PRAJEM SI

Nikdy sa nevzdávaj svojich snov. Všetko, čo má prísť, príde v pravý čas. Len ver!
15. September 2017

KEĎ SA S MAMOU ROZÍDETE…

Včera sa ma opýtala dcéra: „Oci, a keď sa rozídete s mamou, kto si nechá dve deti...
16. Máj 2017

VIDIEŤ BOHA

V ďalekej krajine žil raz jeden kráľ,ktorý...
08. Apríl 2017

MAXIMILIÁN KOLBE - SVEDOK LÁSKY MOCNEJŠEJ AKO SMRŤ

Vatikán (14. augusta, RV) - Dnes Cirkev slávi spomienku sv. Maximiliána Máriu Kolbeho, ktorý uprostred hrôzy osvienčimského tábora vydal svedectvo o Bohu, ktorý je láska. Sv. Maximilián, “tento syn Poľska a syn sv. Františka z Assisi, veľký apoštol Nepoškvrneného počatia Panny Márie”, je svedkom “lásky, ktorá miluje až do krajnosti a nemyslí na utrpené zlo, ale nad ním víťazí dobrom” – povedal o ňom Svätý Otec v uplynulú nedeľu. Je jedným z tých vzorov, od ktorých sa možno naučiť, a to sa osobitne týka kňazov, tomu “evanjeliovému hrdinstvu, ktoré nás pohýna bez akéhokoľvek strachu dávať život pre spásu duší. Láska premáha smrť!” – to sú slová Benedikta XVI.

Kult svätých patrí k najstaršej tradícii Cirkvi. Už v prvých storočiach kresťanstva, v období prenasledovania, vyznavači Ježiša Krista sa stretávali pri hroboch mučeníkov, aby sa posilňovali svedectvom ich života a viery a aby spolu s nimi velebili Boha v Eucharistii. Neskôr boli k svätým mučeníkom pripočítaní tí, ktorí dali svedectvo o svojej viere hrdinským zachovávaním kresťanských čností vo svojom živote. V súčasnosti zástup svätých a blahoslavených Všeobecnej cirkvi má niekoľko tisíc mučeníkov, vyznavačov, panien, učiteľov Cirkvi. Niektorí z nich sú skoro neznámi, iných si uctievajú jednotlivé národy, rehole či rozličné spoločenské skupiny. Ale jestvuje skupina svätých, ktorí sú známi a uctievaní v celej Cirkvi. Do tejto skupiny nepochybne patrí sv. Maximilián Mária Kolbe, františkán-minorita, osvienčimský mučeník. Bol mimoriadnym človekom, ktorého Boh obdaril mnohými darmi. Jeho život a dielo sú skutočnou cestou ku svätosti v Cirkvi a pre Cirkev. Narodil sa 8. januára 1894 v Zdunskej Woli v Poľsku, v chudobnej rodine tkáča. Pre ťažké materiálne podmienky sa jeho rodina pri hľadaní práce dvakrát sťahovala, aby sa nakoniec usadila v Pabianiciach. V prvej etape života Rajmunda - také meno dostal pri sv. krste - nič nehovorilo o jeho veľkosti. Neodlišoval sa príliš od svojich rovesníkov, azda iba tým, že bol vždy pripravený pomôcť druhým. Ako chlapec nevedel pochopiť, čo on, syn jednoduchého tkáča, môže robiť v budúcnosti, aké sú jeho perspektívy v tých ťažkých časoch. Preto, ako sám píše: „Prosil som Matku Božiu, aby mi povedala, čo so mnou bude...“. Už ako chlapec dostal odpoveď na svoje otázky. Božia Matka sa mu zjavila s dvoma korunami v rukách - jedna bola biela a druhá červená. „Spýtala sa ma, či chcem tie koruny; biela mala znamenať, že vytrvám v čistote a červená, že budem mučeníkom. Odpovedal som, že chcem obe.“ Ďalší život Svätého bol konkrétnym realizovaním tejto voľby. Ale o voľbe jeho životnej cesty a dôslednom kráčaní ku svätosti rozhodlo nielen toto videnie Matky Božej, ale predovšetkým atmosféra rodičovského domu, v ktorom náš Svätý vyrastal. Rodina Kolbeovcov sa vyznačovala vysokou duchovnou kultúrou, hoci viedla veľmi skromný život. V ich dome bol oltárik so soškou Panny Márie, pred ktorým vždy horela olejová lampa a pri ktorom sa stretala celá rodina na každodennú modlitbu. Rodičia vedeli, že najlepším vychovávateľom ich detí je Boh, a preto Mu zverili svojich synov. Príklad Otca - človeka silnej viery, človeka srdečného, oddaného svojej rodine i vlasti, pre slobodu, ktorej neskôr obetoval i svoj život; ako i príklad matky, ženy hlbokej viery a modlitby, ktorá bola vždy ochotná slúžiť ľuďom, sa pričinili o to, že Rajmund sa ako trinásťročný chlapec rozhodol vstúpiť do rehole. Najprv absolvoval Malý Seminár Františkánov-Minoritov vo Ľvove a v roku 1910 oficiálne vstúpil do tejto rehole a začal noviciát. Vtedy si taktiež zvolil rehoľné meno Maximilián. Sv. František i rodičia sú pre neho príkladom toho, ako treba žiť, aby sa človek priblížil k Bohu, k ľuďom a ľudí priviedol k Bohu. Jeho cesta ku svätosti má akoby štyri etapy, na ktorých sa snaží naplniť svoje povolanie.


