Milí priatelia, drahí bratia a sestry!

V roku 1844 napísal evanjelický kňaz a básnik Andrej Sládkovič ľúbostnú báseň Marína. Pojednáva o nešťastnej láske k jeho študentke Márii Pischlovej z Banskej Štiavnice, ktorá sa na príkaz matky musela vydať za bohatého pernikára Geržu. Báseň pozostáva z 2900 veršov. Toto ju, už takmer 180 rokov, celosvetovo robí najdlhšou ľúbostnou básňou. Okrem literárnej krásy mi Marína pripomína niečo veľmi osobné a milé. Je to moja vínna pivnička s chyžkou nad starobylým románskym kostolom v Pečeniciach, ktorá bola vybudovaná presne v roku jej napísania. O tom svedčí rok 1844, ktorý je vytesaný do kamennej zárubne na portálnom oblúku. Ak by sa ešte na našom malom Slovensku našiel vzdelaný človek, ktorý túto významnú báseň nikdy nečítal, tak si pripomeňme aspoň jej najslávnejšiu 41 strofu:

„Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť,
nemožno mi ťa neľúbiť!“



        Božie slovo dnešného druhého čítania nám tiež predstavuje nádhernú báseň o láske, ktorá je najkrajším vyznaním srdca v Novom zákone. Je to Hymnus na lásku od apoštola národov sv. Pavla z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 12, 31-13, 13). Započúvajme sa do tejto krásy: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy neprestane“ (1 Kor 13, 1-8).
        Hymnus na lásku napísal človek, ktorý ešte ako Šavol z Tarzu prenasledoval kresťanov (porov. Sk 7, 58; 8, 1-3). Na ceste do Damašku, kde išiel uväzniť kresťanov, bol oslovený Kristom stať sa jeho učeníkom (porov. Sk 9, 1-19). Po mnohých útrapách prijal Ježišovo pozvanie a vďaka jeho schopnostiam a apoštolskej horlivosti sa zakrátko kresťanstvo rozšírilo mimo Palestínu do vtedajšieho Stredomoria. Bol to mimoriadny muž formovaný tromi najväčšími kultúrami vtedajšej doby: židovskej, gréckej a rímskej. Judaistický, helénsky a antický svet ho svojím vzdelaním a výchovou vynikajúco pripravil na veľkolepé dielo šírenia kresťanstva, ktoré ho pozná ako apoštola národov sv. Pavla. Na sklonku života bol presvedčený, že všetka enormná evanjelizačná činnosť je bez lásky ničím a v láske všetkým.
        Apoštol sv. Pavol nehovorí o láske telesnej, žiadostivej, erotickej či platonickej alebo neopätovanej, o akej v jeho dobe i pred ním písali mnohí. Napríklad, približne sto rokov pred Pavlom, tak urobil básnik mladorímskej školy, Gaius Valerius Catullus v básni Láska k Lesbii. V nej sa vyznáva: „Ja úbohý však strácam všetky zmysly: len jediný tvoj pohľad stačí, Lesbia, a už v ústach zmiera mi slovo, jazyk tŕpne, po údoch rozlieva sa nežný plameň, uši sa rozozvučia vlastným šumom, na obe oči sadá temnota nočná... Daj mi tisícku bozkov, potom stovku, potom tisícku znova a zas stovku a zas tisícku novú, potom stovku. Keď si tisíc a tisíc bozkov dáme, potom celý ten počet pomiešame, aby ktosi zlý nezávidel azda, keby o takom množstve bozkov zvedel.“ Keď uvážime, že prvé tri Catullusove strofy pod názvom Bohom sa mi pozdáva sú voľným prekladom básne Vyznanie, ktorej autorkou je starogrécka poetka Sapfo, tak korene úvodu básne siahajú až do obdobia 600 rokov pred Kristom.
