Duchovné zamyslenie na Kvetnú nedeľu 28. marca 2021

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Doma mám troje nástenné hodiny. Prvé, každú hodinu ľúbezne odbíjajú reálny čas, na druhých ručičky fixne ukazujú „dvanástu“ a na tretích „tretiu“ hodinu. Takto nastavený čas mi je každodenným mementom pripomínajúcim niečo veľmi vzácne...
   Dnešnou Kvetnou nedeľou vstupujeme do Svätého týždňa. Na jeho začiatku tradične zaznieva melodráma utrpenia Pána, pod názvom Pašie – Umučenie. V tomto roku z evanjelia sv. Marka (14, 1 – 15, 47). V pašiovom dojemnom príbehu je zachytený aj Kristov posledný výdych: „ Ale Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol. Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku. Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: ´Tento človek bol naozaj Boží Syn´.“ (15, 37-39).

        Podobne ako vlani, tak aj v tomto roku sú naše chrámy na Kvetnú nedeľu bez ľudí, bez zboru pašiových spevákov, bez sprievodu s bahniatkami a bez mnohých vecí, na ktoré sme celý život boli tak zvyknutí. Keď som pred rokom, po prvýkrát v živote iba s kostolníkom, konal obrady Kvetnej nedele, bolo mi do plaču. Mal som dojem, akoby zrazu ľudstvo vymrelo. Dnes viem, že to bol iba vonkajší smútok, ktorý už teraz necítim. Po roku sa o to viac presunul do môjho vnútra. To aj preto, lebo zatvorený chrám vo mne evokuje pustý, mŕtvy, až „zbúraný“ chrám. Náš vstup do Veľkého týždňa môžeme obrazne prirovnať k ceste alebo aj k rieke, ktorá má svoje dva brehy. Na jednom je krásny zelený trávnik, na ktorom rastú poľné kvety a bezstarostne sa na ňom hrajú deti. Druhý, je pustý, bez rastlín, aj bez detí. Ten prvý breh je symbolické „hosanna“ a druhý „ukrižuj!“ V ich objatí, miestami pokojne a poeticky, inde zasa prudko i dravo, tečie rieka, ktorá symbolizuje beh života.

        Aj život človeka sa často zvykne prirovnávať k rieke, ktorá má hlboko v horách v nepatrnom, malom pramienku, svoj zrod. Z neho vzniká malý lesný potôčik, ktorý vytrvalo prekonáva prekážky cez halúzky, kamene, jamy i kopčeky. Trpezlivo vytvára horskú bystrinu a postupne steká do doliny. Potom je z neho malá riečka, vtekajúca do väčšej a väčšej, až sa postupne stane riečnou tepnou a veľtokom, ktorý napokon splynie s morom. Na počiatku malý pramienok, v mohutnom toku na konci, dospel do svojho cieľa.

        Podobne, ako lesný pramienok, i človek v skrytosti, nenápadne a tajuplne začína svoju životnú púť. Najskôr je malý, slabý, zraniteľný, postupne mohutnie, silnie a vzmáha sa. Roky je na výslní a napokon jeho púť, cez tajomstvo smrti, vyústi do mora večnosti. Nikto nedokáže plnohodnotne vyjadriť, koľko „hosanna“ a koľko „ukrižuj“ je vlastné jednému ľudskému životu, kým dospeje do cieľa večnosti. Veľkonočné udalosti nám zjavujú, že náš život je kolážou Kvetnej nedele a Veľkého piatku v súvislosti s utrpením a oslávením Krista. Preto žiadny život nie je nezmyselným, lebo vízia neba dáva zmysel všetkému, aj smrti.