I. Rytier Nepoškvrnenej


Počas teologických štúdii v Ríme, kam ho poslali rehoľní predstavení, nadobúda presvedčenie, že iba s pomocou Nepoškvrnenej je možné uchrániť ľudí od zatratenia. Jeho životné motto bolo: „Obnoviť a všetko dobre konať v Kristovi skrze Nepoškvrnenú“. Pochopil, že je potrebné bojovať nielen pomocou zbraní o vonkajšiu slobodu, ale že dôležitejším bojom je vnútorný boj o slobodu duše človeka od vplyvov satana. S týmto cieľom zakladá Rytierstvo Nepoškvrnenej. Uvedomuje si však, že keď chce získať celý svet pre Nepoškvrnenú, musí začať od seba: „Musím byť svätým, čo najväčším svätým“ - opakoval a vždy viac žiadal od seba ako od iných. Veľmi zaujímavé sú „Pravidlá života“, ktoré si zostavil a neskôr k ním dopísal: „Čítať každý mesiac“: „ - Musíš byť čo najväčším svätým. - Čo najväčšia Božia sláva skrze spásu a čo najdokonalejšie posvätenie seba a všetkých čo sú a budú, skrze Nepoškvrnenú. - Vopred vylúč dobrovoľný smrteľný alebo všedný hriech. Pre minulosť buď pokojný. Vrúcnosťou vynahraď stratený čas. - Nezanedbám: a) žiadne zadosťučinenie za zlo (jeho zničenie) a b) žiadne dobro, ktoré by som mohol urobiť, zväčšiť alebo akýmkoľvek spôsobom sa oň pričiniť. - Poslušnosť je tvojím pravidlom. - Vôľa Božia skrze Nepoškvrnenú. Nástroj. - Rob, čo robíš; všetko ostatné, dobré či zlé, si nevšímaj. - Konanie nech je vždy pokojné, plné lásky. - Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba. - Príprava, skutok, následok. - Vždy pamätaj, že si vecou a úplným, bezpodmienečným, bezhraničným a neodvolateľným majetkom Nepoškvrnenej.“ Vďaka takýmto konkrétnym predsavzatiam sa nestal iba človekom vonkajšieho činu, ale bol si vedomý, že ak chce dosiahnuť svoj životný cieľ, dôležitejšia je neviditeľná vnútorná práca, ktorá náš život a naše skutky premiestňuje do blízkosti pôsobenia Božej milosti. „Musíme smerovať k tomu, aby sme Pána Ježiša milovali tak, ako Ho Ona milovala. To je vrchol lásky a k tomuto vrcholu máme smerovať. Musíme získať celý svet pre túto lásku a nasmerovať ho k podmaneniu si tohto vrcholu. To je program našej práce a náš ideál...“


II. „Moderný“ apoštol

Po návrate do vlasti začína o. Maximilián pracovať ako profesor filozofie a dejín Cirkvi vo Františkánskom seminári v Krakove. Zároveň začína energicky pracovať na rozvoji Rytierstva Nepoškvrnenej. Získava čoraz viac nových členov a veľmi rýchlo musí skonštatovať, že so všetkými nemôže udržovať stály kontakt, či ku každému členovi sa dostať. Tu vzniká myšlienka založiť časopis, pomocou ktorého bude môcť osloviť širší okruh ľudí, ktorí chcú slúžiť Nepoškvrnenej a taktiež získavať nových členov Rytierstva Nepoškvrnenej. Napriek finančným ťažkostiam a počiatočnej nepriazni predstavených a niektorých spolubratov sa rozhodne začať vydavateľskú činnosť. Sám je hlboko presvedčený o správnosti a potrebe využívania takýchto pastoračných prostriedkov. „Tlač, to je slovo, ktoré neutícha, ale znie dovtedy, dokedy sa nezničí papier, hoci je možno menej živé ako ústne.“ Začína sám, prakticky od nuly. V januári 1922 vychádza prvé číslo „Rytiera Nepoškvrnenej“ (poľ. Rycerz Niepokalanej) v náklade 5000 výtlačkov. S pomocou Božou i ľudskou časopis rýchlo napreduje a v roku 1938 dosiahne náklad 1 milión výtlačkov. Medzitým začína vychádzať časopis pre deti „Malý Rytierik Nepoškvrnenej“ i denník „Maly Dziennik“. Takýto rozvoj vydavateľských aktivít bol možný aj vďaka tomu, že o. Maximilián zakladá nový kláštor - stredisko Rytierstva Nepoškvrnenej v Niepokalanowe pri Varšave. Ale svoju činnosť neobmedzuje iba na vydavateľské aktivity. V roku 1938 začína vysielať „Rádio Niepokalanów“, ktorého rozvoj prerušila II. svetová vojna. O. Kolbe taktiež plánuje technické zdokonalenie niepokalanowského strediska MI: vlastnú železničnú vlečku, letisko, telefónnu ústredňu. Všetko ako uskutočňovanie hesla: „Všetky vhodné prostriedky na väčšiu slávu Božiu a Nepoškvrnenej“. Nikdy pri tom nezabúda na to najdôležitejšie: modlitbu a pokánie. Sám so svojimi bratmi, ktorých ma vo svojom niepokalanowskom kláštore vyše sedemsto, žije veľmi chudobne, no prostriedky na apoštolát majú tie najmodernejšie. Otec Maximilián pracuje v duchu, ktorý je o 40 rokov na II. Vatikánskom Koncile prijatý za duch reformy Cirkvi.


