Duchovné zamyslenie na Šiestu nedeľu v cezročnom období 14. februára 2021

Milí priatelia, bratia a sestry!
Počas gymnaziálnych štúdií som už vo štvrtom ročníku bol definitívne rozhodnutý ísť na teológiu. Dva roky predtým som navštevoval hodiny nepovinnej latinčiny a doma sa rodičia čudovali, načo mi to len bude. K tomu som sa ešte snažil, pod vplyvom jezuitského pátra Jakuba Gajdoša, ktorý žil u sestry na dôchodku a bol mamin bratranec, prečítať veľa kníh s duchovnou tematikou. Dnes si už, okrem šiestich, na ostatné ani veľmi nespomínam.

K tým dobre zapamätateľným knihám, ktoré ma v mladom veku i duchovne nadchli, patria: Svätý Don Bosco od Agassovcov, Blčiaci oheň (Ignis ardens) a Otec vyhostených, obe od Hünermanna, Tomáš Becket, aneb Česť od Anouilha, Obeť spovedného tajomstva od Spillmanna a Potupenie kríža (Scandalum crucis) od Baumrotta. Prvé štyri knihy sú veľmi dobre napísané románové životopisy o výnimočných mužoch. Prvý je o Jánovi Boscovi, ktorý sa v Turíne otcovsky staral o opustenú mládež, druhý o Jozefovi Sartrovi, ktorý sa stal pápežom sv. Piom X., tretí o otcovi malomocných na ostrove Molokai, pátrovi Damiánovi de Veuster a štvrtý o canterburskom arcibiskupovi Tomášovi Becketovi, ktorého dal Henrich II. v r. 1170 zavraždiť. Kniha o sv. Tomášovi Becketovi, bola v mojej mladosti posilnená aj sugestívnym filmom Becket, s Richardom Burtonom v hlavnej úlohe. Obeť spovedného tajomstva a Potupenie kríža považujem za povzbudivé čítanie s veľkou dávkou napätia.

Spomenutých šesť kníh nie je teologických a predsa v mladom veku na mňa zapôsobili viac, ako ďalších šesťsto, lebo sú nádherne napísané. Dnes viem, že majú istý idealistický nádych a azda aj nasládlý podtón, ale na hĺbke posolstva im to neuberá. V dnešnom evanjeliu (Mk 1, 40-45) je táto dojemná udalosť: „Tu prišiel k nemu istý malomocný a na kolenách ho prosil: ´Ak chceš, môžeš ma očistiť.´ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: ´Chcem, buď čistý!´ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý“ (1, 40-42). Tento príbeh uzdravenia zachytili aj (Mt 8, 1-4 a Lk 5, 12-16).

Termín malomocenstvo a malomocný sa v Starom zákone spomína tridsaťjedenkrát a jedenásťkrát v Novom. Po celé stáročia boli malomocní, pre ochranu zdravých, vylúčení na osamelé miesta a doslova vypudení zo svojich rodín. Až v roku 1946 bol vynájdený liek, vďaka ktorému malomocní už neboli infekční a pre zdravých nebezpeční. Dovtedy sa museli zdravým ľuďom vyhýbať a ustupovať im z cesty. V biblickom ponímaní Starého zákona bolo malomocenstvo Božím trestom za hriechy.

Dnes je vo svete približne 20 miliónov chorých na malomocenstvo. Nespočetne viac je poznačených „malomocenstvom“ duše a srdca. Dnešný svet to nerád počúva, ale nič nezmení na tom, že nie sme ani dokonalí, ani bez chýb, ani bez zlých vlastností, ani bez hriechov.
V Novom zákone bola choroba prostriedkom Božej veľkosti, dobroty a moci. Ježišove uzdravenia, ako o nich čítame v evanjeliu, sa stali Božím pohladením, odpustením a gestom milosrdenstva. Ježiš nikdy neskúmal, ako farizeji, či chorý zhrešil alebo boli vinní jeho rodičia. On pre uzdravenie vyžadoval vieru, dôveru a odhodlanie chrániť sa hriechov. Potom uzdraveným odporučil splniť Mojžišove nariadenie a zachovať rabínsku tradíciu očistenia.

K najväčším misionárom malomocných patrí páter Damián De Veuster. Narodil sa v meste Tremeloo vo flámskej časti Belgicka v roku 1840, ako Jozef De Veuster. V rodine s viacerými súrodencami sa mu dostalo dobrej a zbožnej katolíckej výchovy. Raz sa so svojim bývalým učiteľom prechádzal po Antverpách. V tamojšom Dóme na neho fascinujúco zapôsobil Rubensov obraz Zdvíhanie kríža. Tam mladý Jozef, pri pohľade na Golgotu, pocítil túžbu svoj život zasvätiť ľuďom, ktorí padajú pod ťarchou pozemského kríža.

