Milí priatelia, drahí bratia a sestry!
Popolcovou stredou každoročne vstupujeme do štyridsaťdňového pôstu, ktorý je časom duchovnej prípravy na najväčšie kresťanské sviatky Veľkej noci. Ako mnohé iné, aj začiatok pôstnej doby, je poznačený pandémiou a daným nariadením zatvorených chrámov. Na Popolcovú stredu veriaci po prvýkrát v živote nemohli prijať tradičné požehnanie popolom. My kňazi sme si ho v súkromných omšiach udelili a zaiste sme pritom mysleli na Boží ľud, aby aj bez popolca a bohoslužieb bol ochotný nastúpiť na osobnú cestu obnovy duše. Sprítomnili sme si aj starodávne hebrejské posolstvo: „Afar atá veét, afarta šúb – Pamätaj, že si prach a v prach sa obrátiš.“

Kľúčovým slovom je šúb, čiže obrátenie alebo návrat. Je to biblický návrat strateného syna do domu milujúcej otca, ako nám to zjavuje najkrajší evanjeliový príbeh v podobenstve o Márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32). Evanjelium prvej nedele v pôstnom období (Mk, 1, 12-15), nám predstavuje Ježiša, ktorý sa na púšti štyridsať dní postil, anjeli mu posluhovali a satan ho pokúšal. Potom prišiel do Galiley a hlásal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (1, 15). Tiež o tom hovoria dvaja evanjelisti (Mt 4, 1-17 a Lk 4, 1-15).

Židovskej mentalite je vlastná idea: Af alpi šechata jisrael hu – Aj keď zhrešil, zostal židom.“ Rád by som toto presvedčenie využil v kresťanskom zmysle: Aj keď sme zhrešili, zostali sme kresťanmi. Zvlášť, keď naše zlyhanie je preniknuté ľútosťou a túžbou po pokání a náprave zlého. Slová o pokání a obrátení nie sú v každodennom živote zvlášť obľúbené a príťažlivé. Vzhľadom na naše duševné zdravie majú však mimoriadny význam. Po mnohých zablúdeniach a sklamaniach nás motivujú k návratu k biblickej múdrosti a k dedičstvu otcov.

To nás lieči, uzdravuje, navzájom spája, zjednocuje a zmieruje. V roku 1960 zložil Charles Dumont pieseň Non, je ne regrette rien – Nie, ja nič neľutujem, ktorú interpretačne preslávila francúzska šansonierka Edith Piaf. Nič neľutovať, za nič sa neospravedlňovať, nič nenaprávať a nič zlé na sebe neodstraňovať, sa stalo módnym hitom našej doby. Mnohí radšej nič neľutujú ako by si mali priznať, že chybili, pomýlili sa alebo urobili niečo zlé.

V súčasnosti môžeme, podľa českého psychiatra, kňaza a profesora, Dr. Maxmiliána Kašparů, hovoriť o istej inovácii tohto trendu, ktorý má svoju sofistikovanejšiu, ale aj rafinovanejšiu podobu. Stáročia poznáme klasických sedem hlavných hriechov: pýchu, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť. V našej dobe sa pýcha pyšne považuje za zdravé sebavedomie, lakomstvo za zákon ekonomiky, závisť sa premenila na boj o spravodlivosť, hnev je správnou reakciou na nekorektné jednanie druhých, smilstvo sa považuje za prevenciu voči neurózam, obžerstvo sa povýšilo na vyššiu životnú úroveň a lenivosť je obyčajným odkladaním povinností na neskôr.

Pojmy, ktoré kedysi mali zásadný význam pre zdravú výchovu a formáciu charakteru sa zmenili na nepoznanie. Hulváctvo sa považuje za slobodu prejavu. Okrádanie je vraj slobodným trhom. Zanedbaná výchova je tvorba vlastného názoru. Neúcta k tradičným hodnotám je víťazstvo zdravého rozumu nad hlúposťami. Likvidácia pozitívnych hodnôt je dôležitým zbavením sa predsudkov. Pojem slobody sa povýšil na svojvôľu jednotlivca, tolerancia sa premenila na nerozumné ustupovanie zlu a z korektnosti sa stal povinný názorový koridor. Takto nejako sa, podľa prof. Kašparů, v našej dobe zmenili hodnoty života. Pri všetkých „novotách“ by sme nemali zabúdať, že hoci je všetko v rýchlom pohybe a mnoho vecí okolo nás sa mení, aj my, predsa len niečo zostáva „nemenné“. Je to túžba človeka po šťastí, po láske, po úspechu, po zdraví, po uznaní, po naplnení, tvorivej práci a zmysle života, po milujúcej rodine, deťoch, dobrom životnom partnerovi a iných pekných veciach života. Ako však dospieť ku krásnym hodnotám v bezhodnotovom spôsobe života? To jest „hamletovská“ otázka súčasnosti, ktorá sa dotýka oblasti ako „žiť“ či „nežiť“ kvalitne a „byť“ či „nebyť“ spokojný, vyrovnaný, svedomitý, úspešný, normálny a šťastný.