III. Misionár


O. Maximilián sa však neuspokojí iba s prácou vo svojej vlasti. On chce získať pre Nepoškvrnenú celý svet. V roku 1927 zakladá Niepokalanów v Poľsku. Keď vidí požehnané ovocie jeho pôsobenia, chce, aby takéto mariánske strediská vznikli po celom svete. Najprv sa rozhodne odísť na Ďaleký Východ. Provinciál o. Korneli Czupryk v odpovedi na jeho žiadosť mu kladie tri otázky: či ovláda jazyk miestnych ľudí, či má peniaze a či má zázemie na týchto územiach. Odpovede otca Kolbeho sú negatívne, no trvá na svojej žiadosti. Nakoniec vo februári 1930 spolu so štyrmi bratmi cez Lurdy a Lisieux odchádza do Japonska. V apríli prichádza do Nagasaki a hneď sa chopí práce. Zakladá „Záhradu Nepoškvrnenej“ - Mugensaino Sono a už v máji vychádza prvé číslo Seibo no Kishi - japonskej verzie Rytiera Nepoškvrnenej v náklade 10000 výtlačkov. Bolo to možné vďaka schopnosti o. Maximiliána spolupracovať s rozličnými ľuďmi i nekatolíkmi a nekresťanmi. Jeho nadšenie a viera v Božiu Prozreteľnosť sa pričinili o to, že je nazývaný „Šialencom Nepoškvrnenej“. Tento titul si plne zaslúžil. On ako človek chorý na tuberkulózu, s polovicou pľúc, človek so slabým zrakom i hlasom, ktorému lekári odporúčajú stále liečenie, v službe Nepoškvrnenej akoby necítil ani utrpenie ani únavu. To skutočné utrpenie sa iba blíži.


IV. Mučeník lásky

Je rok 1939. Otec Kolbe je už od roku 1936 znovu v Poľsku ako gvardián kláštora v Niepokalanowe. V septembri sa začína II. svetová vojna. Po obsadení Poľska Nemcami si okupanti zapisujú niepokalanovský kláštor na zoznam osobitne nebezpečných miest. Niepokalanów musí prerušiť svoju apoštolskú prácu a o. Maximilián je spolu s 30 bratmi 19. septembra 1939 zatknutý a do 8. decembra toho istého roku ho väznia v rozličných koncentračných táboroch. Domov sa vracia v deň sviatku Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. No zo slobody sa neteší dlho. 17. februára 1941 je znovu zatknutý. Najprv sa nachádza vo väzení vo Varšave a koncom mája 1941 ho prevezú do koncentračného tábora v Osvienčime. Odvtedy prestáva pre svet existovať o. Maximilián a začína existovať číslo 16 670. V koncentračnom tábore nie je dlho - do augusta 1941. Ako pomstu za útek väzňa Nemci vyberajú rukojemníkov, ktorí majú zomrieť hladom. Medzi tými, ktorých vybrali na smrť, je i otec rodiny Franciszek Gajowniczek, ktorý nevydrží tento psychický tlak a prosí o zľutovanie, aby sa ešte mohol vrátiť k svojej rodine. Vtedy sa stáva čosi, čo je pre všetkých nepochopiteľné. Zo skupiny šťastlivcov, ktorá si môže ešte trochu požiť, vystupuje väzeň číslo 16 670 a žiada, aby mohol ísť na smrť namiesto toho človeka. V tomto pekle na zemi, kde sa každý snažil za každú cenu zachrániť si holý život, to bola nepochopiteľná vec. Väzeň na otázku veliteľa „Kto si?“ hrdo odpovedá: „Som katolícky kňaz“. Jeho návrh je prijatý. Ide na smrť hladom za otca rodiny. Zomrel 14. 8. 1941, v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Jeho telo bolo spálené v krematóriu koncentračného tábora a popol rozsypaný po okolitých poliach ako hnojivo. Ale pre svet sa znovu narodil o. Maximilián Kolbe, teraz ako svätý. 