Pôvodne chcel vstúpiť trapistom, ale napokon sa rozhodol vstúpiť do Kongregácie Najsvätejších Sŕdc Ježiša a Márie, kde už bol jeho brat Augustín. Po zložení rehoľných sľubov v Paríži sa stala udalosť, ktorá rozhodla o jeho životnej ceste. Jeho brat bol pripravený odísť na Havajské ostrovy, ktoré sa vtedy volali Sandwichove. Náhle však ochorel na týfus a tak sa jeho misia neuskutočnila. Jozef, ktorý prijal rehoľné meno Damián, sa rozhodol ísť namiesto neho. Dostal požehnanie a v roku 1873 sa usídlil na polostrove Kalaupapa, ktorý bol súčasťou ostrova Molokai na Havaji a považovaný za Ostrov smrti. V neznámom a Bohom „opustenom“ kúte sveta našiel svoje pravé miesto a zmysel života. „Urobím aj nemožné, aby som bol šťastný a nadchol duše chorých“, bolo jeho životným rozhodnutím. K jeho svedectvu patria aj slová: „Som tu uprostred mojich drahých malomocných. Majú síce odporný výraz, ale majú duše, ktoré svojou drahocennou krvou vykúpil náš Božský Spasiteľ.“ Páter Damián sa s láskou staral o chorých katolíkov, protestantov, budhistov a ateistov bez rozdielu. Často sa s nimi stotožňoval vyhlásením: „My, malomocní.“ Po dvanástich rokoch opatery sa tiež nakazil. O päť rokov neskôr,  v roku 1889, chorý a vyčerpaný zomrel. Nemal ani 50 rokov.

Počas obetavej samaritánskej služby sa mu od niektorých dostalo i mnoho príkoria. Podozrievali ho z túžby po uznaní. Dokonca bol obvinený z požívačného a nemravného života, ktorý mu vraj privodil nákazu. Všetko sa časom ukázalo ako klamstvo a neprajnosť tých, ktorí tak málo urobili pre záchranu chorých, a tak veľa ubližovali ich anjelovi lásky.

Pátra Damiána de Veuster dnes svet pozná aj bez mena a priezviska. Stačí povedať Otec vyhostených, Apoštol malomocných alebo Mučeník lásky k blížnemu a všetci vedia, že je to otec Damián, ktorý odišiel do najzapadnutejšieho kúta sveta, kde jeho meno zažiarilo svetlom dobra a nezištnej obety. Televízni diváci flámskej VRT, si pátra Damiána v roku 2005 zvolili za „Najväčšieho Belgičana“ všetkých čias. Pápež Benedikt XVI. ho v roku 2009 vyhlásil za svätého. Veľký syn Indie, Mahátma Gándhí, o ňom povedal: „Svet politiky a novín má len málo hrdinov, ktorí by sa mohli porovnávať s pátrom Damiánom z osady
malomocných. Námaha hľadať prameň, z ktorého pochádza toľko hrdinstva, sa vyplatí.“

Milí priatelia, kto z nás by dnes dokázal opustiť svoje pohodlie, rodinu, priateľov a odísť na temné miesto, ktoré má povesť „pekla“? Keď si k obetavému a hrdinskému životu pátra Damiána prirovnáme tie dnešné mediálne „hviezdičky“ a „umelé svetielka“, tak je to naozaj úsmevné. Libanonský básnik Chalíl Džibrán krásne hovorí: „Práca je láska, ktorú ste
urobili viditeľnou.“ Páter Damián De Veuster to dokázal obdivuhodným spôsobom. Ako sa, podľa francúzskeho filozofa Henri Bergsona, „oheň vo vnútri zeme, javí len na vrcholoch sopiek“, tak život skromného flámčana žiari na piedestály svetla, dobra a bezbrehej lásky, v srdciach tých, pre ktorých bol všetkým. Aj keď máme nateraz utlmené fyzické kontakty,
v modlitbe buďme navzájom spojení. Pre skutky lásky v rodinách, nech sú nám motivujúce slová P. Kosorina: „Večný život je ilúziou, pokiaľ láska nie je realitou.“

Kňaz: Štefan Kováč Adamov

DOKUMENT