príklad svojho čestného života. Viac som nepotreboval a ani nechcel.“ Statočný život otca ho robil šťastným a bohatým v srdci, tak ako pocit Božej prítomnosti nás robí blahoslavenými a šťastnými v duši.
        Milí priatelia, humanistický učenec Erazmus Rotterdamský v známom diele Chvála bláznivosti z r. 1509 mal na prelome stredoveku a novoveku odvahu ostro kritizovať vládnucu moc. Satiricky vyhlásil: „Pre hlupáka je hlúposť radostná.“ Dávno pred ním Homér tvrdil: „V mladosti a v kráse je zriedka múdrosť.“ Ježišova „stará“ reč blahoslavenstiev je pravdou evanjeliovej múdrosti. Čím viac ju dokážeme vlastniť, tým viac naberá na kráse. Pamätajme, vo večnosti budú navždy šťastní len blahoslavení.