Najkrajším plodom života sv. Maximiliána je svätosť - jediný a pravý cieľ života ľudského jedinca. Svätosť, ktorá je výzvou pre každého z nás a najväčším pokladom, aký môžeme získať. Nik z nás však nežije sám. Žijeme v ľudskej rodine, a preto život každého človeka zanecháva v tejto rodine istú stopu, ktorá je z jednej strany ovocím nášho života pre našich bratov a sestry a z druhej strany je testamentom pre tých, ktorí zostávajú. Taký plod nám nechal i sv. Maximilián Kolbe a je ním Rytierstvo Nepoškvrnenej. Otec Maximilián dosiahol svoju svätosť vďaka tomu, že sa úplne zveril do rúk Nepoškvrnenej. Sám svojím životom ukázal, že to síce možno nie je jediná, ale určite správna a istá cesta k svätosti - k spáse seba a k pomoci v dosiahnutí spásy iných, najmä tých, ktorí sú ďaleko od Boha a Cirkvi. Chcel sa podeliť o dobro, ktoré dostal od Boha s tými, ktorí hľadajú k Nemu cestu. Zakladá preto Rytierstvo Nepoškvrnenej ako hnutie, ktoré nám vďaka pomoci Nepoškvrnenej pomôže spasiť seba a celý svet pre Ježiša skrze Nepoškvrnenú. Aby sme mohli pochopiť, čo je MI, musíme poznať históriu jeho vzniku, štruktúru, ciele a prostriedky, ktorými chce plniť svoje poslanie. Rytierstvo Nepoškvrnenej vzniklo 16. októbra 1917 ako mariánske hnutie. Jeho vznik je poznačený veľmi ťažkým obdobím, ktoré nebolo ťažké len pre Cirkev, ale pre celé ľudstvo. Zúri I. svetová voja. Milióny ľudí prežívajú stratu svojich najbližších, milióny ľudí stratili strechu nad hlavou i vieru v možnosť lepšieho zajtrajška. Od polovice XIX. storočia sa v Európe rozmáha socialistické hnutie, ktoré sa už o niekoľko týždňov výrazne prejaví v Októbrovej revolúcii v Rusku. Milióny ľudí pracujú v továrňach bez akejkoľvek miery a bez žiadnych práv. Trpia hladom a nemajú žiadne prostriedky, aby zmenili svoj osud a nemajú ani žiaden zákon, ktorý by chránil ich osobné hodnoty. Jediným zákonom je vôľa zamestnávateľa. Títo ľudia sa cítia byť odstrčení na okraj ľudskej spoločnosti, oklamaní a najmä opustení. Opustení aj Cirkvou, ktorá dlho mlčí v ich veci a dokonca sa zdá, že nadŕža vládnúcej triede. Prvým hlasom Cirkvi k spoločenským vzťahom, ktorý bol už dosť oneskorený, bola encyklika pápeža Leva XIII. „Rerum novarum“ z roku 1891. Toto všetko viedlo k tomu, že Cirkev stratila svoju pozíciu a dôveru nielen u „osvietenej“ inteligencie, ale aj u jednoduchých ľudí, ktorí boli vždy oporou Cirkvi. Túto situáciu veľmi rýchlo využívajú sily, ktoré sú k Cirkvi nepriateľské - komunisti a slobodomurári. Vstupujú do otvorenej vojny a Cirkev akoby sa bála otvoriť sa pred novými problémami a zotrváva na obrannej a vyčkávacej pozícii. V roku 1917 oslavovali slobodomurári svoje veľké výročie - 200 rokov existencie Veľkej lóže Anglicka, ktorá je zároveň materskou lóžou celého slobodomurárstva. Slabý postoj Cirkvi a veľký náboženský a morálny úpadok umožnili, aby slobodomurári usporiadali verejné a veľmi útočné oslavy. V rozličných mestách, predovšetkým v Ríme, zorganizovali veľké pouličné manifestácie, na ktorých sa vysmievali z katolíckej viery, z jej symbolov a hodnôt. Svedkom jednej z takýchto manifestácii, ktorá bola usporiadaná 17. februára v Ríme pri príležitosti výročia smrti Giordana Bruna, bol i mladý františkánsky bohoslovec brat Maximilián Kolbe. Videl rúhavé obrazy i heslá, ktoré niesli slobodomurári, a počul výsmešné pokriky pod pápežovými oknami. Takáto viditeľná svätokrádež, ktorá sa diala pri pasívnom prizeraní katolíkov, sa veľmi dotkla mladého rehoľníka. Pochopil, že týmto úbohým ľuďom treba pomôcť. Uvedomuje si, že pomôcť musí nielen tým, ktorí už úplne zblúdili. Bolí ho aj to, že kresťania, kňazov a rehoľníkov nevynímajúc, nesmerujú k svätosti, ale svoj náboženský život obmedzili na dodržiavanie predpisov práva. V svojom mladom srdci cíti, že pomoc pri riešení týchto problémov môže nájsť u svojej Nebeskej Matky, ktorú od útleho detstva tak veľmi