Duchovné zamyslenie na nedeľu Krstu Pána, 9. januára 2022

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!

V tomto roku bude presne dvesto rokov odvtedy čo sa v r. 1822 v Bratislave konala synoda Katolíckej cirkvi v Uhorsku. Jedným zo záverov synody bolo povolenie preložiť Bibliu do slovenčiny, aby slovo Svätého písma bolo zrozumiteľné širokým vrstvám obyvateľstva. Na synode bol prítomný aj prímas Uhorska, ostrihomský arcibiskup a kardinál Alexander Rudnay, ktorý túto úlohu zveril svojmu bývalému spolužiakovi, ostrihomskému kanonikovi Jurajovi Palkovičovi. V roku 1829 tak v bernolákovskej slovenčine vyšiel tlačou prvý zväzok Biblie a druhý v r. 1832. Ešte predtým sa v prvej polovici 18. stor., zrodil, pravdepodobne z pera kamaldulského mnícha Štefana Romualda Hadbavného, vôbec prvý preklad Biblie, ale ten zostal iba v rukopise bez knižného vydania.

       
        V evanjeliu dnešnej nedele Krstu Pána (Lk 3, 15-16. 21-22) sa píše: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: ´Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie´“ (Lk 3, 21-22). O Ježišovom krste hovoria aj ostatní evanjelisti (porov. Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11 a Jn 1, 32-34).
        V úvode spomenutá synoda, svojím rozhodnutím vydať Sväté písmo v reči ľudu, obrazne „pootvorila nebo“. Vplyvom Ducha Svätého „zaznel hlas“ zrozumiteľnejšieho ohlasovania radostnej zvesti o Bohu a vykúpení človeka, aj bežným ľuďom vtedajšieho horného Uhorska, ktorí rozprávali po slovensky. Bol to svet mojich praprastarých rodičov.
        Jánov krst ponorenia do vody bol výrazom pokánia, túžby po zmene života a prípravy na sviatostný krst. Ježiš ho prijal s výrazom pokory, čím chcel naznačiť, že hriechy ľudstva vzal dobrovoľne na seba ako „tichý baránok na zabitie“ (porov. Iz 53, 7). Jánovým krstom Kristus započal aj svoje trojročné verejné účinkovanie a ľudu bol predstavený ako Mesiáš.
        Slovo krst je príbuzné s Kristom. Pôvodný význam je z gr. baptizo – ponoriť, lebo v prvotnej Cirkvi sa krstilo ponorením do vody. Kristov krst, ktorý voláme sviatostný je prvý zo siedmich sviatostí Katolíckej cirkvi. Krst je teda iniciačná a najdôležitejšia sviatosť, bez ktorej nie je možné prijať ďalšie. Je to sviatosť, v ktorej nám Boh zmazáva dedičný hriech i všetky osobné hriechy, odpúšťa tresty za ne, dáva nám Božiu milosť, udeľuje cnosti a dary Ducha Svätého. Podľa náuky Cirkvi „krstom je človek oslobodený od hriechu, znovuzrodený k novému životu, oblečený do Krista a začlenený do Cirkvi.“
        Z povedaného vyplýva, že sviatosť krstu je mimoriadne vzácna a dôležitá pre náš duchovný život, priateľstvo s Kristom, zodpovednosť za vieru i svoju spásu. Krst nám po celý život vytyčuje smer a náplň hodnôt. Denno-denne nás nanovo pozýva milovať Krista a vo vzťahu k nemu sa chrániť duchovného zovšednenia. Krstom sme, ako „kresťanskí vojaci“, nie mečom, ale príkladom a službou povolaní brániť, čo nám je sväté, milé a zmysluplné.
        V minulom roku sa objavil nový dokument Európskej komisie, ktorý odporúčal nepoužívať slová ako Vianoce, Mária a Ján. Spomínaná príručka požadovala, aby sa namiesto výrazu „vianočný čas“ zaužíval pojem „sviatočné obdobie“. K tomuto sa pre vatikánske média vyjadril štátny sekretár Svätej stolice, kardinál Pietro Parolin: „Kto ide proti realite, vystavuje sa vážnemu nebezpečenstvu. Žiaľ, existuje tu sklon k nivelizácii a prispôsobovaniu, chýba rešpekt k oprávneným rozdielom. Nakoniec riskujete, že človeka zničíte.“ Čudesný návrh bol po mnohých pripomienkach napokon stiahnutý.
