Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
V mladosti som poznal rehoľného kňaza, ktorý si v päťdesiatych rokoch 20. stor. osem rokov odsedel v komunistickom žalári. O tom, čo tam všeličo zažil, nikdy veľmi nerozprával, a tak si väčšinu skúseností „kalicha horkosti“ vzal zo sebou do hrobu. Jednu „maličkosť“ mi predsa prezradil. Spomínal mi istého väzenského dozorcu, ktorý nemal rád žiadneho kňaza, a jeho obzvlášť. Možno mi o ňom hovoril preto, že dotyčný pochádzal z dediny neďaleko môjho rodiska. Spomínaný dozorca ho často týral, aj nad rámec jeho povinností. Bil ho a trýznil s potešením, čo je typické pre sadistov. Keď už uspokojil svoje zvrátené túžby a počul kňazovo stonanie od bolesti, nadvihol mu hlavu, pozrel do očí a s úškrnkom sa spýtal: „Prečo sa netešíš, že môžeš pre Krista trpieť? Prečo sa neraduješ za to, že ti umožňujem trpieť pre vieru? Či ten tvoj Kristus ti neprikazuje radovať sa a jasať, keď ťa prenasledujú?“
Spomínaný kňaz sa mi priznal, že sa sám pred sebou dlho hanbil, lebo sa na oného dozorcu nedokázal aspoň usmiať. Uľavením duše mu bolo, keď sa dlhé roky za neho denne modlil desiatok ruženca, aby našiel cestu kajúcnosti a hodnotu Božieho milosrdenstva. Táto modlitba odpustenia mu spôsobovala vnútorný pokoj a radosť.
Božie slovo prvého čítania nás slovami proroka Sofoniáša oslovuje takto: „Plesaj, dcéra Siona, jasaj, Izrael, teš a raduj sa z celého srdca, dcéra Jeruzalema!“ (Sof 3, 14). Tiež prorok Izaiáš vyše sto rokov pred Sofoniášom vyzýval: „Plesajme a jasajme, lebo uprostred nás je svätý Boh“ (Iz 12, 6).
V evanjeliu (Lk 3, 10-18) čítame: „Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ján dal odpoveď všetkým: ´Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi´“ (Lk 3, 15-16).
Dnešná nedeľa má krásny názov Laetare – Raduj sa! K radosti a plesaniu vyzýva aj prorok Sofoniáš, hebr. Sefanjáh – Boh skryl, uchránil. Jeho kniha, deviata v poradí spisov malých prorokov, odzrkadľuje mravný a náboženský úpadok Judska za vlád bezbožných kráľov Manassesa a jeho syna Amona. Manasses bol trinástym Judským kráľom a nástupcom Ezechiáša (porov. 2 Kr 20, 21). Počas vlády presadzoval pohanský kult a páchal veľké násilie. „Nevinnú krv vylieval v takom veľkom množstve, že vrchom naplnila Jeruzalem“ (porov. 2 Kr 21, 16). Jeho syn Amon „kráčal celkom po ceste, po ktorej išiel jeho otec... a nekráčal po Pánovej ceste“ (porov. 2 Kr 21, 21-22). Hoci vládol iba dva roky, nakoľko ho sluhovia „zabili v jeho dome“ (porov. 2 Kr 21, 23), pohanský kult ešte viac posilnil.
Sofoniáš bol súčasníkom proroka Jeremiáša a odvážne vystúpil proti modloslužbe v Jeruzalemskom chráme, proti falošným prorokom, násiliu i sociálnej nespravodlivosti. Prorocky účinkoval za kráľa Joziáša, ktorého v r. 609 pred Kr., ako 39-ročného, v bitke pri Magede zabil egyptský faraón Nechao (porov. 2. Kr 23, 29). Joziáš 12 rokov predtým (621 pred Kr.), po svojich kráľovských predkoch, otcovi Amonovi a dedovi Manassesovi, stihol za pomoci veľkňaza Helkiáša uskutočniť značnú náboženskú reformu očistenia od pohanského kultu a znovuobnovenia Mojžišovho zákona a slávenia Veľkej noci (porov. 2 Kr 23, 21-27). Vďaka duchovnej reforme sa mohli v Jeruzalemskom chráme po desaťročiach skazy, opäť radovať a nanovo precítiť Božiu prítomnosť. Sofoniášova výzva k radosti, z dnešného prvého čítania, bola súčasťou programu obnovy náboženského života a dnes je adresovaná nám.
