Duchovné zamyslenie na 2. nedeľu po narodení Pána, 2. januára 2022

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Každú silvestrovskú noc, pár minút pred polnocou, nás otec doma zavolal na dvor. Sústredene sa pozeral na nočnú oblohu a zrazu ukázal na jedno miesto zvolaním: „Vidíte?“ Ako deti sme sa pozerali tým smerom, ale okrem hviezd alebo Mesiaca či tmavého neba sme nikdy nič nevideli. Nadišla chvíľa, aby sa zaskvel náš „domáci Homér“. Otec začal farbisto rozprávať o tajuplnom zápase na nebeskej oblohe, kde sa v tej chvíli Starý rok urputne bil s Novým. Škoda len, že sme nepočuli aj rinčanie mečov a dunenie konských kopýt, na ktorých ako rytieri pri zápase vraj sedeli. Končiaci sa rok bol už slabý a chorľavý, tak odbitím polnoci svoj posledný zápas definitívne prehral. Úderom prvej sekundy nastúpil na trón víťazný Nový rok, ktorému aj hlahol kostolných zvonov volal na slávu. Keby som to bol vtedy vedel, tak zvolám: „Le Roi est mort, vive le Roi! – Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ!“ Údajne sa tak stalo po prvýkrát pred šesťsto rokmi v r. 1422. Bolo to po smrti Karola VI., ktorého pre psychické problémy volali Šialený. Po istých peripetiách nastúpil na francúzsky trón jeho piaty syn Karol VII., prezývaný Víťazný. S jeho menom je spojené víťazné ukončenie storočnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom a tiež postava Johanky z Arku.

       V druhý deň občianskeho roka slávime prvú nedeľu v novom roku, ktorá je liturgicky druhou nedeľou po slávnosti narodenia Pána. Evanjelium (Jn 1, 1-18) nás dnes oslovuje najkrajšou zvesťou Vianoc a života vôbec: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh... Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami... Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1, 1.14.18).
        Najväčšia duchovná udalosť ľudstva je opísaná až záhadne jednoducho a skromne. V hĺbke zmyslu posolstva je odlišná od príchodu pozemských vladárov. Tí, najmä v minulosti, honosne dávali svetu vedieť, že sa narodilo kráľovské dieťa. Panovnícke rody dbali o to, aby ľudia pochopili, že je pre krajinu vzácnym darom. Pero svätopisca betlehemských udalostí nepíše atramentom pompéznosti. Jednoduchosť príchodu Božieho Syna do ľudských dejín dýcha príťažlivou skromnosťou a nevtieravou pravdivosťou. Pokorným sú jasličky Pána blízke, nadutým a pyšným vzdialené. Betlehemská zvesť, že sa „Slovo stalo telom“ a „Boh človekom“, nie je otázkou pochopenia, ale radostného prijatia. Vianočné posolstvo „Na počiatku bolo Slovo“, je bytostne spojené s Bohom, ktorý „na počiatku stvoril nebo i zem“, hebr. „berešit bara Elohim et ha šamaim ve et ha árec“ (porov. Gn 1, 1). Pojem Slovo nie je iba obyčajné slovo, ale má Božský význam. Grécke logos je naplnené múdrosťou presahujúcou človeka, hebrejské dabar v sebe skrýva duchovný dej alebo udalosť hlboko spätú so životom a latinské verbum je naplnené a zrozumiteľné až v Ježišovi, Božom Synovi. Vnútornou podmienkou jeho prijatia je pokora srdca a čistota duše.
        Svätý Otec František, na svojej pastoračnej návšteve Grécka v prezidentskom paláci v Aténach povedal: „Evanjeliá, ktoré aby svetu priniesli dobrú správu o Bohu milujúcom ľudstvo, boli napísané v gréčtine, nesmrteľnom jazyku, ktoré použilo Slovo – Logos – na vyjadrenie seba samého, v jazyku ľudskej múdrosti, ktorý sa stal hlasom božej Múdrosti“ (TK KBS, 4. 12. 2021). Aj mladým umelcom zapojených do súťaže Christmas Contest, pápež František kládol na srdce: „Tento svet, v ktorom žijeme, potrebuje krásu, aby sme neupadli do zúfalstva. Potrebuje krásu Boha, ktorý sa stal telom, krásu tvárí, krásu príbehov, stvorení, ktoré tvoria náš spoločný domov“ (TK KBS, 22. 11. 2021).