        Kam až musia isté zoskupenia ľudí zájsť, aby sme konečne pochopili, že viac ako v európskom meradle prebieha novodobá „kultúrna revolúcia“ s výrazným protikatolíckym akcentom. Tá nie je taká hlúpa, aby búrala kostoly, premieňala ich na maštale a sýpky alebo zatvárala ľudí pre vieru ako v totalite. Marcus Aurelius v Hovoroch k sebe píše: „Očakávať, že zlí ľudia nebudú robiť zlé veci, je bláznovstvo.“ Niektorí veriaci sú sklamaní a dávajú dosť hlasno najavo, že sa im nepáči ako sa na dianie v spoločnosti, a zvlášť zlé veci, mlčky prizerá aj Cirkev, pričom nešetria ani pápeža. Akosi nezohľadňujú, že pôsobenie Cirkvi v občiansko- liberálnej a multi-konfesionálnej spoločnosti nie je jednoduchá, ani ľahká záležitosť. Predstavitelia Cirkvi, aj keď ako ľudia môžu chybovať, sa zaiste usilujú o dobro veriacich i spoločnosti, a preto ataky vlastných do vlastných o to viac bolia. Aj kritika má mať svoj kódex i noblesu a čistý úmysel napomáhať riešiť problémy s pokojom, v duchu zásady: „sine ira et studio – bez hnevu a zaujatosti“. Pápež František, v cyperskej Nikózii 3. 12. 2021 povedal: „Vyjdime, aby sme priniesli svetlo, ktoré sme dostali, vyjdime osvetliť noc, ktorá nás často obklopuje.“ Svetlo, nie tmu! Dobro, nie zlo! Lásku a nie nenávisť, priatelia!
        Svätý Otec František na svojom Twitteri 5. 1. 2022 napísal: „Keď nám Boh darúva svojho Syna Ježiša, ponúka nám bratstvo založené na skutočnej láske, schopnej stretnúť sa s druhým, ktorý je odo mňa odlišný, spolucítiť s jeho utrpením, priblížiť sa k nemu a ujať sa ho aj keď nie je z mojej rodiny, z môjho etnika, z môjho náboženstva.“ V tomto duchu diplomacia Svätej stolice dokázala, že malá katolícka komunita v Bahrajne má postavenú katedrálu Panny Márie, kráľovnej Arábie, ktorú otvoril kráľ Hamad a 12. 12. 2021 posvätil kardinál Tagle. Aj obrana názvov, ktoré majú v kresťanstve svoje hlboké historické korene a duchovnú náplň, je dôvodom k tomu, aby sme konečne pochopili, akú nezastupiteľnú úlohu v dnešnom svete má práve Cirkev. Ak opäť prídu „draví vlci v ovčom rúchu“ s novými „múdrosťami“, kto bude brániť právo na kresťanské hodnoty, ak nie Cirkev? Niet divu, že toľkým vo verejnom živote tak veľmi prekáža a najradšej by boli, keby vôbec nebola. Ešteže je tu vis maior – vyšší princíp.
        Gilbert K. Chesterton napísal v r. 1909 známy román Guľa a kríž. V ňom majstrovsky zachytil spor medzi zbožným mníchom a učeným ateistom. Keď si v lietadle všimli kríž na veži katedrály, učenec začal naň nadávať a kliať. Mních, diviac sa jeho vulgárnym slovám, mu rozpovedal príbeh o mužovi, ktorý tak nenávidel kríž, že ho doma odstránil zo stien, z kníh, obrazov, aj z krku svojej ženy. Keď sa raz pozrel na drevený latkový plot okolo domu, aj ten mu priečnym ramenom, ktorý ho spájal pripomínal celú rotu krížov, tak ho v nenávisti rozrúbal. Keď všetko okolo seba rozváľal, našli ho utopeného v neďalekom potoku. Učenec pozorne počúval a razantne zaprotestoval: „Tak toto si si vymyslel.“ „Áno, priznávam“, pokojne odpovedal mních, „vymyslel som si to, ale dobre to vyjadruje, čo robíš ty a tvoji priatelia. Začínate lámaním krížov a končíte ničením obývateľného sveta.“
        Milí priatelia, vďaka prekladu Biblie po celý život v materinskej reči počúvame a čítame Božie slovo. Takto lepšie rozumieme aj krstu, ktorý nás pozýva k radostnému priateľstvu s Kristom. Pápež František nás vyzýva: „Radujme sa spolu, pretože už nikdy nikto nezhasí svetlo Ježiša, ktoré od betlehemskej noci žiari svetu.“