Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
„Buď požehnaný, kto vstupuješ s vierou, vďakou a nádejou!“ Týmito slovami nás otec na začiatku Adventu a nového cirkevného roka ráno vítal v kuchyni. V ruke mal horiacu sviečku, ktorú vložil do stojana, položil na stôl a poprial nám požehnaný Advent. Všetci sme sa rukou dotkli svietnika a zvolali: „Bohu vďaka!“ Takýto domáci rituál sa u nás opakoval aj v prvý deň občianskeho roka. Túto tradíciu zachovávam i ja, aj keď žijem sám ako mních. Na 1. adventnú nedeľu i Nový rok zopakujem otcovo zvolanie. Dotknem sa zapálenej sviece, aj v mene všetkých ľudí vo farnosti, ktorým v modlitbe želám Božie požehnanie a blízkosť Pána. V tomto pandemickom čase zvlášť.
V Božom slove dnešnej 1. adventnej nedele so žalmistom voláme: „K tebe, Pane, dvíham svoju dušu. Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch. Veď ma vo svojej pravde a uč ma, lebo ty si Boh, moja spása“ (Ž 25, 1.4-5). Tento alfabetický žalm, ktorého verše začínajú písmenami hebrejskej abecedy, napísal kráľ Dávid. Bolo to v dobe, keď v Jeruzaleme porazil Jebuzejcov a Archu zmluvy – Božiu archu zo Šíla preniesol na Sion, kde dal pre ňu vystaviť dôstojný príbytok (porov. 2 Sam 6, 1-23).
V posolstve evanjelia (Lk 21, 25-28. 34-36) zaznieva: „Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil... Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka“ (Lk 21, 34.36). O posledných veciach človeka podobne píšu aj evanjelisti sv. Matúš a Marek (porov. Mat 24, 29-41; Mk 13, 24-37).
Duchovné posolstvo na začiatku nového liturgického obdobia je o bdelom očakávaní „času milosti, vykúpenia a spásy“. Dostaviť sa pred Syna človeka znamená stáť pred Božím súdom. Naša „divná“ doba tento termín takmer vymazala zo slovníka. Ak o ňom nejakým spôsobom predsa len uvažuje, tak je to spravidla neprofesionálne a chaotické. Za povšimnutie stojí, ako mediálna obec často vníma a prezentuje úmrtie známych osobností. Keď taká osobnosť zomrie, média ju vzápätí vynesú do hudobného, speváckeho, športového, či kultúrneho „neba“. Novinové titulky sa až predbiehajú sloganmi typu „Už je v nebi“ alebo „Nebo má nového obyvateľa“ a podobne. Chápem, že marketing a dobre zvolené titulky článkov predávajú, ale takáto mediálna „istota“ je mimo akúkoľvek teologickú odbornosť, či spirituálnu hĺbku.
Pokiaľ by sme mediálnu „istotu neba“ chápali ako „pium desiderium – zbožné prianie“ ľudí, ktorí veľmi chcú, aby ich idoly boli navždy šťastné, tak je to pekné. Problémom je, že sa napriek enormnej informovanosti stávame plytkí, povrchní, málo znalí a pravdiví. „Byť v nebi“, na to nestačí len zomrieť. Na tom sa človek i sám musí podieľať a pričiniť. Ježiš, okrem iného, hodnotu neba a večnej blaženosti, spája s vnútornou dispozíciou srdca, ktorú nádherne zjavil v náuke O blahoslavenstvách (porov. Mt 5, 1-12). Jedno z nich hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). V duchu evanjeliového zákona lásky k Bohu (porov. Mt 22, 37) a lásky k blížnemu (porov. Mt 22, 39), je zrejmé, že pre nebeskú blaženosť nie je dôležité to, čím človek je, ale aký je. Český pedagóg a filozof G. A. Lindner hovorí: „O hodnote človeka nerozhoduje, čo vie a pozná, ale čo koná.“ Zlatou kartou do neba je veľkosť našej lásky, čistota srdca, kajúcna náprava zlého a úprimná túžba po Bohu.
