Duchovné zamyslenie na 5. veľkonočnú nedeľu, 2. mája 2021

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
         Dvakrát v živote som mal možnosť putovať do Svätej zeme. Odvtedy posolstvo evanjelia a biblickú geografiu vnímam so zážitkom osobnej prítomnosti na miestach, ktoré svojim verejným účinkovaním posvätil Ježiš Kristus. Z mnohých pamätných miest, chrámov i nádherných zážitkov, sa mi dnes vynárajú spomienky na krásne izraelské vinohrady, ktoré sú počas roka omnoho viac ako u nás, zaliate slnkom. Aj po rokoch v ústach cítim medovo- sladkú chuť veľkých strapcov hrozna, ktoré ako vymaľované viseli na stonkách a zjavovali bohatosť izraelských viníc.

        Ježiš dnes (Jn 15, 1-8) vraví: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník... Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi“ (Jn 15, 1.8).

        Vo Svätom písme sa na mnohých miestach spomínajú vinohrady, vinič a hrozno. Podľa biblickej konkordancie sa vinica v Starom zákone spomína 42 krát a v Novom zákone 12 krát. Víno sa v Starom zákone objavuje 75 krát a v Novom zákone 16 krát. Vinohradník sa v Starom zákone spomína 3 krát a v Novom zákone 9 krát. Hrozno sa v Starom zákone spomína 21 krát a v Novom zákone 3 krát. Vinobranie sa nachádza 6 krát iba v Starom zákone. Spolu je to 187 krát. Aj z toho vyplýva, že obraz vinice bola významným symbolom vyvoleného národa (porov. Iz 5, 1-7; Jer 2, 21; Ez 15, 1-8; aj iné).

        Azda k najkrajšiemu posolstvu s vinohradníckou témou patrí Izaiášova Pieseň o vinici (Iz 5, 1-7). V nej sa hovorí: „Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí. Okopal ju, skálie z nej vyzbieral, viničom ju vysadil, postavil uprostred nej vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, urodila však plánky“ (Iz 5, 1b-2). Nádherná starozákonná Pieseň o vinici síce nie je taká rozsiahla a veľkolepá ako Šalamúnova Pieseň piesní – Šír haššírím (Pies 1 až 8, 14), napriek tomu je poetická a krásna.

        Kto by nepoznal staro-biblický príbeh o Nabotovej vinici, ktorý opisuje Prvá kniha kráľov (1 Kr 21, 1-29)? V susedstve paláca samarijského kráľ Achaba sa nachádzala krásna vinica jezraelcu Nabota. Achab raz prišiel za Nabotom a požiadal ho, aby mu dal svoju vinicu, lebo by v nej chcel urobiť zeleninové pole. Ponúkol mu, že mu dá inú alebo ju od neho kúpi. Nabot odmietol, lebo to bolo dedičstvo po jeho predkoch. Achab sa vrátil do svojho paláca a manželka Jezabel si všimla, že je veľmi smutný. „Prečo ti je duch taký zronený a nechceš jesť?“ – opýtala sa ho. Kráľ jej rozpovedal, ako nepochodil u Nabota, ktorý mu odmietol predať vinicu. Jezabel v jeho mene napísala list predstaveným Nabotovho mesta a prikázala, aby dvaja svedkovia svedčili proti nemu, že sa „rúhal Bohu i kráľovi“. Urobili tak a nevinného Nabota, pre Jezabeline intrigy, aj so synom ukameňovali v jeho vlastnej vinici.

        Keď sa Jezabel dozvedela, že Nabot je už mŕtvy, povedala Achabovi: Vstaň a zmocni sa vinice jezraelského Nabota, ktorú sa ti zdráhal dať za peniaze, lebo Nabot nežije, zomrel.“ Achab vstal a plný radosti sa vinice zmocnil. Onedlho Boh poslal k Achabovi Tesbana Eliáša, aby mu oznámil: „Vraždil si a zmocnil si sa dedičstva... Na mieste, kde psy lízali Nabotovu krv, budú lízať aj tvoju krv.“ Prorok aj Jezabel povedal: „Psy budú žrať Jezabel na jezraelskom poli.“ Achab sa za svoje zlé skutky kajal, a preto Boh trest nad ním o tri roky oddialil, keď zahynul v bitke proti Aramejčanom. Aj Achabovu krv lízali psy, keď stekala z voza, nie však na Nabotovom poli, ale v Samárii, kde ho pochovali (porov. 1 Kr 22, 38). Predpoveď Božieho trestu sa splnil na jeho synovi Joramovi (porov. 2 Kr 9, 24-26) i na Jezabel. Obaja boli zabití na Nabotovom poli, na mieste bývalej vinice. Psy lízali Joramovu krv, ktorá bola aj krvou Achabovov a Jezabel sa stala pokrmom pre psov (2 Kr 9, 33-37).