Ak v adventnom čase kráčame cestou obnovy duše i srdca k Vianociam, máme dôvod mať radosť a veselú myseľ. Je to opodstatnené v dobe veľkých covidových problémov, ktoré nás moria, obmedzujú a znepríjemňujú život? Odpoveď hľadajme v sebe. Trošku si pomôžme nemeckým filozofom Immanuelom Kantom, ktorý tvrdí: „Proti trampotám života dal Boh človeku tri veci: nádej, spánok a smiech.“ Kto sa už prestal smiať, upozorňujú odborníci, nech čím skôr kričí o pomoc, lebo strata radosti zo života je vážnym problémom...
Prezradím o sebe, že celý život patria detektívky medzi moje obľúbené literárne či filmové oddychovky. Komisári Hamard, Keller, Moser, Deder, Schimansky, Maigret a Lescautová, vrchný policajný rada Vacátko, vrchný rada Tomsa, major Kalaš, poručík Columbo, inšpektori Kojak, Gent a Derrick, detektívi Müller, Murdoch, Holms, Poirot, aj amatérska detektívka slečna Marplová, patria do môjho sveta príjemného relaxu. Za skutočnú lahôdku považujem Chestertonovho pátra Browna. Nie preto, že sme kolegovia v „koláriku“. Je to originálny, nenápadný, ale veľmi bystrý, psychológiu človeka znalý kňaz a neskutočne fascinujúci amatérsky detektív.
Gilbert K. Chesterton v príbehu Tri smrtiace nástroje píše o barónovi Armstrongovi, ktorý bol „natoľko zábavný, že bol bezmála komický, a tak populárny, že bol takmer legendárny“. Bol to veselý človek, ktorého „škótska whisky odvábila od škótskej teológie“. Milého, stále usmievavého, veselého a vtipného baróna raz našli na koľajniciach bez známok života. Detektív Gilder podozrieval viacerých z jeho vraždy, ale nevedel pochopiť, prečo by to niekto urobil. Pýtal sa: „Kto by si krvavil ruky s banketovým rečníkom? To už by bolo ako zavraždiť deda Mráza.“ Páter Brown, cez tri zvláštne okolnosti prišiel na to, že barón spáchal samovraždu. Veľmi bystro spozoroval, že pod klaunovskou „rozjarenou maskou sa skrýva pustá duša ateistu“. Barón bol navonok veselý človek, ale jeho vnútro bolo smutné. Svoju veselosť už nedokázal preniesť na ľudí, svoje okolie a domácnosť. Nebol šťastný a už sa viac nevládal pretvarovať. Páter Brown múdro vystihol podstatu jeho tragédie: „Ľudia sa radi často smejú, ale myslím, že sa neradi smejú neprestajne. Veselosť bez humoru veľmi unavuje.“
Život bez zmyslu a úprimnej radosti je asi veľmi únavný a ťažký. V suicidálnych sklonoch sa preto niektorým môže smrť zdať ľahšou ako život. Vianočné sviatky sú výnimočne krásne a radostné práve v narodenom Jezuliatku. Pod vplyvom 1. svetovej vojny a z nej plynúceho utrpenia, napísal v roku 1917 český spisovateľ a kňaz Jindřich Šimon Baar, veľmi populárnu knižku jasličkovej pobožnosti Bolestné Vianoce. O rok sa vojna skončila a s vďakou Jezuliatku za mier a pokoj Baar napísal opäť knižku Radostné Vianoce. Aké Vianoce budeme prežívať my, keď sú doprevádzané veľkým množstvom chorých, zomrelých, unavených a opustených? Naozaj je dôvod ich baarovsky nazvať Bolestné Vianoce? Boli by určite veľmi smutné, keby sme stratili nádej, že zlé dni raz pominú a znova budú radostné Vianoce, aj život. Z pozície viery ani iné nemôžu byť, len veselé a radostné, lebo príchod Božieho Syna je to najradostnejšie, čomu môže človek otvoriť dušu a srdce. Ježiš je pravé svetlo do tmy tohto sveta.
Milí priatelia, básnik Svätopluk Čech napísal: „Čiň každý z vás, čo káže Boží hlas, buď bratom brat v každý čas.“ Je to krásne pozvanie do nastávajúcich adventných dní.
Predchádzajúce duchovné zamyslenia autora