PRAJEM SI

Nikdy sa nevzdávaj svojich snov. Všetko, čo má prísť, príde v pravý čas. Len ver!
15. September 2017

KEĎ SA S MAMOU ROZÍDETE…

Včera sa ma opýtala dcéra: „Oci, a keď sa rozídete s mamou, kto si nechá dve deti...
16. Máj 2017

VIDIEŤ BOHA

V ďalekej krajine žil raz jeden kráľ,ktorý...
08. Apríl 2017

MEDITÁCIA BENEDIKTA XVI. PRED TURÍNSKYM PLÁTNOM

Taliansko (3. mája, RV) – Meditácia Benedikta XVI. pred Turínskym plátnom, ktorú predniesol v nedeľu 2. mája počas svojej pastoračnej návštevy Turína:
Drahí priatelia, toto je pre mňa chvíľa, na ktorú som veľmi čakal. Pri rôznych iných príležitostiach som už stál pred posvätným plátnom, ale tentoraz prežívam túto púť a toto zastavenie zvlášť intenzívne; možno preto, že som postupom času stále vnímavejší na posolstvo tejto mimoriadnej ikony; možno, a povedal by som, že predovšetkým preto, že som tu ako Petrov nástupca a nesiem vo svojom srdci celú Cirkev, ba dokonca celé ľudstvo. Ďakujem Bohu za dar tejto púte a tiež za možnosť podeliť sa s vami o krátku meditáciu, ktorú ponúka podtitul tejto slávnostnej výstavy: „Tajomstvo Bielej soboty“.

Môže sa povedať, že Turínske plátno je ikonou tohto tajomstva, ikonou Bielej soboty. Ide predsa o pohrebné plátno, do ktorého bolo zavinuté telo ukrižovaného muža, úplne zodpovedajúce tomu, čo nám evanjeliá hovoria o Ježišovi, ktorý bol ukrižovaný okolo poludnia a vydýchol okolo tretej hodiny popoludní. Nastal večer, a pretože bol deň nekvasených chlebov, teda vigília sviatočnej Veľkonočnej soboty, požiadal bohatý a vážený človek veľrady, Jozef z Arimatey, o to, aby mohol pochovať Ježiša vo svojom novom hrobe, ktorý si nechal vytesať do skaly neďaleko Golgoty. Dostal povolenie, kúpil plátno, sňal Ježišovo telo z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do toho hrobu (porov. Mk 15, 42-46). Tak referuje evanjelium podľa Marka v zhode s inými evanjeliami. Od tejto chvíle zostal Ježiš v hrobe až do rána prvého dňa po sobote a Turínske plátno nám podáva obraz toho, ako bolo jeho telo uložené v hrobe počas doby, ktorá bola chronologicky krátka (asi jeden a pol dňa), ale bola nesmierna a nekonečná, čo sa týka hodnoty a svojho významu.

Biela sobota je dňom skrytosti Boha, ako čítame v jednej antickej homílii: „Čo sa to deje? Dnes je na zemi veľké ticho, veľké ticho a samota. Veľké ticho, lebo Kráľ spí... Boh zomrel v tele a zostúpil vyburcovať kráľovstvo zosnulých“ (Homília Bielej soboty, OG 43,439). V Kréde vyznávame, že Ježiš Kristus bol ukrižovaný „za vlády Poncia Piláta, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým a tretieho dňa vstal z mŕtvych“.

Drahí bratia a sestry, v našich časoch sa ľudstvo najmä po tom, čo prešlo minulým storočím, stalo osobitne citlivým na tajomstvo Bielej soboty. Skrytosť Boha je súčasťou spirituality dnešného človeka existenciálnym, takmer nevedomým spôsobom, ako prázdnota v srdci, ktorá sa stále viac šíri. Na konci 19. storočia napísal Nietzsche: „Boh je mŕtvy! A my sme ho zabili!“ Je dobré vedieť, že tento slávny výrok je vzatý takmer doslovne z kresťanskej tradície, často ho citujeme v pobožnosti Krížovej cesty možno bez toho, aby sme si plne uvedomili to, čo hovoríme. Po dvoch svetových vojnách, lágroch a gulagoch, Hirošime a Nagasaki sa naša epocha stala stále viac meradlom Bielej soboty. Temnota tohto dňa interpeluje všetkých tých, ktorí sa pýtajú na život, osobitne interpeluje nás, veriacich. Aj nás sa týka táto temnota.

Jednako smrť Syna Božieho, Ježiša z Nazaretu, má pozitívny aspekt, úplne pozitívny, je zdrojom útechy a nádeje. A toto ma privádza k myšlienke, že posvätné plátno má charakter „fotografického dokumentu“, ktorý v sebe obsahuje „pozitív“ i „negatív“. A skutočne, je to tak. Najtemnejšie tajomstvo viery je súčasne najžiarivejším znamením nádeje, ktorá nemá hraníc. Biela sobota je „územím nikoho“ medzi smrťou a zmŕtvychvstaním, ale na toto „územie nikoho“ vstúpil Jediný, Jedinečný, ktorý ju prešiel so znakmi svojho utrpenia, ktoré podstúpil pre človeka: „Passio Christi. Passio Hominis“. A plátno nám jasne hovorí o tomto momente, dosvedčuje presne tento jedinečný a neopakovateľný interval v dejinách ľudstva a vesmíru, v ktorom Boh v Ježišovi Kristovi zdieľal nielen naše umieranie, ale tiež naše zotrvanie v smrti. To je najradikálnejšia solidarita.