miloval. Nevieme, či brat Maximilián už v roku 1917 počul o zjaveniach Panny Márie vo Fatime, ktoré boli od 13. mája do 13. októbra toho roku a v ktorých Mária vyzýva ľudí, aby sa modlili a kajali. Aby tak zmenili to všetko, čo tak veľmi uráža jej Syna. Je však isté, že minorita  Maximilián Kolbe sa stal nástrojom v jej rukách, vďaka ktorému chce realizovať svoje poslanie a zachrániť ľudstvo. Otec Kolbe mal od malička osobitnú úctu k Matke Božej. Preto teraz, keď v jeho duši vzniká nepokoj, ktorého príčinou je z jednej strany agresivita nepriateľov Cirkvi a z druhej strany apatia samotných kresťanov, jeho myšlienky a plány smerujú k Nepoškvrnenej. Cíti, že najistejšou pomocou v boji proti sluhom Lucifera bude tá, o ktorej hovorí Písmo: „Ty mu rozšliapeš hlavu.“ V jeho mysli vzniká projekt založenia organizácie, ktorá by bojovala so slobodomurárstvom a nanovo zapálila oheň horlivosti v srdciach kresťanov. Pretože je to vec, ktorá sa týka jeho duše i jeho ďalšej služby Bohu, obracia sa najprv s prosbou o radu na svojho spovedníka, jezuitu o. Alessandra Basiliho. Maximilián o tom píše: „Aby som sa uistil, či táto myšlienka pochádza od Nepoškvrnenej, spýtal som sa svojho vtedajšieho duchovného vodcu, ktorý bol i spovedníkom seminaristov, o. Alessandra Basiliho. Keď som zo strany svätej poslušnosti dostal ubezpečenie, rozhodol som sa začať konať“. Druhým znakom, ktorý potvrdzuje správnosť jeho rozhodnutia a akoby zvýrazňoval požehnanie spovedníka, je náhle ochorenie na tuberkulózu v pokročilom štádiu. Otec Kolbe vedel zo životopisov svätých, že realizácia Božej vôle ide ruka v ruke s ťažkosťami a utrpením. Preto toto náhle ochorenie je pre neho znakom, že projekt MI pochádza od Boha. Počas prázdnin v roku 1917 diskutuje o svojom pláne s najbližšími priateľmi, ktorí vidia problémy, čo ho veľmi trápia, podobne ako on. Ovocím týchto diskusií je prvý krok. 16. októbra 1917 sedem bratov minoritov s požehnaním predstavených, najskôr potajme, organizuje prvé stretnutie nového mariánskeho hnutia - Rytierstva Nepoškvrnenej. Takto hovorí o tomto stretnutí samotný o. Maximilián: Na tomto stretnutí, pred soškou Nepoškvrnenej, kde horeli dve sviečky, za zatvorenými dverami, sme prediskutovali diplomček, ktorý obsahuje najdôležitejšie body združenia". Po tomto prvom stretnutí nastalo v pôsobení nového združenia ticho. Sedem prvých členov MI nemalo odvahu a azda ani čas, aby sa vrátili k témam, o ktorých hovorili. Túto situáciu zmenili až udalosti, ktoré sa nedajú nazvať radostnými, ale ich plody boli požehnaním. V lete 1918 zomierajú dvaja z prvých siedmich členov MI - o. A. Glowinski a br. A. Mensi. Prvý z nich zomrel po tom, čo sa v Assisi nakazil od vojnových zajatcov z Rumunska, o ktorých sa staral. Druhý zomrel o desať dní neskôr, tak isto na nákazlivú chorobu, ktorú dostal od svojho spolubrata, o ktorého sa taktiež staral. Možno povedať, že obaja zomreli v chýre svätosti. Otec Kolbe píše o nich takto: „Vidno, že títo dvaja členovia MI hneď začali horlivo konať v nebi, lebo hneď po ich odchode sa stratili ťažkosti; Svätý Otec poslal po arcibiskupovi D. Jaquetovi svoje ústne požehnanie, o. Generál Rehole požehnal iniciatívu MI písomne a povzbudzoval k ďalšiemu rozvoju. Počet členov odvtedy neprestajne vzrastal.“ 2. januára 1922 pápežský vikár kardinál B. Pompilia oficiálne potvrdzuje existenciu Združenia a 18. decembra 1926 Svätý Otec Pius XI. potvrdzuje tento fakt a dáva MI mnohé odpustky. Po prvých ťažkostiach prichádza prudký rozvoj Združenia, ba možno povedať, že prichádza jeho „zlatá éra“. V roku 1922 vychádza prvé číslo „Rytiera Nepoškvrnenej“ a desať rokov po založení MI vzniká v Poľsku Niepokalanów - srdce celého Združenia. O tri roky neskôr vzniká druhé takéto centrum v Japonsku. Rytierstvo Nepoškvrnenej sa stáva silným nástrojom v rukách Nepoškvrnenej, cez ktorý začína realizovať svoje posolstvo z Fatimy.