        Pápež nehovorí o obyčajnej kráse, ale o „kráse Boha, ktorý sa stal telom“, kráse, ktorá človeka zachraňuje a robí duchovne šťastným. Hovorí o kráse v dimenziách ľudských pocitov, vnímavého naplnenia zmyslom a prežívania radosti. Ak by sme sa zamerali iba na hmotné vnímanie krásy, pravdepodobne zažijeme sklamanie. Všeobecne sa dá súhlasiť s tým, že po materiálnej stránke sa máme ďaleko lepšie ako všetci pred nami. Samozrejme, že pod životnou úrovňou nemyslím len peniaze a statky, lebo tie samé o sebe nie sú jediným kritériom kvality života. Byť najbohatším automaticky neznamená byť aj najšťastnejším. Mám na mysli aj úroveň vzdelania, zdravia, duchovného, kultúrneho i športového naplnenia, voľného cestovania, slobodného myslenia, právnej ochrany, tvorivého podnikania a ďalšie.
        V štatistike indexu ľudského rozvoja je Slovensko na 39 mieste. V tabuľkách svetového rebríčku šťastia sme na 34 mieste. Odborníci tvrdia, že naša životná úroveň bude v budúcich desaťročiach už pomaly klesať. Pokiaľ ľudia svoje šťastie odvádzajú podľa počtu áut pred domom, plnej špajze a nabitej peňaženky, tak sa zdá, že roky hojnosti sa pomaličky končia. Končí tým aj život, radosť a šťastie? Určite nie, za podmienky, že sme tieto hodnoty zavesili aj na niečo iné, ako iba pomyselnú pavučinovú niť vrtkavého blahobytu. Pápežova vízia „krásy Boha“, ktorý prišiel do nášho sveta ako malé dieťa, ako Láska, nás uchráni od malomyseľnosti, apatie a zúfania. Vplyvom pandémie neprežívame azda najšťastnejšie obdobie, ale náš život predsa netvoria iba zlé veci. Starogrécky aténsky dramatik, kňaz a politik Sofokles o tom niečo vedel, keď povedal: „Človek musí počkať do večera, aby videl, aký bol krásny deň.“ Kiežby nám bolo dopriate dožiť sa „večera“ začatého nového roka.
        Je evidentné, že súčasné pandemické opatrenia nám komplikujú a znižujú kvalitu života. Pod rúškom strachu môžeme pozorovať, ako nám podstata uniká a hlúpe zbytočnosti zamestnávajú myseľ. Je čas načrieť hlboko do minulosti. Generácie pred nami nám zanechali plnú truhlicu národného bohatstva rozmanitých nárečí, krásy ľudovej piesne, ľúbeznej hudby, úžasnej literatúry, tiež bohatého folklóru, jedinečných tradícií a zvykov, aj nádherných krojov, aké nemá nikto. Teraz nastal čas naše duchovno-kultúrne bohatstvo a cyrilo-metodské korene v rodinách lepšie poznávať, milovať, rozvíjať a s nadšením odovzdávať novej generácii. To bude určite zmysluplnejšie ako iba lamentovať, na všetko nadávať, či dokonca rezignovať.
        Vo Ferrerovom príbehu Darček v komore priniesol poštár istému starcovi zabalený a zlatou stuhou previazaný balík. „Pozrite sa“, povedal mužovi, „aký krásny vianočný dar!“ „Ďakujem“, odpovedal starec so smútkom v duši, „položte ho na zem“. Prekvapený poštár nechápal. Starec ho pozval do komory, ktorá bola plná veľkých vianočných balíkov, ale ani jeden nebol otvorený. Všetky boli od jeho dcéry, ktorá po celý rok o otca nejavila najmenší záujem. Starec preto od nej vianočné „dary“ nikdy neotvoril, „lebo v nich nebola láska“.
        Milí priatelia, Svätý Otec František na svojom Twitteri 16. 12. 2021 napísal: „Vianočné symboly, predovšetkým jasličky a ozdobený stromček, nás privádzajú späť k istote, ktorá napĺňa naše srdce pokojom, k radosti z Vtelenia, k Bohu, ktorý sa stáva dôverným známym: prebýva s nami, našim dňom udáva rytmus nádeje.“ Na prahu Nového roka 2022 vám chcem zaželať najmä veľa lásky, Božích milostí, zdravia a ochrany nebeskej Matky. Tak teda, keď „kráľ 2021 zomrel, nech žije kráľ 2022“!