Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Americký arcibiskup Fulton John Sheen (1895-1979) rozprával zo svojho života túto milú udalosť. Raz bol pozvaný na konferenciu do akéhosi mesta, v ktorom nikdy nebol. Na ulici neznámeho mesta stretol chlapca a spýtal sa ho na cestu do hotela. Chlapec mu ukázal ktorým smerom má ísť a zároveň sa ho smelo spýtal: „Kto ste, pane?“ Sheen mu odpovedal: „Som biskup.“ Chlapcovi to nič nehovorilo, a preto sa znova spýtal: „A to čo robíte?“ Biskup bol chlapcovou otázkou zaskočený, a tak mu chvíľu trvalo, pokiaľ povedal: „Ukazujem ľuďom cestu do neba.“ Chlapec sa rozosmial a odchádzajúc si popod nos hundral: „To je zvláštne, nepozná cestu do hotela a chce ukazovať cestu do neba.“

        Božie slovo dnešného druhého čítania z Prvého listu apoštola sv. Jána (1Jn 2, 1-5a) nám hovorí: „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: ´Poznám ho´, a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy. Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá“ (1Jn 2, 3-5a).

        Podľa frazeologického slovníka slovo poznať alebo spoznať významovo vyjadruje: zistiť, zoznámiť sa, či uvedomiť si. V biblickom zmysle má špecifický rozmer. Nejedná sa tak o intelektuálne znalosti, ako skôr o „poznanie srdca“, čiže „poznanie lásky“. V takomto kontexte je poznať zhodné s milovať. Ježiš to vyjadril slovami: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo... Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová“ (Jn 14, 23-24). Termín „ma miluje“ lat. „diligit me“, gr. „agapa me“, nie je láska telesná, ale duchovná, nie požívačná, ale obetavá. Latinské diligo, aj gr. agapo znamená milujem, mám v obľube, vážim si, je mi to drahé. Ježišova výzva: „Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 9b), je vyjadrením túžby poznať ho najmä srdcom. Tak, ako matka láskou poznáva svoje dieťa, čiže ho miluje. Krásne to dokumentuje aj najdôležitejšia židovská modlitba „Shema Israel Adonai Eloheinu Adonai echad! – Počuj Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4-5).

        Staroveký grécky filozof Sokrates z Atén bol presvedčený, že stačí poznať pravdu a človek sa pre ňu automaticky rozhodne. Napriek múdrosti sa tento učiteľ Platóna mýlil. Pre konanie v pravde, nestačí ju len poznať. Potrebné je viac. Zamilovať si ju. Francúzsky filozof Romain Rolland tvrdí: „Myšlienková inteligencia je ničím, bez inteligencie srdca.“

        Približne pred rokom som sa listom obrátil na istého arcibiskupa, aby verejne naznačil znepokojenie z demoralizácie kultúry prostredníctvom znevažovania Božieho mena a vulgárnych slov, ktoré stále intenzívnejšie zaznievajú v divadlách a v televíznych programoch. Doteraz mi neodpovedal, ani žiadny jeho apel som nezaregistroval, ale urobil som, čo považujem za správne. V občianskej spoločnosti sa nemôžeme správať klerikálne, ale horliť aj za krásu reči a kultúru jazyka, je poslaním každého, kto to s krajinou a spoločnosťou myslí čestne a úprimne. Nehovorím o cenzúre, ale zápase hodnôt, ktorému sa nemôžeme vyhnúť, ak nechceme zlyhať. Chaldejský patriarcha Babylónie, kardinál Luis Raphaël Sako, po návšteve pápeža Františka v Iraku, zdôraznil potrebu laického štátu, ktorý by umožnil slobodu vyznávania náboženstva. Podľa kardinála by základom úspechu bol „prechod od konfesného štátu k laickému, ktorý by zaručil slobodu svedomia a kultu... Riešením by bol sekulárny režim založený výlučne na občianstve a nie náboženstve. Krajiny Blízkeho východu nebudú mať budúcnosť bez separácie náboženstva od štátu“ (TK KBS, 9. a 13. 4. 2021). Zjaviť takúto víziu pre moslimské prostredie je naozaj odvážne. V našej situácii nepovedať, že vulgárne je neslušné, by bolo zbabelé. Český spisovateľ Pavel Kosorin vo svojich aforizmoch píše: „Hriechom komunistov bola pýcha, hriechom kresťanov je strach.“ Nikto rozumný nemôže vyčítať Cirkvi, ak upozorňuje na to, že sa vulgarizáciou jazyka otupuje svedomie človeka a degraduje poslanie kultúry, lebo jej úlohou je do tmy vnášať svetlo. „Dno je dno, aj keď je obrátené nahor“, výstižne hovorí poľský básnik Stanislaw Jerzy Lec.