V. Charakter a štruktúra Rytierstva Nepoškvrnenej


Otec Maximilián Kolbe už pri založení Rytierstva Nepoškvrnenej spolu so svojimi spolubratmi v roku 1917 sa rozhodol pre prísne mariánsku špiritualitu nového združenia. Nechcel vytvárať okrem toho ešte jednu organizáciu, ktorá bude šíriť akúsi novú formu náboženskej aktivity alebo charitatívnej činnosti. Prináša ideály a životné programy, ktoré ďaleko presahovali okruh malej skupiny. O. Kolbe ponúka štýl kresťanského života založeného na tajomstve Máriinho života objavovaného prostredníctvom Jej Nepoškvrneného Počatia. Preto najdôležitejšou a v podstate jedinou formou vstupu do tohto hnutie je, ako hovorí samotný svätý Maximilián, úplne a bezhraničné zasvätenie sa Nepoškvrnenej Panne, aby sme tak v nás obnovili Jej dielo. Mária je pre MI všetkým: ideálom, ku ktorému smeruje a snaží sa ho nasledovať, cestou, ktorá má každého člena priviesť k svätosti a zárukou, že sa nám podarí dosiahnuť spásu tak, ako sa to podarilo Jej. Hoci sa o. Kolbe snaží od samého počiatku jestvovania MI vytvárať zorganizované skupiny Rytierstva, vždy kladie na prvé miesto potrebu realizácie ideálov a hodnôt, ktoré sú pre MI charakteristické. O tejto potrebe píše: „Nech je MI skôr “transcendentalis" než „universalis“, čiže nech nie je iba ďalšou organizáciou popri mnohých, ale nech skôr prenikne do hĺbky všetkých organizácii". Preto o. Maximilián tam, kde jestvovali dobre fungujúce cirkevné a spoločenské organizácie, nezakladal skupiny MI, ale snažil sa preniknúť jeho duchom do týchto organizácii, aby sa ich členovia otvorili na skutočnú mariánsku duchovnosť. Preto sa jeho základnou formou apoštolátu stáva tlač a iné masovokomunikačné prostriedky, pomocou ktorých môže preniknúť k najširším spoločenským vrstvám a formovať ľudské svedomia tak, aby boli pripravené obetovať sa Bohu cez Nepoškvrnenú. Toto obetovanie sa môže uskutočniť v rámci Rytierstva Nepoškvrnenej troma rozličnými spôsobmi, ktoré vyplývajú z troch rozličných modelov (stupňov) Rytierstva Nepoškvrnenej, t. j. MI1, MI2, MI3. Priblížme si teraz aspoň v krátkosti tieto tri rozličné modely MI. MI1 (prvý stupeň) zahŕňa tých členov, ktorí uskutočňujú základné podmienky obsiahnute v Diplomčeku Rytierstva Nepoškvrnenej, t. j.: 1. úplné zasvätenie sa Nepoškvrnenej; 2. nosenie Zázračného Medailónika; 3. zapísanie sa do Knihy Rytierstva v kánonicky založenom centre. Od členov MI1 sa nežiada, aby prijímali špeciálne úlohy v rámci aktivít MI. Žiada sa iba to, aby žili ako skutoční rytieri Nepoškvrnenej a ak je to možné, aby sa zúčastňovali na stretnutiach skupín MI, ak takéto fungujú. Je taktiež vhodné, aby sa zúčastňovali spoločenského a náboženského života, napr. vo farských modlitebných alebo charitatívnych skupinách, a takto individuálnym spôsobom prežívali svoje zasvätenie sa Nepoškvrnenej podľa vlastných možností. Pre každého člena MI je dôležitý základný úmysel: všetko čo robím, robím pre Nepoškvrnenú. MI2 (druhý stupeň) zahŕňa členov, ktorí sú organizovaní v krúžkoch, ktoré majú vlastné štatúty a sú zamerané na konkrétne formy spoločenských alebo apoštolských aktivít. Charakteristickým prvkom týchto skupín a ich členov je to, že sú v spoločnosti aktívni a sú v úzkom spojení s centrom MI v Ríme či inými strediskami MI. O. Kolbe píše o rozdelení Rytierstva v rámci MI2 takto: „Organizáciu MI môžeme rozdeliť podľa miesta, osôb a prostriedkov. Z pohľadu miesta môžeme spomenúť MI svetové, štátne a miestne. To posledné sa môže deliť podľa potreby na diecézne, dekanátne, farské atď. Na ich čele budú stáť Centrá, čiže riaditeľstvá, a to riaditeľstvo generálne (pre celý svet), štátne, diecézne, miestne. Z pohľadu osôb sa delí MI2 na krúžky: 1. detí (do 7 rokov); 2. chlapcov (od 7 do 14 rokov);3. dievčat (od 7 do 14 rokov); 4. mladých mužov (od 14 do 22 rokov); 5. mladých žien (od 14 do 22 rokov); 6. mužov; 7. žien. (Dnes sa používa zjednodušené delenie - deti, mládež, dospelí.) Z pohľadu prostriedkov sa delí MI2 na krúžky alebo sekcie krúžkov (...) veľmi rozlične, napríklad sekcia modlitby, utrpenia, alebo podľa povolaní: spisovateľov, novinárov, umelcov, učiteľov, robotníkov, bohoslovcov atď. Riaditeľstvá MI sa majú starať o celé MI na ich území." Z tohto textu jasne vyplýva, že MI2 má už určené formy pôsobnosti a ciele, ktoré chce dosiahnuť a ktoré sú určené aktuálnymi potrebami na území jeho pôsobnosti. Je to už organizácia, ktorá má vlastnú radu, program a spôsob činnosti. MI3 (tretí stupeň) zahŕňa tých členov MI, ktorí sa rozhodli bezhraničným, ba až hrdinským spôsobom zasvätiť službe Nepoškvrnenej, aby sa „stali Ňou“. MI3 sa vytvorilo až po založení kláštora Niepokalanów pri Varšave, v ktorom sa bratia úplne zasvätili službe Nepoškvrnenej a boli pripravení urobiť pre ňu všetko. V pravidlách tohto kláštora čítame: „Celý Niepokalanów, každá jeho inštancia a každý jeho obyvateľ sa zasväcuje úplne Nepoškvrnenej ako nástroj v Jej nepoškvrnených rukách“. Takýto je charakter a štruktúra mariánskeho združenia Rytierstvo Nepoškvrnenej (MI). Z toho, čo tu bolo napísané, vidno, že každý človek, bez ohľadu na svoj pôvod, vzdelanie, záujmy, v ňom môže nájsť miesto a úlohy pre seba, pod jednou jedinou podmienkou. Celý sa zasvätí Nepoškvrnenej. Od chvíle, keď sa stávam rytierom Nepoškvrnenej, všetko čo robím, o čom snívam, po čom túžim, to všetko musí byť orientované na Jej osobu a cez Ňu na Boha a spásu celého sveta. Môj život, moja každodenná práca takto získava ešte väčší a plnší soteriologický a eschatologický rozmer (rozmer zamerania na spásu a večnú blaženosť). 

