Duchovné zamyslenie na 4. adventnú nedeľu, 19. decembra 2021

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!

Slovo cesta má nespočetne veľa významov. Od úzkej, širokej, dlhej, krátkej, bezpečnej, nebezpečnej, šťastnej, bolestnej, krížovej, poľnej, štrkovej, betónovej, asfaltovej, cez dopravnú, morskú, vzdušnú, mliečnu, až po cesty krížne i túlavé, aj dýchacie, či tráviace. Známe sú cesty dobra a zla, úspechu i sklamania, pokánia aj obnovy, pýchy i pokory, života a smrti. Dôležitá je cesta do školy a práce, krásna je cesta poznania, vedomostí i skúseností, nádherná je cesta domov, slastná do chrámu, príjemná do vinice aj pivničky, tajomná do neznáma a nevyhnutná na cintorín či krematória. V adventnom čase je príznačná cesta do Betlehema. Cesta ako púť je bytostne spojená s naším duchovným rastom a zrením. Hovorievame nielen o cestách ľudských, ale aj Božích. Jeden z najkrajších významov pre cestu je komunikácia. Keď uvažujeme o ceste, vždy sa jedná o dynamiku života, ktorá dáva zmysel tomu čo sme, čo robíme a po čom túžime. Čo by to bol za život, keby v ňom absentovala cesta lásky, viery, nádeje, zmyslu, múdrosti, radosti, odpustenia, pokánia, či najdôležitejšia cesta človeka do večnosti a konečného cieľa?

        V prvom čítaní hovorí prorok Micheáš: „Betlehem Efratský, najmenší medzi judskými mestami, z teba vzíde zvrchovaný vládca Izraela... On bude pokoj“ (Mich 5, 1.4a). Stáročné očakávanie príchodu Spasiteľa môžeme nazvať odvekou cestou túžby a nádeje.