        V jednej poviedke o Láske mal akýsi muž krásneho koňa. Bohatý gazda tamojšieho kraja si zaumienil, že ho za každú cenu musí získať pre seba. Mužovi ponúkol veľa peňazí, aby mu koňa predal, ale odmietol. Nedal sa odradiť a v mysli koval plán, ako koňa získať. Gazda zistil, že muž pravidelne chodieval na koni do mesta a po pár hodinách sa vždy vracal tou istou cestou domov. Preobliekol sa za otrhaného žobráka a pri ceste predstieral núdzu. Keď muž na koni prechádzal popri ňom, žobrák srdcervúco prosil, aby mu pomohol, lebo je dobitý a nevládze ani vstať. Dotyčný muž zastavil koňa a zoskočil mu na pomoc. Žobrák zrazu vstal, vyskočil na koňa a pustil sa do prudkého cvalu. Prekvapený „samaritán“ pochopil, že všetko bola iba zámienka, aby mu mohol ukradnúť koňa. Zúfalo za ním kričal, že mu chce niečo dôležité povedať. Keď zlodej videl, že je dostatočne ďaleko, zastavil a okríkol: „Čo mi chceš povedať?“ Muž mu odpovedal: „Prosím ťa, aby si nikomu neprezradil, ako si ma oklamal.“ „Prečo ti na tom záleží?“ – zakričal zlodej naspäť. Okradnutý muž mu odpovedal: „Raz bude možno niekto potrebovať skutočnú pomoc. Keď tadiaľ pôjde človek, ktorý vie ako si podlo okradol človeka, ktorý ti prejavil súcit, tak sa bude báť pomôcť núdznemu.“

        Malý chlapec z úvodu nechápal, ako človek, ktorý nepozná cestu do obyčajného hotela, môže niekomu ukazovať cestu do vznešeného neba. Najkrajšie na tom je, že arcibiskup Sheen bol mužom, ktorý, najmä cez jeho pútavú rozhlasovú evanjelizáciu, nespočetne mnoho ľudí nasmeroval „ad astra“, to je až k výšinám neba. Jeho čistá radosť z viery získavala srdcia ľudí pre život s Kristom. Jeho inteligentné morálne výzvy burcovali otupené svedomie ľudí. Nebál sa hovoriť o citlivých témach, nemal strach z nepochopenia, nechcel sa viac páčiť svetu ako Bohu a to ho robilo pravdivým a jeho slovo pútavým.

        Cirkev je z mnohých strán nelichotivo atakovaná. Niektorým veľmi záleží na tom, aby bola pred svetom nepekná a nedôveryhodná. Preto na ňu s opovrhnutím hádžu kamene a blato, od ktorého však majú zašpinené ruky. Odvážne treba priznať, že Cirkev má mnohé chyby a hriechy, škvrny minulosti i prítomnosti. Bolo by naivné a nezodpovedné to popierať, veď ju, ako aj v iných zoskupeniach, tiež tvoria slabí a krehkí ľudia. Napriek tomu je, svojou kultúrnou i sociálnou činnosťou a bohatou tradíciou duchovnej múdrosti, mnohým prospešnejšia ako všetci, ktorí tak silno kričia o jej pokleskoch a nič pozitívne na nej nevidia. Cirkev „ľudí“ je taká pekná či nepekná, akí sme my, jej deti. Nikdy by sme nemali zabúdať, že jej zakladateľ Ježiš Kristus, je absolútna krása a čistota.

        Milí priatelia, buďme vďační, že sa nám zajtra konečne umožní, aj keď iba obmedzená účasť na bohoslužbách. V duchu si osvojme pocity kráľa Dávida, z pútnickej piesne na ceste do Jeruzalema: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: ´Pôjdeme do domu Pánovho´“ (Ž 122).


Štefan Kováč Adamov

image

Mediálna spolupráca

Administrátor a autor web stránky:
Ing. Vladimír Chrenko

Web stránka obsahuje fotografie od uvedených autorov i ostatných prispievateľov:
Jozef Matúš - grafik
Roman Fabík - http://www.rmcphotography.sk/
Samuel Dostál - https://www.facebook.com/samuel.dostal.art
Peter Faltys - https://www.instagram.com/peterfaltys/

ĎAKUJEME! Zavrieť okno

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Topoľčany

Nám. M. R. Štefánika 34/61
955 01 Topoľčany
E-mail: topolcany.fara@gmail.com
Tel.: 038 / 53 263 02
Nemocničný mobil: 0904 / 009 524
IČO: 34075771
DIČ: 2021306826
Číslo účtu Farnosti Topoľčany vedený v Slovenskej sporiteľni:
SK07 0900 0000 0000 3851 2757

Zavrieť okno
Open popup