V tomto „čase mimo času“ Ježiš Kristus „zostúpil do pekiel“. Čo znamená toto vyjadrenie? Znamená, že Boh, ktorý sa stal človekom, dospel k bodu, keď vošiel do extrémnej a absolútnej samoty človeka, kam nedosiahne žiadny lúč lásky a kde panuje totálna opustenosť bez akéhokoľvek slova útechy: „do pekiel“. Ježiš Kristus, zostanúc v smrti, prekročil brány tejto poslednej samoty, aby priviedol i nás k jej prekročeniu spolu s ním. Všetci sme už niekedy zakúsili tento desivý pocit opustenosti. To, čoho sa na smrti najviac bojíme, je práve to, že ako deti máme strach zostať sami v tme a iba osoba, ktorá nás má rada, nám môže dať istotu. Hľa, práve to sa stalo na Bielu sobotu: v kráľovstve smrti zaznel Boží hlas. Stalo sa niečo nemysliteľné. Láska prenikla „do pekiel“: i v extrémnej temnote absolútnej ľudskej samoty môžeme počuť hlas, ktorý nás volá a nájsť ruku, ktorá nás uchopí a povedie von. Ľudská bytosť žije zo skutočnosti, že je milovaná a môže milovať; a ak i do priestoru smrti prenikla láska, potom tam dosiahol i život. V hodine extrémnej samoty nebudeme nikdy sami: „Passio Christi. Passio Hominis“.

Toto je tajomstvo Bielej soboty! Práve tam, z temnoty smrti Božieho Syna, vyšlo svetlo novej nádeje: svetlo zmŕtvychvstania. A tak mi pripadá, že keď hľadím na toto posvätné plátno očami viery, vnímam niečo z tohto svetla. V skutočnosti bolo plátno ponorené do hlbokej tmy, ale súčasne oslňuje. Myslím, že keď tisíce a tisíce ľudí si ho prichádzajú uctiť, nepočítajúc tých, ktorí ho kontemplujú prostredníctvom obrazov, robia to preto, lebo v ňom nevidia len temnotu, ale tiež svetlo; ani nie tak porážku života a lásky, ako skôr víťazstvo života nad smrťou, lásky nad nenávisťou; vidia v ňom Ježišovu smrť, ale tušia jeho zmŕtvychvstanie. V lone smrti teraz pulzuje život, lebo tam prebýva láska. Tá je mocou Turínskeho plátna. Z tváre toho „muža bolesti“, ktorý na sebe nesie utrpenie človeka každej doby a každého miesta a tiež naše útrapy, bolesti, naše ťažkosti a naše hriechy - „Passio Christi. Passio Hominis“ – vychádza slávnostný majestát, paradoxná zvrchovanosť. Táto tvár, tieto ruky a tieto nohy, tento bok, celé toto telo hovorí, ono samo je slovom, ktoré môžeme v tichu načúvať. Ako hovorí Turínske plátno? Hovorí krvou a krv je život. Turínske plátno je ikona písaná krvou; krvou bičovaného, tŕním korunovaného, ukrižovaného a na pravom boku zraneného muža. Obraz vytlačený na plátne je obrazom mŕtveho, ale krv hovorí o jeho živote. Každá stopa krvi hovorí o láske a o živote. Osobitne tá veľká škvrna blízko boku, z ktorého vyšla krv a voda, ktoré vyšli spolu z veľkej rany spôsobenej rímskym oštepom, táto krv a táto voda hovoria o živote. Je ako prameň, ktorý zurčí v tichu a my ho môžeme vnímať, môžeme ho počuť v tichu Bielej soboty.

Drahí priatelia, stále chváľme Pána za jeho vernú a milosrdnú lásku. Vychádzajúc z tohto svätého miesta nesme si v očiach obraz Turínskeho plátna, nesme v srdci toto slovo lásky a chváľme Boha životom plným viery, nádeje a lásky.

Preklad: Peter Dufka




( TK KBS, RV pd; dj )

KONTAKT

Farský úrad:
Tel. 038 / 53 263 02
e-mail: topfara@centrum.sk

Nemocničný mobil pre prípad zaopatrenia: 0904 / 009 524

MYŠLIENKA

Veriť často znamená: zatvoriť oči a padať.
PRIHLÁSENIE
zobraziť znaky hesla
POKRSTÍME:
Kristián Cabaj
Oliver Pánik
Jakub Pospíšil
Olívia Siváková
Mathias Varga
ROZLÚČIME SA S:
Margita Hubáčeková vo veku: 83 rokov.
Janka Dragulová vo veku: 34 rokov.
Beáta Uras vo veku: 42 rokov.
Štefan Medek vo veku: 65 rokov.
Juraj Svitok vo veku: 81 rokov.
František Kováčik vo veku: 58 rokov.
Mária Chudá vo veku: 86 rokov.