        V dnešnom evanjeliu 4. adventnej nedele (Lk 1, 39-45) sa Mária vydala na cestu, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu. Tá pri stretnutí v plnosti šťastia zvolala: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1, 42-43). Z tejto návštevy, podľa tradície v dnešnom Ain Karim neďaleko Jeruzalema, sa zrodili dva prekrásne novozákonné hymny vďaky, ktoré poznáme ako Alžbetin chválospev (porov. Lk 1, 42-45) a Máriin Magnifikat (porov. Lk 1, 46-55).
        Adventné nedele sa v dnešný deň naplnili. Už len päť dní nás delí od Štedrého dňa, Štedrého večera, aj Svätej noci. Predpoveď proroka Micheáša o Mesiášovi naberá na aktuálnosti. Micheáš, hebr. Míkáh – Kto ako Boh?, pochádzal z dedinky Moréšet Gát, asi 35 km juhovýchodne od Jeruzalema. Pravdepodobne vzišiel z maloroľníckeho prostredia, podobne ako prorok Amos, ktorý za kráľa Jeroboama pôsobil v Severnom, čiže v Izraelskom kráľovstve (porov. Am 1, 1). Keď Micheáša vyhnali z Bét-Elu, odišiel do Južného, teda Judskeho kráľovstva. Nepatril medzi prorokov z povolania a vystupoval proti nim, lebo ich považoval za falošných (porov. Mich 3, 5-8). Bol to muž pravej nábožnosti a čistoty viery. Dôrazne vystupoval proti cudzím božstvám, ale predovšetkým odvážne pranieroval spôsob, akým sa bohatí a mocní správali voči biednym a slabým. Bol súčasníkom proroka Ozeáša, Izaiáša, aj Amosa, ale nemožno si ho spájať s Micheášom, ktorý pôsobil v dobe proroka Eliáša, čo je takmer o 150 rokov skôr.
        Micheáš pôsobil v rokoch 740-687 pred Kr., za vlády kráľa Joatama, jeho syna Achaza, aj vnuka Ezechiáša. Keď v r. 722 pred Kr. zomrel asýrsky kráľ Salmanassar V., jeho syn Sargon II. si podmanil Severné kráľovstvo, lebo kráľ Osé sa spriahol s egyptským kniežaťom Suom a odmietol naďalej platiť Asýrčanom tribút (porov. 2 Kr 17, 4-6). Obsadenie Severného kráľovstva spôsobilo veľkú migráciu obyvateľstva do Judska. To bolo dovtedy provinčným a zaostalým územím, ktoré sa vďaka prílivu schopných utečencov, stalo významným štátnym útvarom s centrom v Jeruzaleme. Micheáš varoval aj pred obsadením Južného kráľovstva, čo sa napokon stalo. V roku 701 pred Kr. si ho podrobil asýrsky kráľ Sennacherib (porov. 2 Kr 18, 13). Keď mu Pánov anjel vyhubil 185 tisíc vojakov, odtiahol do Ninive. Tam ho v r. 681 pred Kr. zabili dvaja vlastní synovia. (porov. 2 Kr 19, 35-37).
        Micheáš bol jeden z mála prorokov, ktorý mal u poslucháčov aj odozvu nápravy života. Hoci sa Kniha proroka Micheáša zachovala v dosť porušenom stave, tento šiesty spis v poradí malých prorokov, je významným svedectvom vzácnej predpovede. Približne 700 rokov pred Kristom, predpovedal príchod „nového Dávida“ – Mesiáša, ktorý sa narodí v efratskom Betleheme, ako o tom hovorí dnešné bohoslužobné prvé čítanie. K plnosti tejto udalosti svojim proroctvom významne prispel aj prorok Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14; tiež 8, 8; 9, 1-2; 11, 1-5 aj Mt 1, 23).
        Poslaním starozákonných prorokov bolo horliť za Boží zákon, napomínať mocných za ich zlé rozhodnutia, podporu modloslužby, nevšímanie si chudobných a iné nešváry. Odvážne burcovali ľud k náprave hriechov a k vernosti k Bohu. Pripomínali, že ak sa národ a jeho predstavitelia nespamätajú, príde Boží trest a poroba, čo sa aj mnoho ráz stalo. Bolo to veľmi náročné poslanie, za ktoré si proroci vyslúžili nepochopenie, tvrdé prenasledovanie, vyhnanstvo a vo väčšine prípadov i násilnú smrť. Napriek tomu kráčali po ceste odvahy a zodpovednosti voči Bohu a svojmu poslaniu. Túto sizyfoskú úlohu dnes napĺňa Cirkev, ktorá na jednej strane pokojne vedie ľudí k Bohu a k spáse, a na strane druhej upozorňuje aj na nešváry v spoločnosti. Za svoje spoločenské angažovanie si neraz vyslúži nepochopenie, tvrdú kritiku, posmech a rozličné ataky. Zazlievať Cirkvi, že sa zaujíma o občianske veci alebo politické dianie v štáte, či morálny stav v spoločnosti, je akoby sme vyčítali rodičom, že sa starajú o výchovu svojich detí a bedlivo dávajú pozor, aby sa im nič zlé nestalo.
        Len si, prosím, lepšie všimnime, čo sa to s nami deje. Ľudia vždy mali rozdielne záujmy či názory, ale nebývali k sebe tak málo tolerantní, vyhrotení, agresívni a zlostní, ako v súčasnosti. Nie za všetko môže pandémia. Tá iba navonok zjavuje, že sa odľudšťujeme, čo je veľmi zlé. Bez vzájomnej úcty a rešpektu je cesta komunikácie a kooperácie nemožná.
        Kráčať po ceste šťastia, vnútorného pokoja a duchovnej radosti nám Bruno Ferrero odporúča takto:

        Milí priatelia, v jednej piesni sa spieva: „Tam, kde čakajú ma milej pery a mať, ktorá mi verí, tam je môj rodný dom.“ A tam kde je v ľudských srdciach hrejivá láska a dobro, sa historický Betlehem stáva každodenným. Tam sú aj krásne Vianoce.