        Približne o dvesto, azda až štyristo rokov, je od Vyznania mladšia a presne toľko od Hymnusu na lásku zasa staršia, starozákonná Pieseň Piesní. Poznáme ju aj pod názvom Veľpieseň alebo Pieseň Šalamúnova či Najkrajšia pieseň, hebr. Šír haššírím. Patrí k siedmym knihám didaktickej – poučnej alebo sapienciálnej – múdroslovnej literatúre Starého zákona, ktorú voláme aj poetickou, čiže básnickou. Veľpieseň je o prirodzenej láske muža k žene a opačne. Židia v nej videli symbol lásky k Jahvemu. Židovský učenec Rabbi Aqiba (50-130 po Kr.) o nej povedal: „Všetky knihy Biblie sú sväté, ale Pieseň Piesní je z nich najsvätejšia.“ Kresťania ju vnímajú ako alegóriu lásky Boha k celému ľudstvu, špeciálne lásky Krista k Cirkvi. Aj apoštol Pavol vo svojom Hymne na lásku hovorí o láske k Bohu, ku Kristovi a k evanjeliu. Jeho skutočnou láskou, čistou, svätou a obetavou mu bola snaha, aby obyvatelia pohanského sveta spoznali Krista a jeho radostnú zvesť o vykúpení človeka.  
        Príkladov o láske zo života aj literatúry sú tisíce. Nakoľko je zajtrajší posledný januárový deň liturgickou spomienkou na sv. Jána Bosca, poukážem na niečo pekné z jeho života. Nie je to nejaký konkrétny moment, ale duchovno-sociálne prežívanie jeho kňazstva. Narodil sa v r. 1815. Vtedy Napoleon prehral bitku pri Waterloo. Po celý kňazský život sa v Turíne venoval opustenej mládeži, ktorú predtým vychovávala bieda, ulica, hostince a morálne skazení ľudia. Ján Bosco túto zanedbanú a opustenú mládež miloval celou dušou a hĺbkou svojho kňazského srdca. Aby mali pocit domova staval pre nich ubytovne. Aby poznali zážitok rodičovskej lásky, stal sa pre nich otcom i matkou, bratom aj priateľom. Aby v sebe cítili pulzovanie duše, budoval pre nich oratória modlitby a kamarátske spoločenstvá. Aby sa v budúcnosti mohli postaviť na vlastné nohy a založiť si rodiny, organizoval pre nich kurzy a učil ich remeslám. Všetko, čo robil pre opustenú a zanedbanú mládež, konal z pozície viery a lásky k Bohu i k Panne Márii, Pomocnici kresťanov. Raz mu ktosi predpovedal, že ak všetko márnivo rozdá, napokon zostane žobrákom. Bosco mu mal pokojne odpovedať: „Radšej chcem byť žobrákom s milujúcim srdcom, ako boháčom bez súcitu.“ Jeho životným krédom bolo: „Da mihi animas, cetera tolle – Daj mi duše, ostatné si vezmi.“ Svätý Ján Bosco zomrel s pocitom zmysluplného života v r. 1888. Vtedy sa narodil slovenský maliar Martin Benka, ev. kňaz a básnik Martin Rázus alebo český kardinál Jozef Beran. V tom istom roku zomrel ev. kňaz a prvý predseda SNR Jozef Miloslav Hurban či holandský maliar Vincent van Gogh alebo za rím. kat. kňaza bol vysvätený vynálezca a maliar Jozef Murgaš. Ešte sa vrátim k Andrejovi Sládkovičovi. V tomto roku si pripomíname 150-te výročie od jeho smrti.
        Milí priatelia, skutky lásky dodávajú nášmu životu rozmer duchovnosti, ľudskosti a kvality. Tiež nám dodávajú odvahu vnútorne sa vysporiadať s chvíľami nezdaru a prehier. Často si sprítomňujme slová peknej piesne: „Jedine ušľachtilosť ľudského srdca je to najväčšie bohatstvo, aké poznám.“

Mediálna spolupráca

Administrátor a autor web stránky:
Ing. Vladimír Chrenko

Web stránka obsahuje fotografie od uvedených autorov i ostatných prispievateľov:
Jozef Matúš - grafik
Roman Fabík - https://www.rmcphotography.sk/
Samuel Dostál - https://www.facebook.com/samuel.dostal.art
Peter Faltys - https://www.instagram.com/peterfaltys/

ĎAKUJEME! Zavrieť okno

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Topoľčany

Nám. M. R. Štefánika 34/61
955 01 Topoľčany
E-mail: topolcany.fara@gmail.com
Tel.: 038 / 53 263 02
Nemocničný mobil: 0904 / 009 524
IČO: 34075771
DIČ: 2021306826
Číslo účtu Farnosti Topoľčany vedený v Slovenskej sporiteľni:
SK07 0900 0000 0000 3851 2757

Zavrieť okno
Open popup