Každá ľudská činnosť, každé dielo má hneď na svojom počiatku určitý cieľ. Cieľ, ktorý určuje spôsob konania a činnosti človeka a rozhoduje o prostriedkoch, ktoré sú nevyhnutné pre jeho dosiahnutie. Otec Maximilián určuje takýto cieľ aj Rytierstvu Nepoškvrnenej. Už v programovom dokumente zo 16. októbra 1917 je tento cieľ takto zapísaný: „Usilovať sa o obrátenie hriešnikov, bludárov, schizmatikov, židov (...) a najmä slobodomurárov a o posvätenie všetkých pod ochranou a prostredníctvom Najsvätejšej Panny Márie Nepoškvrnenej“. Takto chápaný cieľ je znakom veľkej lásky sv. Maximiliána ku všetkým týmto ľuďom a prejavom túžby, aby aj oni našli skutočné šťastie, ktoré je možné len v úzkom spojení s Bohom a pod ochranou Jeho Nepoškvrnenej Matky. „Získať celý svet, všetky srdcia a každé osobitne pre tú Kráľovnú, ktorá je nielen Kráľovnou Neba, ale aj zeme, dať skutočné šťastie tým nešťastným blúdiacim, ktorí ho hľadajú v pominuteľných rozkošiach tohto sveta - to je náš cieľ“ (81). V tejto vete vidno hĺbku starosti a lásky Otca Maximiliána k hriešnikom a tým, ktorí hľadajú Boha tam, kde ho nájsť nemôžu. Ak sa bližšie pozrieme na tieto slová sv. Maximiliána zistíme, že takto sformulovaný hlavný cieľ MI je odpoveďou otca Maximiliána na výzvy pápežov na prelome storočí - Leva XIII. a Pia X. - k väčšej angažovanosti katolíckych laikov v apoštoláte a k ich zapájaniu sa do riešenia spoločenských problémov. Dnes môžme povedať, že MI nielen odpovedá na výzvy pápežov konca XIX. a začiatku XX. storočia, ale aj plní výzvy II. Vatikánskeho Koncilu k organizovaniu spoločného apoštolátu laikov, zhrnuté v „Dekréte o apoštoláte laikov - Apostolicam Actuositatem“: „V súčasných podmienkach je nevyhnutné, aby sa na poli pôsobnosti laikov upevňoval apoštolát vo forme organizovanej spoločnej práce; lebo len cez striktné spájanie síl sa dajú v plnosti dosiahnuť ciele dnešného apoštolátu a úspešne ochrániť jeho plody“ (AA, 18). Mariánsky charakter MI spĺňa aj iné požiadavky koncilu, ktoré sa týkajú apoštolátu laikov v organizovaných hnutiach: „Dokonalým vzorom takéhoto duchovného a apoštolského života je Najsvätejšia Panna Mária, Kráľovná Apoštolov, ktorá počas pozemského života, podobného životom iných, plného rodinných starostí a práce, sa vždy najužšie zjednocovala so svojím Synom a celkom osobitným spôsobom sa zúčastnila na diele Spasiteľa; (...) Nech jej všetci s veľkou nábožnosťou vzdávajú česť a nech zveria pod jej materskú ochranu svoj život a apoštolát“ (AA, 4). Získať celý svet pre Ježiša skrze Nepoškvrnenú, tak možno v krátkosti načrtnúť hlavný cieľ MI. No dosiahnutie tohto cieľa si vyžaduje realizáciu čiastkových cieľov, ktoré vo svojej jednote predstavujú naplnenie hlavného cieľa. V slovách o. Maximiliána v „Programovom dokumente MI“ môžme nájsť až