Duchovné zamyslenie na 5. nedeľu v pôstnom období

Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
V mladosti som mal možnosť v centre Petrohradu na Tichvinskom cintoríne, ktorý je súčasťou Lavry Alexandra Nevského, navštíviť hrob ruského spisovateľa Fjodora Michajloviča Dostojevského. Na kamennom náhrobku s krížom, sú pod jeho bustou azbukou vytesané slová: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“. Zaiste sú vyjadrením jeho hlbokej viery vo večný život, ktorú ohlasoval aj svojou nesmrteľnou tvorbou. V tichej modlitbe som vtedy spočinul aj pri hrobe Krylova, Čajkovského, Rimskij-Korsakova, Musorgského a iných ruských velikánov.

        Biblický citát na Dostojevského náhrobku je súčasťou evanjelia dnešnej nedele (Jn 12, 20-33). Ježiš v ňom hovorí: Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (12, 25). Podobne píšu aj synoptickí evanjelisti (pozri Mt 10, 37-39; Mk 8, 34-38 a Lk 14, 26-27).

        Niektorým ľuďom robí istý problém evanjeliové spojenie „kto svoj život nenávidí“ (Jn 12, 25). Významovo to nie je totožné s nenávisťou, akú človek cíti napríklad k niekomu, kto mu veľmi ublížil. Latinský text v Neovulgáte má: „qui amat animam suam“ a „qui odit animam suam.“ V gréckom texte je: „ho filon ten psychén autú“ a „ho misón ten psychén autú.“ Slovenský preklad z r. 1986 a 1995 je: „kto miluje svoj život“ a „kto nenávidí svoj život.“ Grécke „mison“ a lat. „odit“, máme preložené ako „nenávidí“. Latinské „odium“ je síce „nenávisť“, ale tiež aj „odpor“, „protivnosť“, či „hnus“. Z toho odvodzujeme, že „odiózny“ človek je akoby „odporný“, „protivný“, „nepríjemný“, až „hnusný“. V takomto ponímaní, ak by si chcel človek svoj pozemský život zachrániť za cenu zrady Krista, tak by sa mal obrazne „zhnusiť“, „sprotiviť“ sám sebe a mal by k sebe radšej cítiť „odpor“ ako stratiť priateľský vzťah k Bohu a nádej na život večný.

        Zrozumiteľne je to objasnené v slovenskom preklade Nového zákona z r. 1995. V evanjeliu sv. Lukáša (14, 26) sa v poznámke pod čiarou hovorí: „Výraz ´nenávidieť´ je semitizmus a znamená ´odsunúť do úzadia´. Ježiš Kristus žiada, aby ten, kto ho chce nasledovať, dal mu prednosť pred všetkými, aj pred vlastnými pokrvnými.“

        Tiež v slovenskom preklade z r. 1986, biblická poznámka k (Mt 10, 39) hovorí: „Kto by chcel svoj dočasný život zachovať odstúpením od Krista za cenu zrady, stratí večný blažený život. Kto zasa z lásky ku Kristovi vydá na obetu svoj dočasný život, zaistí si večný život, ktorý obsiahne ako odmenu a náhradu za všetko, čoho sa tu na svete vzdal.“

        Biblista, doc. Jozef Jančovič, mi k tejto téme napísal: „Podobne ako sloveso ´milovať´, aj ´nenávidieť´ nie je v Písme primárne chápané na úrovni citov ako to dnes bežne chápeme my, ale dané slovesá majú veľmi praktický význam na úrovni vôle. Konať v prospech niekoho znamená ´milovať´. Jasne to dokladá napr. výrok: ´Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo´ (Jn 14, 23). Ak ide o konanie proti niekomu alebo ide o absenciu rešpektu a záujmu voči niekomu, či podnecovanie dakoho, tak to spadá pod ´nenávidieť´. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ´milovať menej´ spadá pod ´nenávidieť´.“
       
       Z povedaného vyplýva, že nás Ježiš nežiada nenávidieť seba, blížnych alebo život, ale požaduje dať prednosť jemu pred všetkým ostatným. Aby človek dokázal viac milovať Krista ako seba, k tomu potrebuje lásku a čisté srdce. Aj dnešný responzóriový žalm volá: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (Ž 51, 12).
       