Na začiatku nového cirkevného roka je vhodné vyjsť z domu a pozrieť sa na krajinu pred sebou. Polovicu nášho zorného poľa tvorí modrá obloha a druhú zem. Strata schopnosti dvíhať oči k nebu má dnes fatálne dôsledky. Pomaličky zanikajúci pohľad múdrosti na modrý svet nad hlavou nahrádzame bezduchým dívaním sa do obrazovky televízora, či monitoru počítača alebo tabletu. Prestávame sa pozerať na hviezdy a strácame aj zmysel pre nadšenie a ideály. Ani si pritom veľmi neuvedomujeme, že čím menej pozeráme na nebo, tým menej rozumieme sebe. Kedysi bol roľník denno-denne zhrbený k zemi, ale pravidelne dvíhal hlavu aj k nebeskej oblohe. Potreboval vedieť, či bude sucho, horúco, alebo príde dážď, víchor, nečas či mráz. Múdrosť čerpal z pohľadu na nebo, aby sa zbytočne nenadrel. My sa tvárime, že to už nepotrebujeme, lebo obživu máme v supermarketoch, ale to je krátkozraké.
Kedy pochopíme, že strácame živý kontakt s prostredím, ktorému sa odcudzujeme a nahrádzame ho virtuálnym svetom? Možno máme stovky „facebookových“ priateľov, ale skutoční a pri nás stojaci, sa nám vzďaľujú a vytrácajú. Je výsadou a chybou zároveň, keď cez techniku vidíme až na kraj sveta, ale cez betónový plot už nevidíme, kto ide po ulici. Najmä pod vplyvom pandémie, a z nej plynúceho stresu i strachu, zo spoločnosti postupne vyprcháva tolerancia, súdržnosť ľudí, slušnosť, úcta, rešpekt a ohľad. Nebezpečne stúpa agresivita, hrubosť a nepochopiteľné násilie. Cicero o tom niečo vedel, keď povedal: „Choroby myslenia sú zhubnejšie a vyskytujú sa častejšie, než choroby tela.“ Zlovestné je, keď úsilie po zvládnutí epidémie neúnosne rozdeľuje ľudí a spoločnosť. Aj to je smutný dôsledok toho, že málo hľadíme na nebo. Našťastie, nie všetko je temné. Aj v tejto ťažkej dobe je veľa dobrých, múdrych, láskavých, obetavých a hlavne normálnych ľudí, ktorým v duši svietia hviezdy...
V minulosti som poznal veľmi nadaného i dobrého mladíka z Filipín. Volal sa Melvin, pochádzal z Manily a v štúdiu teológie pokračoval v Ríme. Bol malým chlapcom, keď mu zomrela mamička. Ako diakon, v jednej kázni v mojej farnosti, povedal: „Moja mama by mala byť v nebi, lebo bola veľmi dobrá.“ Následne do konkrétnej podoby rozobral jej hlbokú zbožnosť, krajnú obetavosť, ľudskú dobrotu, trpezlivosť v chorobe a najmä úprimnú lásku k Bohu, k svojim deťom a k rodine. Z jeho osobnej skúsenosti pramenilo silné presvedčenie, že jeho dobrá mama je v nebi, lebo statočne žila, a ani si nevedel predstaviť, že by to mohlo byť inak.
Milí priatelia, s vierou, vďakou a nádejou vstúpme do nového cirkevného roka. Žiaľ, opäť to nebude možné v chráme, tak nech je to v našich srdciach a v rodinách. Napriek zákazu bohoslužieb, s dôverou v Božiu pomoc i ochranu, vykročme do dní Adventu. Naša príprava na príchod Spasiteľa, nech je radostná a obohacujúca. Kiežby nás evanjelium, o ktorom pápež František hovorí, že je „najpoľudštenejším posolstvom dejín“, s odvahou sprevádzalo búrkami i úskaliami života, až do prístavu večnej blaženosti. Mária, krásna žena Adventu, radi by sme v týchto dňoch s tebou kráčali k tvojmu Synovi a v ňom našli pokoj, odvahu, rozvahu, trpezlivosť i radosť. „Roste nebesia z výsosti a z oblakov nech prší spravodlivosť. Otvor sa zem a vydaj nám Spasiteľa“ (porov. Iz 45, 8).
