Duchovné zamyslenie na 4. veľkonočnú nedeľu, nedeľu Dobrého pastiera, 25. apríla 2021

Zamyslenie - DOC
Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
V roku 1967 napísal kanadský spisovateľ Jacques Godbout román Dobrý deň, pán Galarneau. V ňom vystupuje „kráľ hot-dogu“ Francois Galarneau z Quebecku, ktorý sám v sebe zápasí s hľadaním zmyslu života a opodstatnenosťou žiť v tomto svete. Istý čas existoval spokojne a vyrovnane v obklopení ľudí, ale neskôr ho komplexy voviedli do sveta ústrania a osamelosti. Uzatvoril sa svetu a potešenie nachádzal v spisovateľskej tvorbe. Napokon v samote pochopil, že ku šťastiu človek potrebuje druhého človeka. Toto pocitové poznanie ho opäť navrátilo do spoločenstva ľudí a obnovilo mu chuť žiť i tvoriť.

        Štvrtá veľkonočná nedeľa je nedeľou Dobrého pastiera. Cirkev v nej ďakuje za všetky Bohu zasvätené osoby a tiež prosí o nové duchovné povolania, aby v budúcnosti „neboli ovečky bez svojho pastiera“ (porov. Mt 9, 36, Mk 6, 34 a Lk 10, 2). Zároveň nám ponúka precítiť pocitovú skúsenosť, že k plnohodnotnému duchovnému životu potrebujeme živý vzťah ku Kristovi. V obraze Dobrého pastiera, vzťah veľmi blízky, srdečný a priateľský.

        V dnešnom evanjeliu (Jn 10, 11-18) nám Ježiš hovorí: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Nájomník a ten, čo nie je pastierom a ovce nie sú jeho, opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka, a vlk ich trhá a rozháňa. Veď je nádenník a nezáleží mu na ovciach. Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce“ (Jn 10, 11-15).

        Pojem „Dobrý pastier“ lat. pastor bonus, má hlboký duchovný význam v spojitosti s posolstvom proroka Ezechiela o „zlých a dobrých pastieroch“ (Ez 34, 1-31). V ňom sa hovorí: „Pán prehovoril ku mne takto: ´Syn človeka, prorokuj proti pastierom Izraela; prorokuj a povedz im, pastierom: Toto hovorí Pán, Jahve: Beda pastierom Izraela, ktorí pásli seba! Či nie stádo pásavajú pastieri? Mlieko ste pojedli, vlnou ste sa obliekli, vykŕmené ste pozabíjali, no ovce ste nepásli. Slabé ste neposilňovali, choré ste neliečili, ranené ste neobviazali, rozpŕchnuté ste nezavrátili, ani stratené ste nehľadali, ale násilím a hrôzou ste panovali nad nimi. A rozpŕchli sa, pretože nebolo pastiera, stali sa pokrmom rozličnej poľnej zveri, áno, rozpŕchli sa... I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom´“ (Ez 34, 1-5.23).

        V Ezechielovi je Dobrý pastier nazvaný „Dávidom“, lebo bude pochádzať z kmeňa Júdovho, z rodu Dávidovho a volá ho „svojim sluhom“. Dávid je azda najpopulárnejšou postavou Starého zákona. Približne tisíc rokov pred Kristom bol tento najmladší syn Izaiho pastierom na betlehemských stráňach. Obľubu u ľudí si už ako mládenec získal víťazstvom nad Goliášom (1 Sam 17, 49-51) a 30-ročný sa v Hebrone stal druhým Izraelským kráľom.

        Prorok Izaiáš nazýva trpiaceho Spasiteľa „Pánovým služobníkom“ hebr. Ebed Jahve. Robí tak v „štyroch piesňach o Pánovom služobníkovi“ (pozri: Iz 42, 1-7; 49, 1-9; 50, 4-11 a 52, 13 – 53, 12). Významnou pointou týchto nádherných piesní je posolstvo, že čím je národ neposlušnejší, tým je poslušnejší „Pánov služobník“.