Americký politický mysliteľ socialistického razenia Edward Bellamy napísal v roku 1888 utopistický román Pohľad späť. Je to jeho najúspešnejšie dielo, ktoré bolo preložené do mnohých svetových jazykov. Tento román obdivoval Tolstoj aj Gorkij, lebo v ňom azda videli socialistické ideály spravodlivejšieho sveta, ale v Sovietskom zväze sa v časoch stalinizmu, pravdepodobne pre západný pôvod, nestal žiaducou literatúrou. Román má pútavý dej, až rozprávkový príbeh o sociálnom šťastí, spravodlivejšom a lepšom živote. Hlavný hrdina románu, mladý Bostončan, upadne do hypnotického spánku, z ktorého sa prebudí až po 113 rokoch v roku 2001. Za ten dlhý čas sa všetko naokolo zmenilo na nepoznanie. Zmenili sa domy, ulice, továrne, technológie, ľudia, spoločnosť a život, len on sa prebudil taký, aký pred 113 rokmi zaspal. Svet jeho mladosti, predstáv a nádeje bol nenávratne preč. Novému svetu už veľmi nerozumel a nedokázal sa mu ani prispôsobiť. Keď sa zamýšľame nad hodnotami života, nemôžeme nevidieť, ako sa mnohé múdre a pekné veci z neho postupne vytrácajú. Spomeniem taký obyčajný pozdrav. Dnes niektorí ľudia, aj v malej obci, často prechádzajú popri sebe ako nemí. Nedávno som videl dokument o juhoamerickej Patagónii. Od Ánd na severe Argentíny, až po Ohňovú zem na juhu Čile, to je rozsiahla stepná pláň, veľmi pustá, suchá, a vetrami bičovaná zem. Patagónia je veľmi riedko osídlená a stretnúť v nej človeka je vzácnosťou. Keď sa predsa len dvaja alebo viacerí ľudia stretnú, nikdy neprejdú vedľa seba bez pozdravu a túžobného rozhovoru. Stretnúť tam človeka, pozdraviť a porozprávať sa, považujú za krásny deň, až sviatok. V detstve nám doma kládli na srdce ako máme pozdraviť staršieho, lebo je to znakom slušnosti a dobrej výchovy. To isté nás učili kňazi i učitelia. Niektorým to dnes už naozaj veľa nehovorí, ale chvalabohu ešte stále sú mnohí, ktorí sa pri stretnutí vzájomne pozdravia, usmejú a je to veľmi pekné. Naše zamaskované tváre naozaj túžia počuť vľúdny ľudský hlas.

Milí priatelia, pôstna doba nám ponúka príležitosť k tomu, aby sme po jej uplynutí boli iní ako na jej začiatku. Obnovení v duši a lepší v srdci. Názov piesne: Nie, ja nič neľutujem môžeme zameniť za: Je mi ľúto všetkého zlého v mojom živote. Okrem úprimnej kajúcnosti nám nemecký básnik Christian Morgenstern odporúča: „Smiech a úsmev sú brány, ktorými možno do človeka dostať veľa dobrého.“ Všetkým Vám želám radostnú a zmysluplnú cestičku pôstnymi dňami. Nechajme sa viesť sv. Benediktom z Nursie, ktorý nám v putovaní k Veľkej noci odporúča: „Uteč a mlč! Uteč, aby si hľadal Boha, a mlč, aby si ho počul!“

V pôstnom čase môžeme dôslednejšie mlčať v sebe, aby sme boli schopní hovoriť s inými.

Kňaz: Štefan Kováč Adamov

DOKUMENT

image

Mediálna spolupráca

Administrátor a autor web stránky:
Ing. Vladimír Chrenko

Web stránka obsahuje fotografie od uvedených autorov i ostatných prispievateľov:
Jozef Matúš - grafik
Roman Fabík - http://www.rmcphotography.sk/
Samuel Dostál - https://www.facebook.com/samuel.dostal.art
Peter Faltys - https://www.instagram.com/peterfaltys/

ĎAKUJEME! Zavrieť okno

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Topoľčany

Nám. M. R. Štefánika 34/61
955 01 Topoľčany
E-mail: topolcany.fara@gmail.com
Tel.: 038 / 53 263 02
Nemocničný mobil: 0904 / 009 524
IČO: 34075771
DIČ: 2021306826
Číslo účtu Farnosti Topoľčany vedený v Slovenskej sporiteľni:
SK07 0900 0000 0000 3851 2757

Zavrieť okno
Open popup