        Francúzsky filozof, teológ a učenec Pierre Abélard (1079-1142), mal raz vraj takýto sen. V ňom bol na smrť chorý. Každým dňom slabol, nejedol, na čele cítil kropaje studeného smrteľného potu a lekár mu už veľkú nádej nedával. V sne započul zvláštny zvuk. Pred ním stáli jeho hriechy a každý predstavoval jedného diabla. Tieto obludy sa ho snažili vtiahnuť do večnej priepasti a podarilo sa im ho zvrhnúť do hlbokej studne. Na jej dne nebola voda, ale plamene večného ohňa. Keď dopadol, naokolo počul a videl bolestný krik zúfalcov, ktorých plamene mučili za ich hriešny život. Príšerný rev, ktorý počul bol na zbláznenie. Keď sa po dlhej chvíli trochu upokojil, všimol si, ako naokolo vo večných plameňoch horia všetky domy s ľuďmi v nich a celé ulice pohlcoval oheň. Večný Sudca odriekaval konečné verdikty nad úbohými obžalovanými, ktorým už nikto nemohol pomôcť. Abélard bol v šoku z toho, keď videl, ako do pekla odvádzali ľudí, ktorých dobre poznal a on by ich bol určite poslal do neba. Panický strach ho zachvátil, keď zbadal spoločníkov svojich hriechov. Ako tak pozoroval všetko čo sa dialo, všimol si, že jeden dom v plameňoch nebol, hoci všetko naokolo ľahlo popolom. Vidiac jeho rozpaky, mu večný Sudca oznámil: „Toto je tvoj dom. Stačí, aby si urobil už len jeden, jediný hriech a naveky zhoríš v ňom!“ Vyplašený Abélard zdvihol pravicu k nebu a vykríkol: „Toho hriechu sa nikdy nedopustím!“ V tom sa prebudil a vstal.

        Spotený pokľakol pred kríž a stále opakoval: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Bože, buď milostivý... Dlho sa takto modlil, potom sa obliekol a šiel do kostola. Prítomní ľudia boli prekvapení, keď ho videli vstúpiť do spovednice. Bol tam veľmi dlho. Potom šťastný prijal Eucharistiu. Z chrámu odchádzal s hlbokým presvedčením, že sa toho jediného hriechu už vedome a slobodne nikdy nedopustí. Neviem, či je tento príbeh skutočný alebo iba fikciou zbožného priania. Ak nás predsa povzbudí k cnostnému životu, je zmysluplný.

        Moje, v úvode spomínané hodiny, neustále ukazujú dve najdôležitejšie golgotské udalosti, ktoré zachytili všetci štyria evanjelisti. „Od dvanástej hodiny nastala tma po celej zemi, až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny zvolal mocným hlasom... a vydýchol dušu. – A sexta autem hora tenebrae factae sunt super universam terram usque ad horam nonam. Et circa horam nonam clamavit Iesus voce magna... emisit spiritum“ (Mt 27, 45- 46.50; tiež pozri Mk 15, 33-34.37; Lk 23, 44-46 a Jn 19, 14.30). Ježiš bol pribitý na kríž okolo nášho poludnia, čo podľa židovského času bola „šiesta hodina“ od východu slnka, (lat. hora sexta, gr. hóras hektés). Vtedy sa zatmelo slnko až do tretej hodiny popoludní, podľa židovského počítania „deviatej hodiny“ (lat. horam nonam, gr. hóras enatés). Okolo tretej hodine popoludní nášho času, čiže „deviatej“ podľa Židov, Ježiš posledný krát vydýchol a skonal. Vtedy nevinný Boží Syn za nás na kríži zomrel. „Tajomstvo neprávosti – mysterium iniquitatis“ bolo pozdvihnuté v „tajomstvo spásy – mysterium salutis“, čo zaiste presahuje schopnosti ľudského rozumu. K mystickému času utrpenia a smrti nášho Pána, je správne pripojiť ešte jednu hodinu. Volá sa „hora ultima“, to je „posledná hodina“ človeka na zemi, alebo „hora novissima“, čiže „najnovšia“ a „prvá“ vo večnosti, teda najdôležitejšia. Kiežby raz bola našou hodinou dobrej smrti a duchovným mostom do večnosti.

        Milí priatelia, básnik Dante Alighieri poeticky hovorí: „Tri veci nám zostali z raja – hviezdy, kvety a detské oči.“ Na vrchole pôstu nás očakávajú tri dni svätého trídua – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota. Cez ne doputujeme k Nedeli zmŕtvychvstania Pána. S odvahou vykročme do dní Svätého týždňa a domácou liturgiou si posväťme dušu i svoje rodiny. Na Veľkú noc z veží, aj zatvorených chrámov, zaznie hlas zvonov, ktorý bude ohlasovať alelujový hlahol našej živej viery i vďaky Kristovi, za dielo vykúpenia. Český spisovateľ Pavel Kosorin vo svojich aforizmoch o Bohu píše: „Viera nás učí žiť a život nás učí veriť. Sme divadlom tomuto svetu – hrajme tak, nech sa publikum nenudí.“