štyri čiastkové ciele: 1. Obrátenie hriešnikov a nepriateľov Cirkvi, čiže tých, ktorí sa sami nestarajú o svoj vzrast v svätosti a takto zraňujú Najsvätejšie Srdce Ježišovo i Srdce Jeho Matky. Starosť o obrátenie týchto ľudí nespočíva v zle chápanom katolíckom triumfalizme, ale v skutočnej láske o. Maximiliána k týmto ľuďom a v túžbe, aby sa i oni stali účastnými na tajomstve Nepoškvrnenej. Vidí v nich nešťastných bratov, ktorým musí podať pomocnú ruku. Musí im pomôcť k uspokojeniu srdca, k povzneseniu mysle nad všetko pominuteľné, k povzneseniu mysle k poslednému cieľu - Bohu. 2. Posvätenie kresťanov - „chcem byť svätým, čo najväčším svätým“ - to sú slová o. Maximiliána, ktoré nám najlepšie hovoria o tom, čo chápe pod pojmom „posvätenie všetkých“. Slová, ktoré sú pre členov MI akoby testamentom svätého zakladateľa Rytierstva Nepoškvrnenej. Založenie MI nebolo iba odpoveďou na hriech sveta, ale aj na vlažnosť kresťanov, najmä katolíkov. „Posvätenie iných“ je predovšetkým posvätenie seba samého. Pretože, keď chceme iných privádzať k svätosti, sami musíme byť svätí. 3. Sláva Boha a Nepoškvrnenej - obrátenie hriešnikov, posvätenie seba, zjednotenie svojej vôle s vôľou Nepoškvrenenej prispieva k rozšíreniu slávy Boha a Nepoškvrnenej vo svete. Sv. Maximilián tento cieľ niekedy nazýva dokonca posledným cieľom MI: „Posledným cieľom MI je Božia sláva, a to nielen väčšia sláva Božia, ale čo najväčšia“ (880) 4. Šťastie, pokoj a jednota medzi ľuďmi - tieto hodnoty sa dajú tu na zemi dosiahnuť len pod podmienkou plného zosúladenia nášho života, našej vôle a pôsobenia s vôľou Nepoškvrnenej, ktorá je v plnosti vôľou Boha. Sv. Maximilián na túto tému hovorí: „...kde Ona kraľuje, tam sa vyjasňujú mysle, očisťujú srdcia od hriechov a tam sa udomácni skutočné šťastie, šťastie čisté, sväté, plynúce z Najsvätejšieho Srdca Ježišovho“. (997) „Cieľ Rytierstva Nepoškvrnenej, cieľ Rytiera, to je urobiť ľudstvo šťastným, šíriť v dušiach túžiacich po šťastí a hľadajúcich šťastie v každej chvíli života lásku k Tej, ktorá môže a chce do každého srdca vliať pokoj a spokojnosť, ešte tu na zemi, uprostred trápení, doliehajúcich problémov a starostí, uprostred bôľu prenikajúceho do hĺbky srdca.“ (994) Ako sme sa mohli presvedčiť, cieľ MI nie je neobyčajný, sú to v podstate kresťanské povinnosti, ktoré sme na seba prijali pri sv. krste. Novinkou je iba uvedomenie si, že ľahšie ich splníme pod ochranou Nepoškvrnenej.
o.Adam Baran OFMConv.

 

prevzate: http://www.rytier.sk/



KONTAKT

Farský úrad:
Tel. 038 / 53 263 02
e-mail: topfara@centrum.sk

Nemocničný mobil pre prípad zaopatrenia: 0904 / 009 524

MYŠLIENKA

Čo všetko si ľudia nevymyslia, len aby nemuseli myslieť.
Leszek Kumor
Leszek Kumor
PRIHLÁSENIE
zobraziť znaky hesla
POKRSTÍME:
Dominik Kotešovský
Michal Macejka