        Ježiš vo svojich príhovoroch, často obracal svoju pozornosť k téme o vinici, o víne, či vinohradníkoch. K nim patrí Podobenstvo o dvoch synoch (porov. Mt 21, 28-32) alebo Podobenstvo o zlých vinohradníkoch (porov. Mt 21, 33-46; Mk 12, 1-12; Lk 20, 9- 19) a iné. Ježiš sám seba prirovnal k viniču a nebeského Otca nazval vinohradníkom, ako to čítame v dnešnom evanjeliu. Vinič s ratolesťami a hroznom sú aj dávnym obrazom Cirkvi. Pri Poslednej večeri sa Ježiš nad chlebom a vínom modlil: Baruch atah Adonai, Eloheinu Melech ha-olam, hamotzi lechem min ha-aretz. Baruch atah Adonai, Eloheinu Melech ha-olam, bore p´ri ha-gafen – Požehnaný buď, večný Bože, Kráľ vesmíru, že dávaš zrnu vyrásť zo zeme. Požehnaný buď, večný Bože, Kráľ vesmíru, ktorý vytváraš ovocie viniča. Ježišova modlitba azda vychádza zo žalmu: „Zo zeme vyvádzaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka; olejom rozjasňuješ jeho tvár a chlieb dáva silu srdcu človeka“ (Ž 104, 14b-15). Chlieb a víno tvoria matériu Eucharistie, ktorá je Telom a Krvou Ježiša Krista, prítomného vo svojej Cirkvi.

        V detstve i v mladosti som často pešo chodil robiť do našej vinice na Honovciach. Od domu bola vzdialená 10 km. Už som bol unavený, keď som tam prišiel. Môj starký Štefan tiež chodieval pešo na tú istú vinicu a to už mal 88 rokov. On bol unavený, až keď sa večer vrátil domov. Telo ho síce bolelo, ale duša bola v pohode. V noci si odpočinul a ráno išiel na vinicu znova. Po príchode domov zo školy, to už som bol gymnazista, mi otec často hovorieval: „Poď, ideme na vinicu.“ „Mám sa veľa učiť“ – spravidla som odpovedal. „Však urobíme, a večer sa môžeš učiť“ – povedal pokojne. Tak som šiel, robil som a večer od únavy som nad knihami iba podriemkaval. Keď som na konci prvého ročníka priniesol domov vysvedčenie, nahnevane som ho hodil na stôl a otcovi som si dovolil povedať: „Tu si máte tie vaše trojky-štvorky. Furt len vinica a ja môžem aj prepadnúť!“ Otec vzal vysvedčenie, dlho hľadal okuliare a potom nechápavo naň hľadel. Napokon ho položil na stôl a mne povedal: „Ty si naozaj hlúpy. Kto sa ťa kedy bude pýtať, aké si mal v škole známky? Robiť sa nauč! To je vzdelanie života a nie tvoje jednotky.“ Vtedy som takejto reči nerozumel. Túžil som sa vyrovnať spolužiakom, ktorí nemuseli na vinicu a mohli sa učiť a zbierať dobré známky ako filatelisti. Neskôr som pochopil, že otcova reč bola univerzitná lekcia od človeka, ktorý v živote prečítal menej kníh, ako som ich ja doteraz napísal. Napriek tomu mi naznačil, že v živote nemám hľadieť iba na seba, ale mám byť obetavý, užitočný a prospešný aj pre iných.

        Po mnohých rokoch som za túto lekciu múdrosti tak vďačný, že som si na dôchodku zaumienil vysadiť pri dome malú vinicu. Túžim mať pri dome viničku, o ktorú sa budem obrazne starať ako Ježiš o svoju Cirkev. Starostlivosť o vinohrad mi bude výzvou, aby som, aj ako kňaz na dôchodku, dbal o vinicu Božieho ľudu, ktorá má prinášať niečo vzácnejšie ako hrozno. Tým je kresťanské svedectvo života a ovocie viery, bratskej lásky i priateľstva. Pohľad na upravenú a ošetrovanú vinicu ma bude motivovať aj k tomu, aby jej vonkajšia krása bola obrazom vnútornej čistoty srdca a krásy duše, mysle i svedomia.

        Milí priatelia, v tomto nádhernom májovom mesiaci, nech nám je Mária, krásnym kvetom ľúbeznej vône a sladkým ovocím vzťahu k Ježišovi.