        Svätý Otec František, pri svojej apoštolskej návšteve Iraku 5. marca 2021, v Sýrsko- katolíckej katedrále povedal zhromaždeným biskupom: „Buďte obzvlášť nablízku vašim kňazom. Aby vo vás nevideli správcov či manažérov, ale otcov, ktorým záleží na tom, aby sa synovia mali dobre, ktorí sú s otvoreným srdcom pripravení ponúknuť svoju podporu a povzbudenie. Sprevádzajte ich svojou modlitbou, svojím časom, trpezlivosťou, oceňovaním ich práce a sprevádzaním ich rastu. Takto budete pre svojich kňazov viditeľným znamením Ježiša, Dobrého Pastiera, ktorý pozná svoje ovce a dáva za ne život.“

        Pápež sa obrátil aj na kňazov: „Je dôležité vychádzať medzi naše ovečky a našou prítomnosťou a sprevádzaním byť k dispozícii veriacim v mestách a dedinách. Myslím na tých, ktorým hrozí, že ostanú pozadu – mladí, starí, chorí a chudobní. Keď obetavo slúžime blížnemu, ako to vy robíte, v duchu spolucítenia, pokory, vľúdnosti, s láskou, vtedy naozaj slúžime Ježišovi, ako nám to sám povedal. A keď slúžime Ježišovi v iných, objavujeme pravú radosť. Nevzďaľujte sa od svätého Božieho ľudu, v ktorom ste sa zrodili. Nezabúdajte na naše mamy a na naše staré mamy, ktoré vás ´dojčili´ vo viere, ako by povedal sv. Pavol. Buďte pastiermi, služobníkmi ľudu, a nie štátnymi funkcionármi, štátnymi úradníkmi.“

        V roku 2000, pri príležitosti Veľkého jubilea, vyhlásil časopis Daily Catholic anketu o najlepších katolíkov 20. storočia. Z vyše sedemsto nominovaných získal prvé miesto pápež sv. Ján Pavol II. Za ním sa umiestnili sv. Matka Tereza z Kalkaty, sv. páter Pio z Pietrelciny, arcibiskup Fulton Sheen, sv. Faustína Kowalská a sv. Maximilián Kolbe. Keď sa akéhosi kardinála opýtali, že ktorému teológovi najviac ďakuje za dar viery a duchovné vyzrievanie, odpovedal: „Mojej mame.“ Pri spätnom pohľade na svoj život by sme nemali zabúdať na to, že popri mnohých našich vzoroch, učiteľoch, kňazoch a vychovávateľoch, sú to kresťanskí rodičia, najmä úprimne zbožné mamy, ktorým najviac vďačíme za to, čím sme a akí sme.

        Dojemný obraz dobrého, skromného a obetavého kňaza, desaťročia čerpám z románu Cestou krížovou, ktorý v r. 1900 napísal český kňaz a spisovateľ Jindřich Šimon Baar. Bolo to v čase, kedy zastať sa bedára pred svetskou či cirkevnou vrchnosťou a „povedať slovo na obranu robotníka, bol najťažší hriech“, píše Matúš Longauer. Mladý Juraj po gymnáziu netúžil byť kňazom, ale chudobní rodičia, v túžbe, aby sa mal lepšie, ho presvedčili a on napokon súhlasil. Pre lásku k Bohu i k ľuďom, najmä tým najbiednejším, prešiel svojou krížovou cestou a veľmi sa podobal doráňanému Kristovi na jeho kalvárskej ceste. Na biednych farách žil skromne a statočne. Celý život aj z mála podporoval chudobných. On všetkých miloval a ľudia sa na neho iba sťažovali. Ohovárali ho až na biskupskom úrade. „Prečo ho tak nenávidíte?“ – pýtal sa generálny vikár sťažovateľov. „Milostivý pane, on je taký svätý a my sme bezmála lotri a to nás dráždi. Prečo nie je aspoň trocha ako my?“ Keď chorý kňaz Juraj prosil cirkevnú vrchnosť o finančnú pomoc v chorobe, odporučili ho do invalidného dôchodku. Štátna vrchnosť mu vymerala smiešnu penziu, a tak do smrti žil ako žobrák. Aby vôbec prežil, musel predať aj jemu najvzácnejšie knihy. „A kamže ste dali svoje knihy, toľko krásnych kníh?“ – pýtali sa ho. Iba ledabolo mávol rukou a zašepkal, lebo rozprávať pre tuberkulózu, už nevládal: „Zjedol som ich, priateľu, zjedol.“ Tento pokorný kňaz, pred pozemskou falošnosťou a zlobou, nachádzal útechu iba v náboženstve. Napriek všetkým príkoriam, nestratil svoj krásny svet viery a Božej dobroty vo svojom srdci. Podobné osudy prežíval aj kňaz Jozef, z Baarovho autobiografického románu Holoubek z r. 1920.

        Milí priatelia, buďme šťastní, že máme Ježiša – Dobrého pastiera, ktorému záleží na vrúcnom vzťahu s nami i našom večnom šťastí.