        Podaktorí nie sú spokojní s tým, že v latinskom, aj v gréckom texte u Matúša (10, 39), Marka (8, 35) a Jána (12, 25), je výraz „animam“ a „psychén“ (dušu) do slovenčiny preložený ako „život“. Podľa doc. Jančoviča „je to v poriadku, keďže ´psyché´ označuje samotný ´život´ a sú také verše, kde sa nedá použiť ´duša´, ale ´život´. Príklad, kde sa absolútne nehodí význam ´duše´ pre ´psyché´ je: ´Nebuďte ustarostení o svoj život... Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev?´ (Mt 6, 25).“
        V Ježišových slovách: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25) gr. „zoe“ a lat. „vita“, je v slov. preklade už „život“ a nie „duša“. Tiež aj: „Ja som cesta, pravda a život“ ( Jn 14, 6).

        V románe Bratia Karamazovci Dostojevskij píše, ako Ježiš prišiel opäť na tento svet. Pri stretnutí s veľkým inkvizítorom dostal výčitku, že hoci sa na púšti postil a štyridsať dní modlil, aj tak sa dobre nerozhodol. Nemal vraj odolať zvodom diabla a mal premeniť kamene na chleby, mal skočiť z chrámu do priepasti a mal sa stať vládcom nad svetom. Podľa inkvizítora urobil Ježiš veľkú chybu, lebo nepochopil podstatu ľudskej povahy. Tvrdil, že dar slobody, nie je človek schopný zvládnuť. Odpoveďou je Dostojevského vyznanie: „Keby mi niekto dokázal, že pravda je mimo Krista, a naozaj by aj bola, ja by som chcel radšej ostať s Kristom, ako s pravdou.“ Napokon, byť s Kristom je, byť aj s Pravdou (porov. Jn 14, 6).

        Na našej pôstnej ceste k Veľkej noci by sme si mali uvedomiť, že Ježiš za nás nezomrel v honosnej bazilike na pozlátenom kríži za zvukov nádhernej organovej hudby. On pnel na kríži za mestom, na popravisku, ktoré vraj bolo, či pripomínalo smetisko. Namiesto svetla voňavých voskovíc ho spaľovalo slnko. Po bokoch nemal spriaznené duše, ale dvoch zločincov. Napriek tomu jeho miesto smrti na okraji spoločnosti, je miestom šírenia kresťanskej lásky, múdrosti kríža a spásy. Pohľad na Golgotu, či Kalváriu, by nám mal byť pôstnym návratom z vonkajšieho, nábožensky vlažného sveta, do vnútorného a duchovného.

        V katolíckych kostoloch sa v dnešnú nedeľu vyvinul zvyk fialovým plátnom prikrývať titulný obraz chrámu a zahaľovať kríž. Ako prvý zahalil oltár opát Hartmut v 9. stor. vo švajčiarskom opátstve St. Gallen. Pohľad na zahalený kríž nám má pripomenúť, že ľudský hriech je veľkou prekážkou vidieť Krista v plnosti lásky jeho spásonosnej obety. Na Veľký piatok, si s vnútornou krásou srdca očisteného od hriechov, môžeme vykonať poklonu svätému krížu. Ak to nebude možné v chráme, tak aj doma, úprimnou adoráciou kajúcne dozrievajme pre mystiku vykúpenia a spásy.

        Milí priatelia, odumierať svetu znamená vzďaľovať sa hriechu a približovať k Bohu. Klaňať sa krížu je adorovať Láske toho, ktorý na ňom za nás zomrel. Aj keď je pandémia, ktorá kvári svet, vážnym problémom ľudstva, ešte väčším je hriechom zatemnené svedomie, ktoré ničí dušu, vzťahy a život človeka. Ruský spisovateľ Solženicyn je presvedčený, že „ak neobrodíme svoje svedomie, nezachráni nás nijaká ekonomika.“ Francúzsky spisovateľ Romain Rolland pripomína: „Aby si osvetľoval svetlom iných, musíš nosiť slnko v sebe.“ Tým najžiarivejším svetlom je Boží jas v duši a jeho dobrota v ľudskom srdci. Svätý Jozef, ochranca svätej Rodiny, na našej pôstnej ceste k Veľkej noci, buď našim sprievodcom!