„Opäť sú tu Vianoce“ – spieva nedávno zosnulý Miroslav Žbirka. Áno slávime ich opäť. Už po koľkýkrát (!) – hoci vieme, že každé nadbytočné opakovanie zahlušuje význam, vážnosť a zmysel originality. Vianoce však nemožno reprízovať, lebo každé sú originálne. Nehovoriac o tom, že každý z nás sme jedinečný, neopakovateľný, ako je aj náš život.
Vianoce chceme naozaj chápať ako sviatok radosti! Pre mnohých je to tak. Ale kto sa na ne pozerá objektívne, musí priznať, že pre mnohých iných sú to aj dni bolesti a tichého smútku. Aj preto, lebo je to spomienka na blízku, či dávnu udalosť, z ktorej zostalo tak málo poézie. Bôľ u tých, ktorí trpia v tento deň viac ako inokedy svojou samotou. Bôľ a smútok u tých, ktorí počas roka stratili milovaného človeka, alebo zažili ťažké údery života. Tí, ktorým sa rozpadlo manželstvo; deti ktoré stratili rodičov; mnohí odlúčení od svojich najbližších; nevyliečiteľne chorí, ľudia bez zamestnania, prístrešia, základných životných potrieb; v ohrození života; aj tí ktorí pochybujú a zúfajú nad zmyslom svojho života; malí i veľkí, ktorí v tento sviatok trpia v bolesti, ktorú im život udelil … Napriek tomu, či práve kvôli tomu, musíme hovoriť o Vianociach a ich jedinečnom posolstve nového života! Tajomstvo Vianoc spočíva v sprítomnení udalosti, v ktorej sa „zjavila ľudskosť Boha. Áno preto slávime, ba musíme sláviť Vianoce, Boh od večnosti si zobral na seba ľudskú podobu a takto oslovil človeka svojou pokorou, keď sa stal takým ako on so všetkou jeho biedou a slabosťou okrem hriechu. Nebo sa v tejto udalosti sklonilo k zemi a objalo človeka. „Prichádza Boh s odpustením a lásku si oblieka“ – hovorí básnik. V malom betlehemskom Dieťati sa rodí nový vzťah človeka k Bohu a nový vzťah človeka k človeku. Treba však priznať: sme plní pokroku: pomocou techniky skracujeme vzdialenosti, ale zároveň vytvárame prázdny priestor medzi ľuďmi, hlásame poriadok, ale popierame akúkoľvek autoritu, hlásame solidaritu, ale radi posudzujeme všetkých a všetko – okrem seba. Tak stojíme proti sebe takmer na všetkých rovinách medziľudských vzťahov, – dokonca neraz aj doma, v rodinách. Sme z toho vyčerpaní, znechutení a máme strach. Bojíme sa jeden druhého, – bojíme sa seba. Náš každodenný život je plný námahy a vie človeka veľmi ťažiť. Koľko tieňov, koľko chladu, koľko mlčania a samoty… Uvedomujeme si to zvlášť v tejto neľahkej dobe, aj v súvislosti, keď o niekoľko dní vstúpime do nového občianskeho roka, ktorý nám môže priniesť udalosti radostné i menej žiadané. Vianočné tajomstvo nám však môže pomôcť z perspektívy počúvať toto staré, ale predsa nové posolstvo, znova nanovo a intenzívnejšie. Posolstvo, ktoré znie: vo vtelenom Bohu začína pre každého z nás, nová možnosť! Novosť i stálosť je sám Kristus. Nie nadarmo sv. Pavol vyzýva: „..oblečte si Pána Ježiša Krista…“ (Rim 13,14) Teda usilujme sa svoj život pripodobniť jemu tak, aby sme mu boli podobní! Pretože ak sa zmeníme my, zmení sa svet. Posolstvo Vianoc, aj keď ich opäť slávime sa nevyčerpáva ani neunavuje aj napriek dvetisícročnému rozdávaniu sa. Naozaj ani dnes Vianoce nestratili nič na svojej sile. Dajme teda priestor hodnotám, ktoré nielen vo vianočný čas dokážu očisťovať duše i srdcia zaťažené strachom a nedostatkom lásky. Sami seba nepoznávame a vnímame tento čas celkom inak, keď cítime blízkosť milého človeka; ľudí ktorí nás majú radi, a ktorých máme radi my. Naozaj požehnané dni! –, kedy môžeme naše vzťahy ozdraviť a dokázať si, ako nám navzájom na sebe záleží. Darujme sa teda iným navzájom v službe v duchu radostného stretnutia s Bohom, ktorý sa stal človekom. Teda viac ľudskosti, viac priateľstva, viac zhovievavosti, viac dôvery, viac spravodlivosti, viac odpúšťania, viac lásky, viac statočnosti, viac šľachetnosti, viac dobroty, viac jednoty, viac pokoja, viac opravdivej radosti. To Vám milí priatelia z úprimného srdca žičím a vyprosujem nielen vo vianočné dni, ale aj počas celého nasledujúceho roka. + Viliam Judák, nitriansky biskup Zdroj: Biskupstvo Nitra
Iste, náš pohľad na prežívanie Vianoc je vždy rozdielny. Inak vníma Vianoce dieťa, človek v produktívnom veku, ktorý je úspešný; inak človek chorý, nezamestnaný, bezdomovec; či človek na konci svojej životnej cesty. Napriek tomu všetkých nás dojíma teplo Vianoc, teplo domova, žiarivé oči detí, súcitné a štedré dlane, tichá blízkosť úcty a vďaky…